Severné Portugalsko ako ho nepoznáte

Guimares

Prvé hlavné mesto Portugalska a zároveň rodisko prvého portugalského kráľa Alfonza I., sa zvykne nazývať kolískou tejto krajiny. Na toto miesto sme sa vybrali autobusom z Bragy. Tieto mestá sú prepojené expresným spojom za študentské ceny pre veľký počet mladých ľudí študujúcich v Brage. Autobusová zastávka sa nachádza len kúsok od krásneho historického centra, ktoré sa v roku 2001 dostalo do Unesca.

Z centra naša cesta viedla k hradnej pevnosti z desiatého storočia Castelo de Guimarães a palácu z 15. storočia Paços dos Duques de Bragança. Zaujala nás vlajka visiaca na stenách hradu, identická z dnešnou vlajkou Fínska. Neskôr sme zistili, že to bola prvá portugalská vlajka, ktorá dnes symbolizuje dlhú históriu tohto mesta.

Po prehliadke mesta sme sa šli posilniť typickou špecialitou Portugalska, bacalhau (treska). Portugalci ho dokážu pripravovať na milión možných spôsobov. My sme ho vyskúšali so zemiakmi ako denné menu. Porciadenné menu. Porcia stála 5 eur, ale zahŕňala aj predjedlo, polievku, pitie a kávu. Tento obed nás tak nasýtil, že o dezert, ktorý sa bežne podáva po jedle ako sobremesa, sme už nemali záujem. Avšak, ak budete mať ešte miesto v žalúdku, za vyskúšanie určite stojí pastel de nata, koláčik z lístkového cesta plnený pudingom a jemne zkaramelizovaný.

Ako každé portugalské mestečko medzi horami, aj Guimarães má na kopci svoju svätyňu Santuário de Penha. Je viac spôsobov ako sa dá na kopec Penha dostať. Pre tých lenivších sem vedie lanovka. Ak ste autom, tak sa ním môžte pohodlne dostať až hore. Avšak, podobne ako v Brage, aj na toto miesto vedie turistický chodník, ktorý má okolo troch kilometrov. My, s plným bruchom, sme sa rozhodli prejsť. Bola to veľmi pekná prechádzka, hlavne vrchná časť chodníka, ktorá viedla cez les. Na vrchole sme si dopriali odmenu, chladené pivo a krásny výhľad na toto historické mestečko.

São João

V Brage a v Porte sa každoročne konajú na počet São João – Jána Krstiteľa najväčšie a najstaršie slávnosti v Portugalsku. Táto udalosť je pýchou tunajších obyvateľov a dôvodom na radosť a oslavu miestnych tradícií. Keď sme začiatkom júna prišli do Bragy, prípravy boli v plnom prúde. Síce je vyvrcholenie programu až 24. júna, už týždeň dopredu sa v meste každý deň niečo deje. Na niektoré akcie sme sa boli pozrieť aj my. Celý program začal medzinárodným stretnutím Gigantones e Cabeçudos (masky veľkých rozmerov). Akcia združuje desiatky skupín masiek obce Braga a lokalít v severnom Portugalsku, Španielsku a tiež vo Francúzsku. Bol to veľmi zaujímavý sprievod, plný hudby, farieb aj radosti. Páčilo sa nám, že do sprievodu zapojili aj malé deti, pre ktoré to bolo síce náročné, ale zvládli to statočne.

O pár dní neskôr sme sa šli pozrieť na Corrida do porco preto (beh čierneho prasaťa).  Podľa tejto tradície, ktorá patrí k jednej z najstarších, muž na koni ženie prasa k rieke cez most, aby bolo dostatok bravčového mäsa počas celého roka. V súčasnosti vzniká veľa protestov spojených s týmto závodom, čo viedlo organizátorov slávností spísať prísne pravidlá, ktoré musia byť dodržané, aby sa zvieratám neubližovalo. Aj napriek tomu ochrancovia zvierat trvajú na zrušení tejto akcie. Aj z nášho pohľadu nám bolo prasiatka veľmi ľúto a už by sme tento beh viac nepodporili.

