Zahoď obavy z odsudzovania okolím, mysli na seba!

Volám sa Milada, avšak väčšina ľudí ma volá Mili. Od toho vznikol aj môj cestovateľský blog “MiliMundo“, čo v španielčine znamená Milin svet. Bola som narodená v Bratislave, no srdcom som východniarka ako sa patrí, keďže od prvého roku života sme sa presťahovali do mestečka Strážske. Tí čo ma dobre poznajú, tak vedia, že som veľmi aktívne, dobrodružné, spontánne a pozitívne dievča, ktoré si nevie predstaviť život bez cestovania. Momentálne sa nachádzam v Kanade, presnejšie v meste Vancouver, kde som sa dostala vďaka Working Holiday vízam. A celá idea Kanady prišla vďaka tebe Marcel. Takže ďakujem!

Si skutočný cestovateľ telom aj dušou. Kde a ako sa zrodila láska k cestovaniu ?

Každý ma inú definíciu cestovateľa, no ja verím, že som skutočnou cestovateľkou telom aj dušou. Ak náhodou nie som niekde na cestách, tak o nich premýšľam, poprípade už plánujem a organizujem. Cestovanie je pre mňa ako droga.  Túžba po dobrodružstve a spoznávaní nepoznaného je väčšia ako túžba po usadení sa. Aspoň na zatiaľ. A ako sa táto láska, tento vzťah k cestovaniu zrodil? Prvýkrát ma rodičia poslali do Grécka za krstnou, keď som mala len 10 rokov. To bolo prvýkrát, kedy som okúsila zahraničie. No prelomový rok bol v 2012, keď som sa na leto vybrala do USA cez Work & Travel a následne na to vďaka Erasmus projektu do Španielska na výmenný študijný pobyt. Bol to rok, kedy som si uvedomila, že svet má toho veľa v ponuke a bola by škoda neobjavovať jeho krásy. Rok, kedy som si uvedomila, že usadiť sa hneď po vysokej škole ešte nie je pre mňa. Mala som v pláne začať cestovať  svet na plný úväzok a vyskúšať či takýto život je pre mňa.

Čo je pre teba najväčšou motiváciou vybrať sa na ďalšiu cestu? Je to príroda, kultúra, ľudia alebo niečo hlbšie ?

Predovšetkým ide o moju neposednú, večne aktívnu a zvedavú povahu. Obávam sa,  že cestovanie je mojou skutočnou závislosťou. Takže na jednom mieste nevydržím dlhšie ako pár mesiacov, bez toho aby som nepodnikla nejakú aspoň krátku dobrodružnú cestu. Takže najväčšou motiváciou je vyhnúť sa dennodennému stereotypu a zažiť nejaké dobrodružstvo. No a čo pri takej ceste hľadám? Snažím sa dozvedieť čo najviac o kultúre ľudí, aj preto využívam couchsurfing a prespávam výhradne u domácich ľudí. Samozrejme, že mnohé z mojich precestovaných destinácií sa môžu pýšiť neskutočnou prírodou, horami, sopkami, lagúnami, ktoré mi zakaždým vzali dych.

Precestovala si už mnoho krajín, ktorá krajina resp. kút sveta si ťa získal najviac a prečo ?

Je ťažké si vyberať spomedzi toľkých precestovaných miest, avšak ak si mám vybrať len jednu krajinu tak by ňou bola Kolumbia, ktorá sa mi v roku 2015 stala mojim druhým domovom. Strávila som tam niečo cez 4 mesiace a za ten čas mi stihla prirásť k srdcu. No a prečo? Predovšetkým kvôli svojim ľuďom. Priateľskí, večne vysmiati a pozitívne naladení Kolumbijčania, ktorí sú ochotní Vám pomôcť za každých okolností. Okrem ich veselej kultúry plnej tanca a hudby mi Kolumbia počarovala svojou prírodou a krajinou ako takou. Od karibského mora, cez dažďové pralesy, hory, mestá a čarovné farebné dedinky.  Zabudnite na Pabla Escobara a médiá, ktoré tvrdia, že Kolumbia je nebezpečná. Presvedčte sa na vlastné oči a dajte jej šancu. Viac o Kolumbii sa dočítate tu.

Latinská Amerika je pre teba tak trochu srdcovka. Dokonca si tam absolvovala dve dlhé cesty. Nebojíš sa cestovať sama? Mnoho dievčat bez kamošky nejde ani na záchod, ty zbalíš batoh a ideš na niekoľko mesiacov. 

