Smrť na Berliner Höhenweg zvaná Mörchenscharte
Budíček o šiestej. Noro preväzuje opuchnutý členok, kým ja a Aleš pomaly rozlepujeme oči z hlbokého spánku. V izbe je s nami chalan ktorý celý včerajší večer rozprával monológ mladej Nemke o výstupe na Kilimandžáro. Podľa jeho angličtiny jasne vieme, že je z Česka. „Where are you from guys?”, pýta sa. Zo Slovenska. „Ja som z Česka“, odpovedá. „Hej, je to počuť“, odpovedá Noro. Hneď z rána som sa pred náročným dňom dobre zasmial.
Prvý deň Berliner Höhenweg si prečítaj tu
Lapenscharte a následne Mörchenscharte
Po raňajkách vyrážame ďalej. Čaká nás vyše 20 kilometrov náročným terénom cez dve sedlá. Prvé hodiny traverzujeme popod roztápajúce sa ľadovce. Aleš sa trošku utrhol a dobiehame ho až pred prvým sedlom Lapenscharte. Naskytli sa nám krásne výhľady na najvyššie ľadovce na rakúsko-talianskej hranici. Už teraz ma trasie a neviem sa dočkať zajtrajšieho výstupu na Schwarzenstein.
Schádzame príjemnou cestou k ďalšej chate zvanej Greizer Hütte. Nádherná chata evokujúca nepálsku atmosféru. Kozy váľajúce sa na drevených stoloch, pohodlné hamaky s výhľadom na ľadovce a divokú rieku v údolí. Slnko poriadne páli a nás čaká najťažšia pasáž celého dňa. Čumím na Mörchenscharte, hľadám v tom šialene strmom svahu nejakú cestu a rozmýšľam, ako dlho nám to bude trvať.
30 percentné trápanie
Pred náročným stúpaním musíme zísť úplne dole k rieke a potom 1000 výškových metrov do sedla. Pri trase dlhej 3 kilometre to predstavuje viac než 30% stúpanie. Začíname zostra rebríkom, feratou a potom cik-cak hore do sedla. Vody málo a tieň takmer žiadny. Trmácame sa pomaly, dávame prestávky a nadávame, prečo vlastne lozíme po horách, keď pred telkou s pivom v ruke by nám bolo určite lepšie. Nakoniec sa podarilo, sme konečne v sedle a teraz už len dole na chatu Alpen Rose, kde nás čaká Slovák Tomáš, ktorý robí na chate kuchára.
Prechádzame okolo čierneho jazera Schwarzensee. Slnko je oveľa nižšie a výhľady na prírodu okolo nás sú dokonalé. Ľadovce pokrývajúce najvyššie hory v kontraste so sviežo zeleným údolím plným potokov a riek. V diaľke už vidím obrovskú, kamennú chatu Berliner Hütte. Trošku mi je ľúto, že miesto stanu spím na chate. Tie zelené lúky pod vysokými kopcami si to priam žiadajú.
Berliner Hütte je stará, kamenná a hlavne obrovská chata postavená v roku 1879. Jej drevený, veľkolepý interiér s vŕzgajúcou podlahou pôsobí skutočne veľkolepo. Chalani čakajú von, naša chata Alpen Rose je ešte 20 minút ďaleko. Tomáš náš už netrpezlivo čaká aj s večerou.
Tomáš je mladý chalan a veľký sympaťák pracujúci na chate už 5 rokov. Celý týždeň na chate varil bezmäsité jedlo aby mohol variť mäso pre nás na najbližšie dva dni. Dnes máme vývar a poriadnu porciu ryže s duseným hovädzím. O chvíľu prichádza s „lopatou“ a na nej s niekoľkými poldecákmi rakúskej domácej. My mu na oplátku ponúkame slivovicu a takto to ide dokola. Kombinácia, pivo, pálenka a hlavne únava nás rýchlo posiela do postele. Je neskoro večer a zajtra ďalší ťažký deň, hoci nie tak časovo náročný. Označili sme ako „rest day“. 🙂
