Do mesta Copiapó prichádzam veľmi skoro ráno. Psi sa motajú po autobusovej stanici a ja čakám na prvé svetelné lúče. Mesto sa nachádza uprostred púšte Atacama a tak je tu v noci celkom zima. Cez cestu sa nachádza obrovské nákupné centrum s voľnou WIFI. Snažím sa odblokovať nefunkčnú kartu, ale bez úspechu. Dobíjam všetky elektronické zariadenia, pretože dnes chcem vyraziť k sopke Ojos Del Salado v blízkosti Národného Parku Nevado Tres Cruses.
Trojdňová cesta po náhornej plošine Altiplano sa končí na hraniciach s Čile. Trasieme sa zimou, v rukách zvierame pasy, užívame si posledné výhľady na takmer 6 000 metrov vysokú sopku Licancabur večne pokrytú snehom. Naše bolívijské dobrodružstvo je po troch týždňoch u konca a Patagónia je zas o niečo bližšie. Posledné lúčenie s našimi novými kamarátmi posledných dní, ktorí sa vracajú spať do mesta Uyuni.
O ľuďoch v mojom veku sa hovorí ako o generácií „Y“. Jednou z charakteristík je možnosť robiť všetko a zároveň nič. V takomto rozpoložení som mohol byť aj ja na autobusovej stanici v Lime, keď som kupoval lístok do mestečka Nazca, známemu vďaka rozsiahlym líniám na rovnomennej planine. Čítaj ďalej
Ak si myslíte, že mi tým nadpisom načisto preplo, tak sa mýlite. Nadpis je irónia a žiadnu finančnú, účtovnú dal / má dať analýzu neočakávajte. Veľa z Vás sa ma v komentároch a správach pýta, koľko moje vandrovanie v Južnej Amerike stálo. Sklamem Vás, žiadne štatistiky som si neviedol, pretože som na to nemal čas, chuť a ani relevantný dôvoď. Finálne číslo sa však čoskoro dozviete. Obdivujem kolegov, ktorí vedia presne povedať koľko minuli za pivo, banány, verejné toalety a ešte to majú prepočítané na každú krajinu zvlášť a v troch rozličných menách, zaokrúhlené na tri desatinné miesta. Ja len viem, že Peru, Bolívia boli lacné a Čile s Argentínou drahé. A tiež viem koľko som minul celkovo, keďže stačilo odpočítať stav účtu pred a po ceste. Paradoxne som utratil v Čile menej ako v Bolívii, ktorá je s Venezuelou najchudobnejšou a najlacnejšou krajinou Južnej Ameriky. Všetko tu stojí priemerne trikrát menej než u susedov v Čile. Ako je to teda možné? Čítaj ďalej
“Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.
Dnes je 25.10.2017 a ja mám presne 67 dní do odletu. Čaká ma 90 dní dobrodružstva, objavovania, spoznávania nových ľudí, ale aj samého seba a cestovanie. Čaká ma 90 prebudení, kedy si poviem, „tak dnes nejdem do rovnakej práce, kde stretnem rovnakých ľudí a večer ľahnem do tej istej postele, ako deň predtým.“ Každý deň bude iný, s novými ľuďmi, novými zážitkami a skúsenosťami, problémami a výzvami. Každý deň objavím niečo nové, čo je zatiaľ ukryté v mojom vnútri.
A kde to vlastne idem? No predsa do mojej milovanej Južnej Ameriky. Po tretí krát letím do peruánskej Limy a odtiaľ sa vydám na juh, až do krásnej Patagónie. Mnohí z Vás si povedia, „hmmm, ten má asi hodne peňazí, keď si odletí na tri mesiace preč“. V tomto blogu Vám poviem, ako to naozaj je. Na úvod len toľko, že tak ako vždy, aj teraz je to len a len otázka priorít.
Čítaj ďalej