Na vyvrcholenie programu sme sa šli pozrieť do Porta. Práve sem chodí 23. júna mnoho turistov ale i obyvateľov Bragy (kde sú slávnosti viac o tradíciach) pre neopísateľnú atmosféru v meste. Tak ako sa zvykne jesť na Vianoce Bacalhau – treska, typickým jedlom podávaným v tento deň je Caldo Verde – kelová polievka so zemiakmi a klobásou a Sardinha assada – grilované sardinky.  Aj my sme sa posilnili touto dobrotou a vybrali sa do ulíc Porta. Vo večerných hodinách sa obyvatelia mesta zídu v uliciach a tlčú sa navzájom po hlavách umelými kladivami vydávajúcimi zvuk, prípadne kvetom z cesnaku. Podľa legendy tak vraj malého Jána Krstiteľa usmerňovali na tú správnu cestu, keď neposlúchal. Bol to naozaj silný zážitok udierať cudzích ľudí po hlave kladivom. Najmä malé deti si to užívali.

Pred polnocou sa obyvatelia Porta zídu pri rieke Douro, aby si obsadili tie najlepšie miesta s výhľadom na most Ponte D. Luís I. a mohli tak sledovať polnočný ohňostroj sprevádzaný hudbou. Po tomto honosnom predstavení, ktoré by sa dalo prirovnať k silvestrovským oslavám vo svetových metropolách, sa ľudia ďalej zabávajú a tlčú sa kladivami až do skorých ranných hodín. Bola to náročná noc. Do Bragy sme sa vrátili o deviatej ráno. Pôvodne sme mali v pláne pozrieť si aj utorkový program, ale už sme nato nemali síl. Tento deň má silný náboženský význam, preto majú občania mesta pracovné voľno a zároveň je to posledný deň osláv.

Campo do Gerês

Už dlhšie sme mali v pláne preskúmať portugalské hory. V severnej časti krajiny je ich neúrekom. Horšie je to však s informáciami o turistických chodníkoch a s mapami. Najrozsiahlejšie pohorie je Peneda-Gerês nachádzajúce sa na hranici so Španielskom a je to zároveň aj jediný Národný park v Portugalsku. Je rozdelený na tri časti – severná, centrálna a východná. My sme sa vďaka riedkemu dopravnému spojeniu rozhodli navštíviť najprístupnejšiu centrálnu časť s východiskovým bodom Campo do Gerês. Chceli sme vyraziť najskorším možným autobusom (9:05), ktorý šiel z Bragy týmto smerom, avšak budík nám doprial dlhší spánok a o pol desiatej sme si uvedomili, že náš spoj už nestíhame. Tento fakt nás neodradil a plné energie z dlhého spánku sme vycestovali do Campo do Gerês o dve hodiny neskôr. Už samotná cesta bola zážitkom. Na zastávke nás milo prekvapila skupinka Portugalcov s batohmi (botôžkári sú v tejto krajine skôr raritou). Toľko cestujúcich pokope zaskočilo aj pán vodiča.

Dedinka Campo do Gerês je od Bragy vzdialené len 40 km, no cesta trvá hodinu a pol vďaka prevýšeniu, úzkym cestám a nekonečným zákrutám, pred ktorými vodič vždy zatrúbi, aby neprekvapil oprotiidúce auto, prípadne voľne sa pasúce stádo kráv či oviec.

Najväčšou miestnou atrakciou je jazero, okolo ktorého vedie prašná cesta prístupná aj pre autá, vedúca až do Španielska. Neďaleko sa nachádza dobre vybavený kemping, no mapu by ste na recepcii hľadali márne. Nechali sme to preto na náhodu a vybrali sa cestou okolo jazera, kde sme natrafili na turistický chodníček, ktorý viedol do hôr a bol dokonca značený. Keď sme vyšli z lesa, zistili sme, že táto trasa vedie naspäť do dediny. Našťastie sme stretli domácich, ktorí nám povedali, že sa dá pokračovať vyššie do hôr. Poradili nám peknú 5 – 6 hodinovú turistiku. Tento trek išli aj oni, tak sme sa ich rozhodli nasledovať (predsa len majú viac skúseností s týmito horami). Hneď na začiatku sme stretli zopár „turistov“. Snažili sa nám vysvetliť, že chodník je uzavretý. Naši horskí kamaráti nás uistili, že to tak nie je a spolu sme s úsmevom preliezli nízku kamennú zábranu a pokračovali ďalej.

