Prílet do Gruzínska a cesta do Kazbeki
Zážitkov zas na jednu knihu, no budem sa snažiť spomenúť to najpodstatnejšie, nech Vás veľmi netrápim. Letenku do mesta Kutaisi v Gruzínsku som zohnal z Berlína za 140 Eur (Wizzair), čo je na 4 hodinový let bez servisu celkom dosť. Termín dovolenky však nepustí a priestor na manévrovanie s dátumami je tak výrazne obmedzený. Z Prahy na letisko Schönefeld jazdí StudentAgency aj Flixbus za cca. 25 eur jedným smerom. Na moderné letisko v Kutaisi prilietam o pol tretej poobede. Videl som tu len jeden gate, ale za to skvelé podmienky na prespanie. Ak máte ranný odlet tak sa tu dá celkom slušne vyspať na kožených „terasách“.
Veľmi ma prekvapili všadeprítomné vlajky Európskej Únie. Gruzínci by sa isto radi zaradili medzi „elitnú formáciu“ Európy, ale budú musieť ešte pár rokov tvrdo popracovať. Hneď na letisku sa dá kúpiť lístok do hlavného mesta Tbilisi, ktorý stojí 20 lari cca. 7 eur. Pôvodne som chcel isť lokálnou dopravou tzv. „maršrutka“ (ja som ju premenoval na matriošku), avšak žiadnu som na letisku nenašiel, cesta by aj tak trvala sto rokov a ponáhľal som sa za frajerkou, ktorá ma už (dúfajme) netrpezlivo čakala v Tbilisi.
Jazda z Kutaisi trvala 5 hodín. Cestou som si v spánku ešte kvalitne obil čelo o okno, nech mám k tej 5cm dlhej jazve aj hrču. Ak nebudete pospávať tak určite sledujte okolitú prírodu a všadeprítomné kravy. Tie sa na ceste prechádzajú, postávajú a niekedy aj spia rovno na strede cesty. Domy a bytovky sú tu značne ošarpané a zanedbané, no toľko mercedesov a BMW neuvidíte ani v Nemecku. Cesty sú rovnako katastrofálne ako na Slovensku. Samá jama.
V Gruzínsku jedine rusky, anglicky sa tu dohovoríte len vo výnimočných prípadoch v turistických agenturách. Na zastávke som zastavil taxikára, aby ma odviezol na hotel. Cesta trvá dve minúty, čo mu 5 krát v slovenčine opakujem. On mi však aj tak naúčtuje takmer 4 eurá za dve minúty jazdy. Hneď prvý deň som mal z Gruzíncov veľmi divný pocit a neprišli mi tak milí, ako sa o nich hovorí. Postupom času sa to začalo meniť výrazne k lepšiemu.
S Evičkou vyrážame objavovať nočné Tbilisi. Zaujímavé mesto kde sa futuristické, moderné budovy miešajú s 1500 rokov starými kostolmi. Na kopec za mestom vedie lanovka ( 3 eur) odkiaľ je krásny výhľad na centrum. V malom bare sme si dali najdrahšie pivo v Gruzínsku za 7 lari ( cca. 3 eur ). Normálne stojí tak 4 lari. Keď som požiadal čašníka o účet ukázal mi prostredník tzv. „FUCK OFF“. Beriem to ako znamenie, že pochopil čo chcem.
Je už takmer polnoc a snažíme sa nájsť dobrú reštiku z TripAdvisor. Google nás naviguje na tri rôzne miesta až nám nakoniec tetuška z obchodu povie „Eta restavracija net“. Hodina v prdeli a po 5 hviezdičkovej reštike sa zľahla zem. V centre mesta sme však našli skvelý podnik, kde sme prvý krát ochutnali miestne špeciality. Gruzínska kuchyňa je vraj štvrtá najlepšia na svete a ja by som ju dal pokojne na prvé miesto. Tradičných kačapuri, čo je kysnuté cesto plnené syrom, zemiakom, hubami, vajíčkom sa nevieme dojesť. Na diétu tu rozhodne zabudnite. Tradičným nápojom je „čača“, niečo ako silnejšia vodka vyrábaná z hrozna . Mal som ich dosť veľa za 10 dní ale ani jeden raz som za ňu neplatil. Musel som však piť aj za Evku, ktorá našťastie tvrdé nepije a tak ostalo viac pre mňa.
Na druhý deň vyspaní do ružova po 10 hodinách spánku pokračujeme na stanicu metra Didube, odkiaľ premáva maršrutka ( cca. 4 eur ) medzi Tbilisi a dedinou Stepantsminda ( Kazbeki ) v Kaukazských horách. Lístok na metro, alebo autobus mhd stojí 0,5 lari, skoro nič. Nakoniec po hodinovom čakaní, kým sa matrioška naplní berieme taxík s japonským turistom. Evička si s mladíkom rovno naplánovala dovolenku v Japonsku. Maršrutky tu z pravidla idú až keď sú úplne plné. Taxík však stojí len o trošku viac a cestou zastaví na zaujímavých miestach. Ešte pred odchodom som zašiel na záchod, kde ma najskôr stará pani za okienkom zdrbala, že som utrhol viac toaletného papiere, ako je v Gruzínsku štandard. Nehovoriac o tom, že som nechal 25 percentné prepitné. Toalety moslimské, no vôbec som si to neužil teda.
Na raňajky opretí o auto dávame ďalšie kačapuri. Dovolil som si vyložiť nohu na nárazník 20 ročného opla, na čo náš 80 ročný šofér pohotovo reagoval, zdrbal ma a handrou auto vyleštil. Po 3 hodinách prichádzame do dediny Stepantsminda v regióne Kazbeki. Malebná dedinka nad ktorou sa týči 5 000 metrov vysoká hora Kazbek. Vraj je to jedna z najľahších 5 tisícok, na ktorú nepotrebujete sprievodcu a ani žiadny predražený permit.
Ubytovanie sme si našli v Guest house za 15 Eur / izba na okraji dediny čo najbližšie k nášmu prvému treku na ľadovec Gergeti. „GOOGLE MARKET“ v centre mesta je ďaleko a tak sme navštívili malý „magazín“ (obchod po gruzínsky) kúsok od “hotela”. Babička tam toho moc nemá. Veľmi rýchlo sme zabudli na proteínové tyčinky, oriešky, paštétu a kúpili sme chleba, štangľu salámy a 85 % čokoládu. So stravovaním tu nie je problém. Buď vám uvaria v GuestHouse, alebo zájdete do reštiky. Ceny nízke a jedlo vynikajúce. Tento krát sme sa rozhodli pre polievku, ktorú sused robí v kotlíku na záhrade. Ceny treba zjednávať vždy a všade. Za pivo sme zaplatili a dva poldecáky čači sme dostali aj dnes zadarmo 🙂
