Šialený výstup na Reinebringen
Sľubujem, že sa jedná o predposledný blog a s Lofotami dám ( navždy ) pokoj. Budíček, ako inak, o siedmej. Vonku stále tma, aj keď denné svetlo sa každým dňom predlžuje o 8 minút. Stále je to však žalostne málo. Túto noc sme si dali pozor aby nebol dom prekúrený, čo sa nám aj konečne podarilo.
Raňajkujeme omeletu a po piatich dňoch o ovsenej kaši je to príjemná zmena. Moje tráviace ťažkosti sú definitívne preč. Ako som na to prišiel? Tak, že mám znova chuť na vajcia a avokádo. Pravdepodobne to súvisí s Peru. Tam som sa vďaka nadmorskej výške dovracal a bohužiaľ som večer predtým jedol práve tieto dve potraviny, ktoré mi inak veľmi chutia.
Reinebringen nad Reine volá
Dnes hlásia slnečno, ideálne podmienky na ďalší výšľap. Cieľom je hora Reinebringen nad mestom Reine, asi najznámejším z celého súostrovia. Zastavujeme na moste s výhľadom na okolité hory, oceán a chutné nórske domčeky. Nachádzajú sa tu desiatky fotografov, aziatov. Tí fotia každý dom aspoň 100 krát a ich módne doplnky, resp. oblečenie za polárny kruh je veľmi úsmevné, možno tragikomické. Veď posúďte.
Komplikovaný výstup na kopec
Od parkoviska, kde sme aj my strávili pár desiatok minút fotením, sa pešo presúvame o kilometer ďalej na začiatok treku. Tentokrát neberieme mačky, veď na čo, aj tak sme ich nikdy nevyužili. Ach jaj, ako veľmi nám budú chýbať. Plní energie opúšťame chodník a ideme krížom hore cez hlboký sneh. Hlúpy nápad, iba čo sme sa vysilili.
Cestou stretneme partičku z USA, tí sa boja ísť ďalej, pretože terén je veľmi prudký a sneh zľadovatený. Oni však majú mačky, na rozdiel od nás. Ideme ďalej s tým, že uvidíme ako to pôjde a v najhoršom prípade sa otočíme. Pomaly pokračujeme hore a svah je čoraz strmší. Dvoch chalanov z americkej partie sme namotivovali a tak pokračujú s nami.
Chalani toto je “no good”
Ideme veľmi pomaly a opatrne. Noro vytiahol nôž, ktorý používa ako cepín. Vrážame nohy do snehu a vytvárame akési schody. Nemáme žiadne istenie a v prípade pokĺznutia zletíme až do oceánu pod nami. Adrenalín a vzrušenie nás poháňa ďalej. Porušujeme všetky pravidlá bezpečnosti. Posledná pasáž je šialená, ale je to len kúsok a nejak to dáme. Nechcem premýšľať nad zostupom, aj keď dobre vieme, že ten bude ešte horší a nebezpečnejší. Slnko vychádza nad obzor, konečne vidíme tú žiarivú guľu celú.
Sme hore a výhľad na Reine a okolie je prenádherný. Asi to nemá zmysel opisovať, keď môžem ukázať fotky. Po polhodine vieme, že je na čase ísť dole a že to nebude žiadna sranda. Noro vystrúhal cepíny z konárov a tento jeho nápad celkom funguje. Schádzame telom k svahu a topánky vkladáme do dier, ktoré sme vykopali cestou hore. Hlavne bezpečne, žiadne naháňanie sa. Zostúpiť 500 výškových metrov nám trvá vyše hodiny.
Drevené cepíny nás istia
Stretávame ďalších turistov, všetci sa po našich skúsenostiach otáčajú a nepokračujú na Reinebringen. Konečne sme zišli najťažšiu pasáž svahu a ďalej pokračujeme chôdzov. Číňania nechcú veriť, že sme boli úplne hore. Tak sme to dali, ale nabudúce už s mačkami a turistickými palicami.
Sme späť v Reine, prechádzame sa po malom mestečku a kupujeme nejaké suveníry. Ja kupujeme trenky s losmi a pohľadnice. Toto mesto je skutočne malebné a takto v zime je tu len pár turistov.
Mesto s najkratším názvom na svete
Naša cesta ďalej pokračuje do posledného mesta tohto súostrovia s krátkym názvom Å. Prichádzame na čas, na západ slnka, ktorý tu trvá veľmi, veľmi dlho. Zbytočne sa ponáhľať, ale aj tak nám to nedá. Parkujeme a utekáme až na samotný cíp Lofot a západ slnka tu máme ako na dlani.
Chcem stanovať, posledná možnosť. Za mestom je kemp, lenže je zavretý. Dobrú hodinu zvažujeme, čí zas prenajmeme dom, alebo rozložíme stany. Raz chceme jedno a potom zas druhé. K tomu s Norom premýšľame, že sa na Reinebringen vrátime v noci s čelovkami a mačkami a budeme pozorovať polárnu žiaru. Nakoniec sme sa zhodli, že stanovanie definitívne hádžeme cez palubu. Prenajímame rorbuer za 120 Eur. Berieme to trošku ako osobné zlyhanie, ale čo už.
Po večeri, ktorú zapíjame omylom kúpeným nealko pivom vyrážame znova na miesto, odkiaľ sme pred pár hodinami pozorovali západ slnka. Berieme karimatky a spacáky. Cieľom je pozorovanie polárnej žiary. Usadili sme sa za veľký kameň, kde nefúka, ale celý čas sa dívame na juh. Dobre vieme, že polárna žiara ide zo severu. Aj tak je zatiahnutá obloha a po 20 minútach to balíme. Miesto polárnej žiary chytíme vlka.