Na ďalšom úseku sa cesta rozdvojila. Jedna časť šla cez vrcholy hôr a druhá dolinou pod nimi. Naši spoločníci nás tu opustili. Vybrali sa menej náročnejšou trasou cez dolinu, ktorú ešte neabsolvovali. Nás to ťahalo vyššie. Na začiatku sme boli bez nich trochu stratené, až kým sme si neuvedomili, že aj v týchto horách majú turistické značenia v podobe pyramíd z kamienkov.

Na našej trase sme natrafili aj na živé prekážky. Voľne sa pasúce kravy s veľkými parohmi dokážu nahnať strach. Nenechali sme sa však odradiť a obišli sme stádo cez tŕne a skaly, na ktorých sme si precvičili naše lezecké výkony.

Výhľady z vrcholov stáli naozaj zato, nikdy sme si nemysleli, že v Portugalsku sú také krásne hory. Po čase sa naša cesta vrátila opäť do doliny. Viedla cez peknú oázu pre kravy až ku salašu, kde sme sa znova stretli s našimi sprievodcami. Tí mali namierené ďalej, ale my sme sa pre nedostatok času museli s nimi rozlúčiť a vrátiť sa do Campo do Gerês.

Naspäť sme šli dolinou, v ktorej nás značenia trošku miatli (občas viedli viacerými smermi), no nakoniec sa nám podarilo úspešne prísť až do miestnej krčmy, kde obsluhovala takmer celá dedina. Ako sa v Portugalsku patrí, objednali sme si portské víno a po pár pohárikoch sme sa spokojné vrátili do kempingu. Najlepší zážitok výletu prišiel, keď sme zistili, že sme zabudli stan. Neostávalo nám nič iné ako rozložiť karimatky, spacáky a spať pod holým nebom. Zábavné to musel byť aj pre deti z vedľajšieho stanu, ktoré sa pýtali rodičov, či sme chudobné, keď nemáme stan. Komfortná zóna našich spacákov nestačila na chladné hory, preto sme sa skoro ráno rozhodli výlet predčasne ukončiť. Na záver sme si spravili ešte malú prechádzku okolo jazera, kde sme sa chceli naraňajkovať, no tento pôžitok nám nedopriali túlavé hladné psy.

Už cestou na toto miesto nás zaujali okolité dedinky, tak sme sa rozhodli ísť naspäť pešo a skúsiť stopovať. Napriek tomu, že bola cesta pútavá, po 20 km chôdze sme už toho mali celkom dosť. Hoci je doprava v tejto oblasti veľmi riedka, nakoniec sa nám podarilo dostať až do Bragy. Zaujímavé bolo aj rozprávať sa cestou s miestnymi obyvateľmi o hroziacich nebezpečenstvách. Vraj je tu veľký výskyt vlkov, ktorí sú nebezpeční najmä v noci. Avšak uistili nás, že cez deň sú tieto zvieratá neškodné. No i tak sme boli radi, že sme sa rozhodli pre kemping a nespali sme v horách, ako sme pôvodne plánovali.

Barcelos

Barcelos je malé mestečko ležiace na pravom brehu rieky Cávado, 22 km západne od Bragy. Preslávil ho najmä legendárny kohút, jeden z Portugalských symbolov, a ústredná postava príbehu o pútnikovi, ktorého krivo obvinili z krádeže a odsúdili na smrť obesením. Jeho posledným želaním bolo hovoriť so sudcom. Ten sa práve chystal dať si k obedu pečeného kohúta a pútnik vyhlásil, že na dôkaz jeho neviny kohút vstane z taniera a zakikiríka. Keď sa začala poprava, kohút skutočne vstal a zakikiríkal a pútnika okamžite prepustili.

