Ráno sme vychádzali už okolo siedmej, v nonstop potravinách kúpili kávu a raňajky a o 9 už dorazili na ruiny hradu Zakimi. Konečne som nejaké našla. Cestu do Naha mi Max oživil výkladom o austrálskej histórii a rovnako veľa poznal aj z dejín Európy. Oboch som vysadila v meste, kde sme sa rozlúčili. Po natankovaní a vrátení auta ma z auto-požičovne zaviezli na hostel, kde som mala stráviť dve posledné noci na Okinawa. Guest House Grand Naha bol síce masovka, ale mimo sezónu bol takmer prázdny, za fantastickú cenu a priamo v centre. Večer som sa vybrala hľadať reštauráciu, aby som vyskúšala pravé japonské sushi, teda žiadne kaliforia rolky, ale ozajstné morské príšerky na kôpke ryže – nigiri. To čo som mala naservírované pred sebou som si musela najskôr vygoogliť a úprimne okrem lososového, tuniakového a vajíčkového nigiri mi nechutilo nič, čo viac, z morského ježka ma natiahlo a skončil v servítke. Myslím, že sushi na ktoré sme zvyknutí v Európe nemá s tým pravým japonským veľa spoločného.

Ostrov Tokashiki – Okinawa

Nasledujúce ráno som už sedela na trajekte smerom na ostrovček Tokashiki. Prístav je v centre, ľahko sa tam dostanete monorail vlakom za pár drobných. Ja som to mala len 15 minút pešo, tak som si cestou kúpila kávu vo family mart-e a s rezervačným lístkom, ktorý som dostala predchádzajúci deň v prístave som si zakúpila palubný lístok. Trajekt jazdí na ostrov len dva krát denne a počet miest je obmedzený, takže by som počas sezóny určite odporúčala, aby ste si rezerváciu spravili čo najskôr. Samotný lístok sa dá zakúpiť až v deň plavby a stojí cca. 26 Eur vrátane cesty späť. Tokashiki patrí do skupiny Kerama Islands a je z nich najväčší, no asi nie najkrajší. Jeho výhodou ale je, že som si mohla spraviť jednodenný výlet bez toho, aby som tam musela prespať. Na ostatné menšie jazdí trajekt len raz denne a ubytovanie je nutné si zajednať vopred ( a vôbec nie je lacné) alebo to môžete risknúť a zakempiť niekde na pláži.

Raj pre šnorchlovanie – Okinawa

Po priplutí trajektu do prístavu som nasadla na mestský minibus smerom na pláž Aharen, kde som si za poplatok 4 eurá požičala šnorchel a skoro celé tri hodiny strávila šnorchlovaním. Koraly sú tam dosť zničené po pár posledných tajfúnoch, ale podmorský život je dychberúci. More bolo už v tomto období veľmi osviežujúce, ale neustále som plávala, takže mi bolo teplo a stihla som sa aj poopaľovať na pláži. Slnko, krištálovo čisté more a podmorský svet vynieslo tento výlet na číslo jedna na Okinawe. Sledovať korytnačku, ako sa kŕmi na korale a farebné rybky sa kŕmia na nej bol jeden z najkrajších zážitkov vôbec.

Pláž bola takmer prázdna a v mori boli asi len štyria ľudia zároveň…hotový raj. Do reči som sa dala so skupinkou študentov zo strednej Ázie a neskôr aj s vojakom z Alabamy, ktorý slúži na Okinawe, kam ho prevelili po tom, ako mu zrušili odvelenie do Afganistánu, takže je namiesto pekla v raji. Keď som mu na jeho otázku odkiaľ som odpovedala, že zo Slovenska, spýtal sa, či je to niekde v Rusku. Geografické znalosti američanov ma nikdy neprestanú baviť 🙂 Pred odjazdom autobusu som si ešte kúpila výbornú zmrzlinu s príchuťou beni imo, teda japonských sladkých fialových zemiakov zo stánku fanšízy Blue Seal, pôvodne americkej spoločnosti, ktorá v US zkrachovala, no na Okinawe je úspešná dodnes.

Prvý japonský ramen

75 minútovú cestu späť som aj napriek svojej morskej chorobe prežila relatívne v pohode a po 15 min prechádzke do hostela mi nevoľnosť prešla úplne. Ešte som sa len vyzúvala v chodbičke, keď som zazrela Maxa ako nakúka do kuchyne. Na naše veľké prekvapenie sme obaja našu poslednú noc na Okinawe trávili v rovnakom hosteli. Na večer som mala vyhliadnutú reštauráciu na japonský ramen, ktorý som do vtedy ešte nikdy neochutnala a Max sa ku mne nadšene pridal, keďže je to jeho najobľúbenejšie lokálne jedlo. Dva roky pracoval v Tokiu ako prekladateľ, takže som mala na večer aj vlastného tlmočníka a tento raz experta na japonské tradície a históriu. Ramen bol úžasný, pri odchode z reštaurácie som sa v japončine poďakovala za výborné jedlo frázou, ktorá doslovne znamená „ďakujem za hostinu“ a zabudla ju hneď ako sa za mnou zavreli dvere.

Odletiam domov

V deň odletu som mala ešte pár hodín, tak som sa motala po meste, kúpila nejaké pohladnice a na letisko vyrazila s pár hodinovým predstihom. Čas som využila blúdením po duty free zóne, kde som ochutnávala predovšetkým sušienky a koláčiky z beni imo, ale úprimne dobrá bola asi len tá zmrzlina. Na check-ine som si ešte chvíľu myslela, že neodletím, keďže si nevedeli rady s mojím pasom a chceli odo mňa nejaký doklad, že mám povolenie na pobyt v ČR. Nepomohl ani môj výklad o EU, stále prichádzali iní zamestnanci, niekam telefonovali a niečo ťukali do počítača. Za normálnych okolností by som už začínala byť podráždená, ale prístup Japoniek mi to neumožnil. „Soo sorryy maaam, securityy check maaam“, spolu s úsmevom, klaňaním a pobehovaním hore dole malinkými krôčikmi bolo proste rozkošné. Kľudne by som ich sledovala aj dlhšie ako tú pol hoďku, ktorú som nakoniec pri check-ine strávila. Ostatné kontroly prebehli už bez zdržania a tak som po šiestich úžasných dňoch odletela naspäť domov s presvedčením, že do Japonska sa raz určite vrátim.