Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.
„Ahoj Romy, to som ja Marcel. Som na letisku v Lime a o hodinu som u teba.“ Nechápete? To je couchsurfing. Stále nechápete? Dobre. Jedná sa o sociálnu sieť, cez ktorú sa spojíte s ľuďmi z celého sveta a ktorí sú ochotní Vás ubytovať napriek tomu, že Vás nikdy nevideli. Nie je to super? Spoznáte miestnych, ich príbytky, obyčajné každodenné životy, kultúru, vezmú Vás na miestnu diskotéku, zoznámia s priateľmi a možno uvaria jednu z miestnych špecialít. Všetko funguje na vzájomnej dôvere a na presvedčení, že cestovatelia sú vo všeobecnosti fajn komunita. Zorientovať sa medzi tisíckami užívateľov tejto siete nie je jednoduché a tak sa mnohí riadia podľa referencií jednotlivých užívateľov. Čím viac pozitívnych, tým lepšie.
Rok sa s rokom stretol a do môjho odletu ostávali už len hodiny. Vlastne som si to naplánoval skvele, pretože som sa počas Silvestra mohol rozlúčiť s takmer všetkými kamarátmi. Boli to fakt skvelé tri dni na chate v prírode, kde mi každý tak trošku závidel moju cestu, ale zároveň mi ju aj doprial. Do práce som sa nemusel vrátiť celých 90 dní a pred sebou som mal životnú cestu dlhú 8 000 kilometrov z peruánskej Limy až na juh kontinentu. Na Nový Rok som sa ešte vrátil do Prahy rozlúčiť sa s priateľkou, ktorá na Silvestra musela pracovať. Už vo vlaku som začal mať zo všetkého zvláštny pocit, ktorý sa postupne prehlboval a vyvrcholil na amsterdamskom letisku. Zrazu som sa začal obávať, či to čo robím je správna vec. Sebecky odídem od ženy, ktorá kvôli mne prišla do mesta, kde nikoho nepoznala, len preto aby bola so mnou. No a ja sa po pár mesiacoch spoločného bývania vyberiem bez nej do tramtárie.
Stalo sa Vám, že ste si po vzhliadnutí nejakého filmu povedali, „Wow, toto chcem zažiť”. Takéto pocity som mal veľakrát. Po „Blood Diamond“ som chcel letieť do Afriky a po „Into the Wild“ zas utiecť do aljašskej divočiny a nikdy sa nevrátiť späť domov. Po skončení filmu pominuli aj moje dobrodružné odhodlania. Jeden zimný večer som na internete našiel film „180° South“. Patagónia? “Hm, niekde som to už samozrejme počul.” Tá divoká, panenská zem na juhu amerického kontinentu, plná hustých lesov, tyrkysových jazier a vysokých štítov, kde stále nájdete miesta, ľudskou nohou nedotknuté.
Je to vyše mesiaca, čo som napísal posledný blog a keďže mám konečne čas ( resp. príliš veľa času) rozhodol som sa napísať krátky blog o tom, ako sa mi v Patagónii darí. Viac blogov, o všetkom čo som tu zažil po mojom návrate.
Momentálne sa nachádzam v dedinke Villa O’Higgins na konci 1240 km dlhej cesty Carretera Austral ( v 80. rokoch ju nechal postavi¡ť generál Pinochet), ktorá vedie z mesta Puerto Montt krížom cez Patagóniu až do spomínaného maličkého mestečka Villa O’Higgins vzdialeného 7 kilomtrov od jazera O’Higgins.. Toto jazero mi momentálne komplikuje moju cestu. Prišiel som tu, pretože chcem prejsť do Argentíny pešo, konkrétne do El Chaltén, čo je 2 dňový trek skrz patagónsku divočinu. Loď premáva trikrát do týždňa. Momentálne je sobota a najbližšia dostupná odchádza v utorok. Avšak počasie v okolí jazera je nestabilné, tak ako v celej Patagónii. Veľká loď je rozbitá a premáva len malá pre 16 ľudí. Počasie tu nie je zlé, problém je však argentínska strana, kde sa jazero otvorí a vlny tam dosahujú tri metre. Verím, že sa mi v utorok podarí dostať cez jazero a pokračovať ďalej pešo do Argentíny a k veľkolepej hore Fitz Roy. Ak nie budem sa musieť vrátiť na sever do Chile Chico, ktoré je odtialto deň jazdy a tam prekročiť hranicu.