Vybrali sme sa sem vo štvrtok, kedy sú v centre mesta trhy Feira de Barcelos, ktoré patria k najväčším v Portugalsku. Tieto trhy trvajú celý deň a nájdete v nich doslova čokoľvek od keramických výrobkov, cez ručne tkaný tovar až po najrôznejšie poľnohospodárske produkty.

Na druhom brehu rieky Cávado sa nachádza mestečko Barcelinhos spojené s Barcelos mostom, cez ktorý vedie portugalská trasa do pútnického mesta Santiago de Compostela, prípadne do Fatimy. Naznačuje to aj prítomnosť turistov s mušľou na batohu ako symbol dlhotrvajúcej púte. Táto informácia nás zaujala natoľko, že sme sa späť do Bragy vybrali pešo. 20 kilometrov sa nám nezdalo veľa, no to sme ešte netušili, že z okrajovej časti Bragy to je ešte 10 km k nám domov. Nakoniec sme to zvládli a rozhodli sa, že na cestu do Santiaga môžeme v pohode ísť aj my.

Porto

Druhé najväčšie mesto Portugalska dalo názov nie len portskému vínu, ale aj celej krajine. Toto mesto nám učarovalo hneď ako sme vystúpili na vlakovej stanici São Bento, ktorá bola vybudovaná na mieste, kde predtým stál kláštor s rovnakým menom. Je vyzdobená typickými portugalskými kachličkami azulejos znázorňujúcimi udalosti z dejín Portugalska.

Našou prvou zástavkou bolo centrum mesta, kde sa nachádza množstvo kostolov s bohatou výzdobou financovou zo zámorských objavov. My, ako milovníčky Južnej Ameriky sme však platené vstupy na prehliadku kradnutého bohatstva nepodporili a obdivovali sme len exteriér.

Na rozdiel od iných miest sa v Porte nenachádzajú žiadne paláce a zámky. Vyplýva to z histórie mesta, ktorá je zaujímavá tým, že rozhodujúce postavenie tu mali vždy obchodníci. Šľachta sa tu nesmela usadzovať a pobyt aristokratov bol časovo obmedzený.

Ďalej naša exkurzia viedla cez záhradu Jardins do Palácio de Cristal, v ktorej nám robili spoločnosť pávy. Z nej sa dalo zísť až do štvrti Ribeira lemujúcej breh rieky Douro. Očarila nás úzkymi a pôvabnými uličkami plnými kaviarní, barov a reštaurácií. V tejto časti sa nachádza veľa opustených domov, ktoré boli roky zanedbávané, no dnes sa intenzívne pracuje na ich obnove. Paradoxom je, že práve vo štvrtiach, v ktorých sa nachádza väčšina pamiatok Porta bývajú najchudobnejší obyvatelia mesta.

Nábrežie Ribeira ponúka jedinečný pohľad na mosty, ktoré sa stali dominantou Porta. K najznámejším patria Ponte D. Maria Pia a Ponte Dom Luís I. Most Ponte D. Maria Pia je pomenovaný podľa manželky kráľa Ľudovíta I. a je prvým veľkým dielom Gustava Eiffela. Už pri stavbe tohto mosta bol vedúcim tímu Eiffelov pomocník Teófilo Seyrig, ktorý je autorom najznámejšieho portského mosta Ponte D. Luís I. Je zaujímavý svojimi dvoma podlažiami, takže z Porta do Vila Nova de Gaia môžeme prejsť po jeho spodnej alebo vrchnej časti.

Práve vo Vila Nova de Gaia sa nachádzajú sklady s portským vínom a firmy ponúkajúce prehliadku spojenú s degustáciou tohto nápoja. Dôvodom, prečo vínne pivnice vznikali práve tu, bola chamtivosť portského biskupa, ktorý požadoval príliš vysoké poplatky za lode kotviace v prístave. Kráľ Alfonz III. sa preto rozhodol vybudovať na druhej strany rieky Douro nový prístav, do ktorého prichádzali lode so sudmi plnými vína.

My sme navštívi vínnu pivnicu spoločnosti Taylor, v ktorej nám počas prehliadky porozprávali históriu portského vína a celej firmy a na konci sme ochutnali tri druhy z veľkého množstva výrobkov predávajúcich sa pod touto značkou. Celá prehliadka trvala približne 30 minút a stála 5EUR.