Skvelá otázka a veľmi rada na ňu zodpoviem. Priznám sa, že keď sa už schyľovalo k mojej prvej sólo ceste, ktorá začala práve v Kolumbii – krajine preslávenej kokaínovým magnátom Pablom Escobarom – nebolo mi všetko jedno. Avšak som presvedčená o tom, že nervozita z prvej sólo cesty je úplne prirodzená, priam nevyhnutná. No už po prvom týždni som prišla k záveru, že sa na sólo cestách niet čoho báť. Totižto nikdy vlastne nie ste sám, stále budete obklopení cestovateľmi alebo miestnymi ľuďmi, ktorí v drvivej väčšine prípadov Vám ozaj chcú len pomôcť. Na mojich sólo cestách som sa veľa naučila nielen o mnohých krajinách a ich kultúrach, no predovšetkým o sebe, svojich limitoch a životných prioritách. Vybudovala som si tzv. šiesty inštinkt, viem komu môžem a komu nemôžem dôverovať. Verím, že každý by si mal aspoň raz v živote vyskúšať sólo cestu. Je to ten najlepší učiteľ na svete.

Síce cestuješ „lowcost“, ale predsa to cestovanie niečo stojí. Ako teda svoje cesty sponzoruješ?

Na moje dve dlhšie sólo cesty som si našetrila vďaka ťažkej práci na výletných riečnych lodiach. Šlo doslovne o otročinu, avšak ak máte svoj cieľ a motiváciu, tak to ide. A pre mňa cestovanie naprieč Latinskou Amerikou bola dostatočná motivácia. Čo sa týka ďalších, kratších ciest, vždy mám nejaké peniažky našetrené. Patrím k ľuďom, ktorí nepotrebujú značkové oblečenie či večere v luxusných reštauráciách. Som minimalistka. Peniaze radšej utratím na letenky a lietanie kade tade po svete. Všetko je o našich prioritách. Tou mojou je cestovanie, preto si peniaze naň vždy nájdem.

Tvoja druhá dlhšia “sólo” cesta bola naprieč strednou Amerikou. Povedz nám o nej niečo viac.

Bola to cesta plná slastí ako aj strastí. Za 4 mesiace som toho zažila v Strednej Amerike hádam viac ako za 8 mesiacov v tej Južnej. Ako to? Popravde ani netuším, ale táto cesta bola veľmi intenzívna. Prihodilo sa mi mnoho aj menej príjemných situácií. Dvakrát som skončila v nemocnici, raz na policajnej stanici, ocitla som sa v strede agresívneho štrajku mexických taxikárov, môj autobus v Nikarague havaroval. Každú chvíľu sa niečo dialo. No zažila som toho veľmi veľa pekného. V Kostarike som si našla báječnú dobrovoľnícku prácu v miestnej cestovke a za pár týždňov mi tam stihol miestny chalanisko zamotať hlavu a prežila som si krásny románik, na ktorý budem ešte dlho spomínať. V Nikarague na ostrove Ometepe som spoznala skvelú partiu Slovákov, ktorí tam už roky žijú. Z Hondurasu som prešla do Salvadoru veľmi dobrodružným spôsobom a to na mini loďke s miestnym rybárom. V Guatemale som bádala takmer nebádané a počarovala mi tam miestna príroda, vybuchujúce sopky a nepoznané lagúny. Bola to cesta, ktorá mi raz a opäť zmenila myslenie a životné priority a som vďačná za každý moment, ktorý sa mi tam prihodil. Aj ten menej príjemný.

Veľa ľudí často nechápe ako sa môže niekto vydať sám na cestu. Obaja asi potvrdíme, že vlastne nikdy nie sme sami. Na druhej strane nechýba ti na cestách milovaný človek ( partner ), s ktorým by si všetky tie momenty zdieľala? Vieš si to svojou nespútanou, dobrodružnou povahou predstaviť?

Popravde netuším, či by to moja dobrodružná, nezávislá a spontánna povaha zvládla. Cestovať s milovaným partnerom dlhodobo (a tým nemyslím týždňovú dovolenku niekde pri mori) musí byť pre vzťah náročné. Je pravda, že z času na čas sa pýtam samej seba, aké by to bolo. A určite nedbám a vyskúšam to, ak si nájdem partnera, ktorý bude zdieľať môj životný štýl, moje priority a budeme na rovnakej vlne. No kým si partnerom nebudem istá, určite by som sa na dlhšiu cestu s ním nevybrala. Človek s ktorým cestujete, a je jedno či je to partner alebo kamarát/ka, musí byť Vašou spriaznenou dušou. Zdieľať s Vami rovnaké záujmy a štýl života. Inak by sa to samotné cestovanie mohlo celé pokaziť a z pekných zážitkov by mohli vzniknúť nepekné spomienky.

Momentálne si v kanadskom meste Vancouver, jednom z najkrajších na svete. Dajú sa vôbec porovnať tieto dva svety? Myslím rozvojový svet Strednej Ameriky vs. vyspelá Kanada. Kde sú najväčšie rozdiely?

