Značka: Slovensko

O štvrtej ráno ignorujem budík s nádejou, že Noro ho vypne a spíme ďalej. To sa nestalo, keďže už je pol hodinu hore. Už dlho sa mi tak nechcelo z postele, teda zo spacáku. Vonku je tma, zima, hmla a pred nami 20 kilometrov po hrebeni. Raz, dva, tri, rozopínam spacák a za svetla telefónu obliekam pripravené oblečenie prevesené cez dlhú šnúru tiahnucu sa naprieč celou povalou chaty.

Všetci ešte spia, takže opatrne balím veci a po strmých drevených schodoch schádzam dole. Tak som si dával pozor, že som nakoniec zobudil úplne všetkých. Z rozopnutého batoha vypadla sklenená zaváraninová fľaša, ktorej obsah (slivovicu) sme už vypili. S rachotom poskakuje po schodoch až dopadne do rohu chodby v neporušenom stave.

O pol piatej sme na ceste do Smutného sedla. Padajúca hmla je nepríjemná a kráčať takto skoro do kopca je fakt za trest.

Smútok nad znemožneným odletom do Nepálu bol skutočne veľký. Mali sme zbalené a vedeli sme, že musíme niekam vypadnúť inak nás trafí šľak – doslova. Nora som tlačil do hneď prvého víkendu, no nakoniec sme Nízke Tatry a prechod hrebeňa o týždeň odložili. Urobili sme dobre, počasie bolo oveľa lepšie než prvý víkend. Ten prvý pršalo nonstop a ten druhý sme mali celý čas azúro. Ale nebudem predbiehať.

Hrebeňovka Nízkych Tatier má takmer 100 kilometrov, 5500 výškových metrov a na jej prechod treba 5 dní. My sme sa rozhodli spojiť druhý a tretín deň do jedného. Spí sa v útulniach, ktoré sú rozmiestnené tak, aby ste denne nachodili 6 – 8 hodín. Ide sa celý čas po červenej značke z Telgártu až na Donovaly.

Večer v Martine padlo pár slivovíc a pív, naozaj len pár, teda dve slivky a dve pivá a k tomu asi 20 obložených chlebíčkov. Druhý deň ráno vyrážame do Banskej Bystrice autom a odtiaľ berieme vlak smer Telgárt. Vlak skutočne historický, ale vkusne vymaľovaný a zrekonštruovaný. Cesta trvá dve hodiny a už z vlaku vieme, že toho snehu tam je ďaleko, ale že fakt ďaleko viac ako som očakával. Nikdy neporovnávaj Malú Fatru a Nízke Tatry. Každých 100 výškových metrov znamená veľký rozdiel.

V Telgárte vystupujeme pred dvoma viaduktami, ktoré patria medzi najväčšie atrakcie tohto miesta. Ale je tu ešte jedna, konkrétne kaviareň Depo Café Telgárt. Hneď sme tu zašli a dali si kávu a vynikajúci malinový koláč. Noro medzi tým volá kamoške, ktorá tu vlastí apartmán. Premýšľame, či vôbec ideme na nejaký prechod. Norbert má pri sebe ešte 2 000 dolárov, ktoré plánoval zobrať do Nepálu a asi by nám to na 4 dni zábavy stačilo. Samozrejme, len žartujem. Hory volajú a my musíme ísť! Dnes nás čaká 17 kilometrov, čo by mala byť pohoda.

Je sviatok a my nemáme vodu. Trmácame sa cez koľajnice a lúku späť do dediny avšak jediný obchod je zavretý. Zachránila nás zhovorčivá pani, ktorá nám vodu dočapovala u nej doma. Konečne, po dobrej hodine, vyrážame po červenej – smer Kráľova Hoľa. Cestou stretávame prvého človeka, miestneho róma, ktorý pýta peniaze na chleba. S Norom sa bavíme, že to tu fakt skoro vyzerá jak v tom Nepále.

Ak sme sa báli o vodu, tak to sme sa určite nemuseli. Veď je jar a topí sa sneh. Prúd vody stekajúci po turistickej cestičke naberá na sile. Inokedy sa brodíme aj po pás v snehu. Vysielač na Kráľovej Holi je mohutný a vysoký a mne sa nechce veriť, že podľa značky to je ešte hodina cesty. Konečne sme hore!

Okrem vysielača sa tu nachádza obrovská stavba a v nej jedna malá otvorená miestnosť, kde sa dá schovať. Sú tu už dva páry. Tí nás obdivujú a len krútia hlavami, že 100 kilometrov s ťažkými batohmi. Najlepší bol chlap, asi štyridsiatnik, ktorý poznamenal, že na takýto výkon mu už ušiel vlak.

Prezliekli sme spotené veci a konečne sa vybrali po hrebeni k Andrejcovej útulni. Nikdy som tu nebol a výhľad na Vysoké Tatry mi vyrazil dych. Celý hrebeň ako na dlani. Naozaj, to naše Slovensko je tak krásna krajina. A tie Tatry to je úplná topka, ktorú musíme ochraňovať. K Andrejcovej útulni sú to ešte dve hodiny. Na hrebeni je sneh vyfúkaný, ale v lese stále aj vyše metra. Noro ide prvý a niekoľkokrát sa prepadne do snehu až po pás. Keďže je asi o 20 kilo ťažší, má to ešte ťažšie ako ja. Tam kde stupí a neprepadne sa je to bezpečné.

Podvečer prichádzame k Andrejcovej útulni. Chatár nám ponúkol pivo a kapustnicu, ktorú si užívame pri výhľade na Vysoké Tatry. Jedla máme dosť a robíme ešte instantné špagety z dekáču. Nepálske zásoby je treba dojesť. Pár ľudí tu je, ale všetci pokračujú ďalej do dedín. Chata sa postupne prerába a tak spíme v podkroví na matracoch a pod vlastnými spacákmi. Cena za prenocovanie je 10 Eur. Ani jeden z nás sa nevyspal. Na chatu došli slečny a tie hulákali do jednej v noci. Špunty nepomohli. Stále som sa budil na vibrujúcu podlahu, ktorá sa rozochvela aj pri minimálnych pohyboch. Dosť ma to hnevá, pretože druhý deň nás čaká 35 kilometrov náročným terénom a 2 tisíc výškových metrov. Ďalšiu noc máme v pláne stráviť pod Ďumbierom na chate Milana Rastislava Štefánika.

Knihu 90 DNÍ JUŽNE o mojej dobrodružnej ceste naprieč Južnou Amerikou objednaj cez priložený link 🙂

Hovorí sa, „správny cestovateľ má najskôr spoznať svoju vlastnú krajinu, potom tie ostatné.“ Týmto pravidlom som sa bohužiaľ nikdy moc neriadil. Veď aj naše krásne Tatry som začal spoznávať len pred pár rokmi. Veľká bieda, keďže pochádzam z Liptova. Na východné Slovensko to mám na skok, ale taktiež som túto krásnu časť krajiny dlho obchádzal. Možno to nebolo pre mňa až tak exotické, alebo to len nechávam na potom, veď mi to nikam neutečie. Tento rok v lete som však prekročil brány Popradu a posunul sa ďalej na východ.

Čítaj ďalej