Po tomto výlete sme sa do oblasti Porto vrátili ešte raz (a určite nie posledný). Tentokrát naše kroky smerovali na pobrežie do mestečka Espinho. Nachádza sa tu pláž obľúbená najmä  milovníkmi surfovania. My sme sa z nej chceli dostať pešo až do Porta, je to asi 15 kilometrov. Milo nás prekvapil vybudovaný chodníček vhodný aj pre cyklistov, alebo bežcov.

Medzi Espinhom a Portom je mnoho pekných miest na kúpanie. Horšie je to už s teplotou vody Atlantického oceánu, vhodnej skôr pre otužilcov. Po ceste sme natrafili na pekné a fotogenické miesto v dedinke Miramar s kostolíkom postaveným na výbežku do oceánu. Zážitok to musí byť najmä v zime, pri rozbúrených vlnách.

Toto miesto nás očarilo natoľko, že sme zabudli na čas a do Porta sme sa dostali vo večerných hodinách s prázdnymi žalúdkami. Našťastie však boli vo Vila Nova de Gaia oslavy, tak sme sa hneď posilnili bifanou, pochúťkou podobnou našej cigánskej, a vrátili sa do Bragy vlakom, ktorý premáva aj v noci.

Braga

V roku 2012 sme si vyskúšali Európsku dobrovoľnícku službu v Uruguaji a táto skúsenosť v nás prebudila túžbu spoznávať svet. Tento rok sa nám naskytla príležitosť vycestovať do Portugalska na stáž v odbore cestovného ruchu. My, milovníčky cestovania, sme dlho neváhali, zbalili sme ruksaky a vybrali sa na tri mesiace do severného Portugalska, konkrétne do mestečka Braga, ktoré je hlavným mestom oblasti Minho a zároveň aj tretím najväčším v Portugalsku.

Hneď v prvý deň nám náš hostiteľ ukázal historické centrum, v ktorom sa nachádza mnoho kostolíkov. Tie boli postavené v období najväčšieho rozmachu Bragy vďaka biskupom a arcibiskupom, ktorí tu sídlili a rozvíjali mesto spirituálne, ale aj materiálne. Jednou z najkrajších pamiatok z tohto obdobia je určite kostol Bom Jesús do Monte. Nachádza sa vo veľmi peknom prostredí s výhľadom na celé mesto.

Počas prehliadky centra sme mali možnosť ochutnať typický nápoj tejto oblasti, muscatel. Je to likér z hrozna, ktorý sa zajedá banánom. Dozvedeli sme sa, že sa pije najmä počas Vianoc.

Keďže uprednostňujeme prírodu pred mestami, naše ďalšie kroky viedli na kopec nad Bragou, kde sa nachádza svätyňa. Bola to síce trošku náročnejšia prechádzka, hlavne počas letných horúčav, ale výhľad na mesto a okolité hory stál zato. Tí pohodlnejší sa sem tam môžu dostať aj autom, alebo autobusom.

Ďalšie pekné vyhliadkové miesto na nachádza na kopci Monte Castro, z ktorého možno vidieť unikátny štadión postavený v kameňolome. My sme si sem prišli vychutnať západ slnka, no domáci nás odtiaľ hnali preč. Vraj pod kopcom bývajú najchudobnejší obyvatelia mesta a krádeže tu nie sú ničím nezvyčajným. Z tejto informácie sme boli veľmi prekvapené, pretože sme mali pocit (a stále máme), že mesto je veľmi bezpečné. Dokonca tu nestretnete ani veľa bezdomovcov, ako v iných väčších mestách.

Zaujímavou informáciou pre nás bolo, že Braga je mestom mládeže. Túto informáciu sme si boli overiť v študentskej štvrti pri univerzite Minho. Síce v čase, keď sme prišli do Portugalska tam už veľa študentov nebolo, pretože začínali letné prázdniny, avšak bary a reštaurácie so študentskými cenami nás potešili. Je to niečo ako naša Mlynská dolina.