 Neviem, či sa tieto dva svety dajú vôbec porovnávať. Rozdiel je úplne vo všetkom. Od ľudí, cez systém transportu, ekonomiky, kultúry, prírody … Musím uznať, že ľudia v Kanade sú veľmi priateľskí, milí a usmievaví. Avšak hádam nikto sa nemôže porovnávať s “latino” ľuďmi – večne vysmiatymi s chuťou spievať a tancovať. A to aj napriek tomu, že mnoho ľudí v Strednej Amerike žije v chudobnejších podmienkach a nemajú toho mnoho na rozdávanie. Kanada je v porovnaní so Strednou Amerikou veľmi zorganizovaná krajina. Čistá. Naopak v mnohých krajinách Strednej Ameriky nájdete špinu a odpadky kade tade. 70 ročná babička vyhodí smetie von z okna autobusu, a nerieši odpadkový kôš. Chýba tam edukácia. Zmysel pre ochranu životného prostredia. V Guatemale sa do tzv. “chicken” autobusu zmestí aj 80 ľudí, bezpečnostné pásy tam určite nenájdete, rýchlosť autobusu dosahuje rýchlosť ferrari a pán šofér je tam najväčší pán. V Kanade je všetko inak. Všetko má svoje pravidlá. Doslovne Marcel neviem porovnať najväčšie rozdiely, pretože je ich tam hrozne veľa. Sú to dva úplne odlišné svety. Viac o téme sa dočítate v tomto blogu. 

Mnoho ľudí sa bojí vyraziť do sveta. Majú obavy z inakosti a zmeny. Ak by za tebou takýto človek prišiel, aké by boli tvoje tri rady, ktoré by ho správne nakopli

Nevyskúšaš, nezistíš!

Mnoho ľudí sa pýta “čo ak”. Čo ak sa mi sólo cestovanie nebude páčiť? Čo ak sa budem cítiť osamelo? Čo ak cestovanie ako také vlastne nie je pre mňa? No a po pravde, ak to nevyskúšaš, tak nezistíš. V živote musíme aj riskovať, aby sme získali. A jediný spôsob, ako zistiť odpovede na “čo ak otázky”, je vyskúšať to. 😉

Zahoď obavy z odsudzovania okolím, mysli na seba!

Mnoho ľudí sa bojí vycestovať, pretože sa boja, čo si pomyslia ľudia v jeho okolí. Budú sa pýtať, prečo neriešia radšej rodinu alebo kariérny rast. Prečo menia niečo, kde im je už vlastne viac menej dobre. Neriešte, čo si myslia ostatní. Poznáte samých seba lepšie než iní. Myslite na seba, svoj život a svoje potreby.

Cestovanie je ten najlepší učiteľ na svete!

Ak sa bojíte zmeny z toho, čo Vám cestovanie prinesie, majte na mysli, že nikde sa nenaučíte viac než na cestách. Cestovanie je ten najlepší učiteľ. Nielen o iných krajinách, kultúrach, ľuďoch, no predovšetkým sa veľa naučíte o sebe a to kým naozaj ste. “

Tvoja vysnená destinácia a prečo?

 Som v životnom štádiu bez veľkých cieľov, či ďalších nesplnených snov. Mám pocit, že som precestovala všetko čo som chcela a žiadne veľké plány vlastne už nemám … Potrebujem niekde nabrať zrejme novú inšpiráciu alebo si oddýchnuť od väčších ciest. Zrovnať veci v hlave, utriediť myšlienky a najprv zistiť či chcem ostať v Kanade alebo vrátiť sa domov. Na žiadne veľké cesty sa teraz určite nechystám. Takže nemám žiadne vysnene destinácie 😂 akurát dovolenka na Karibiku -plavba loďou 😂 a to je úplne iný žáner môjho cestovania ale mám to na svojom bucket liste.

Že by si cestovateľsky vyhorela? Mal som to tak po návrate z 3 mesačnej cesty, zrazu mi cestovanie nedávalo zmysel

 Nejde o to že mi nedáva zmysel. Len ma táto posledná cesta veľmi vyčerpala. A popravde už nechcem ísť na väčšie cesty sama. Ale ako som písala vyššie, je extrémne ťažké si nájsť partnera ktorý by ti v tomto sedel na 100% a dalo by sa cestovať spolu dlhodobo – mám veľmi špecifickú povahu a zisťujem že sa mi cestuje lepšie samej než s niekým . No teraz sa na žiadne cesty ozaj nechystám. Teda na žiadne veľké. Ľudia mi vravia nech idem do Austrálie na WH, vôbec sa mi znova nechce niekde usádzať na rok a potom zase riešiť kam ďalej. Nejaké rady ?

Viac článkov na blogu www.milimundo.com