Trek na ľadovec Shkhara a policajný doprovod
Predposledný deň v Gruzínsku sme odštartovali tradičnými raňajkami. Na stole je presne to isté, čo deň predtým na večeru. Pani Mária navyše pridala syr, ktorý sa tvarom, aj chuťou podobá na kysnuté cesto. O pol ôsmej sme pripravení vyraziť. Nemecký turista v rifloch, šuštiačke „Bayern Můnchen“ a s igelitkou plnou kačapuri je pripravený vyraziť s nami. Usudzujem, že je trochu strihnutý, veď kto normálny sa vyberie na ľadovec pod najvyššou horou Gruzínska s igelitovou taškou. „Normálnosť“ je samozrejme veľmi relatívna a treba fandiť aj takýmto turistom.
Po výdatných dažďoch steká voda z kopcov do údolia a my sa brodíme bahnom a močiarmi pomalšie, ako korytnačky. Ten nemecký turista nás dokonca obehol. Od cesty sme odrezaní novovzniknutou riekou a márne hľadáme miesto, kde by ju bolo možné bezpečne prekročiť. Keby som bol sám, tak by som sa do toho vrhol po hlave, ale Evka je z nás tá rozumnejšia a žiadne riskovanie sa nekoná. Časom nás dobehnú dvaja turisti so sprievodcom, ktorý nám ukázal správny smer. Po dobrej hodine sme znova na suchej „jeep road“. Najvyššia hora Shkara je kompletne pod snehom, údolie pod ňou je naopak krásne zelené. Pohľad na túto scenériu je jeden z najkrajších, aké som v Gruzínsku videl. Jedinou chybičkou bolo, že Shkhara sa nám za celý deň úplne neukázala a neustále bola z časti zahalená mrakmi.
Pod ľadovcom nás sprievodca upozorňuje, aby sme ďalej nepokračovali, vraj je to nebezpečné. Keď sa nám zjavil z dohľadu, pokračovali sme ďalej po nespevnenej hore až na samotný ľadovec, ktorý sa postupne stráca v oblakoch. Spoločnosť nám robia japonskí turisti, ktorí sa tu nechali vyviesť autami, aj so svojou niekoľko kilovou „foto“ technikou a samozrejme s dronom, ktorý nám bzučí nad hlavami. ( Slovíčko „dron“ môj MS Word ani nenašiel v slovníku). Časy, keď šikmáci chodili po horách len s troma foťákmi sú tak nenávratne preč, odteraz chodia už aj s lietajúcou kamerou.
Cestou naspäť máme trošku problém s orientáciou, ale nakoniec sme našli ten správny chodník. Naivne si myslíme, že rieka, ktorú sme nemohli prekročiť sa pod slnečnými lúčmi vyparila. Miesto, kde sme ju mohli bezpečne prejsť sme dávno minuli a tak nám neostáva nič iné, len sa prebrodiť v tom najsilnejšom prúde. 15 minút obchádzame breh a hľadáme optimálne miesto, ktoré neexistuje. Našou záchranou môžu byť ruskí turisti, ktorí 4×4 autami prekračujú rieku. Evička ich zastaví a poprosí o pomoc. Hnusne, arogantne nás poslali do riti. Nemáme na výber. Zobúvame topánky, nohavice a vstupujeme do ľadovo studenej vody. V polke mi už vykrúca členky, ale nakoniec sa podarilo. Sme bezpečne na druhej strane, pár kilometrov od Ušguli.
Pani Mária nás už čaká s obedom, ale najskôr nám vystaví účet za jej pohostenie. Ubytovanie stojí 40 lari, plus 80 za večeru a raňajky, na ktoré sme boli vraj pozvaní. Jej dcéra mi deň predtým povedala, „dinner is included“. Doteraz neviem, ako to vlastne myslela. Účet samozrejme s úsmevom zaplatíme a rozlúčime sa.
Šofér Gogi, ktorý nás mal odviesť do Mestie sa ozval cez facebook, že dnes nedorazí. Padol nám tak odvoz a musíme niečo vymyslieť. V „centre“ dediny stojí policajné auto. Evička rozpustí blond vlasy a o pár minút je odvoz vybavený. Najlepšie na tom je, že je zadarmo. Na korbe auta sa s nami zvezú tri Češky. Policajtovi sa odmeníme dvojhodinovou konverzáciu v angličtine.
Po dvoch hodinách sme v Mestii. Google nás znova naviguje do miest, na ktorých nie je ani zmienka po „guest house“. Na ceste sme zastavili dve objemnejšie pani, ktoré tam zavolali a vybavili to za nás. Máme čakať pred bankou, vraj niekto príde. Po 15 minútach prišlo mladé dievča a odprevadilo nás až na izbu. Večeru sme si dopriali v podniku „Woodstock“. Určite odporúčam. Skvelé jedlo a servis za málo peňazí. Čača ako vždy zadarmo.
Na druhý deň sa prebúdzame do oblačného rána. Trek k jazerám Korduli vynecháme. Za posledný týždeň sme len po horách nachodili cez 100 kilometrov. Po rannej kávičke v podniku, kde všetky baby chodili na pánsky záchod, sme sa vybrali do múzea „Swaneti“. Nenašli sme ho. Vyliezli sme aspoň na jednu z veží, ktoré dominujú týmto vysokohorským dedinám.
Naša maršrutka odchádza za tri hodiny a čas si krátime veľmi zmysluplne, surfovaním po internete a pitím piva. V turistickej dedine Mestia len za 3 lari. Posledné dve kačapuri a s polhodinovým meškaním vyrážame. Po 5 minútach sa otáčame a vraciame sa na stanicu. Zabudli sme naložiť španielsky pár, ktorý si počas 15 minútovej prestávky spraví tak 200 fotiek. O ôsmej večer prichádzame do Zugdidi, kde sa môj trip končí. Náš autobusár nás pozýva na pivo. Evka celkovo vybavila veľa vecí zadarmo, ja som sa len zviezol popri nej. Krčma, do ktorej ideme je vzdialená celých 50 metrov od stanice. To však nebráni nášmu novému kamarátovi naštartovať maršrutku. Po pár sekundách vystupujeme a v krčme pivo došlo. Oproti je ďalšia, ja sa už hrniem naspäť do autobusu. Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a tých 5 metrov cez cestu sme zvládli pešo.
V priľahlom parku sa musím s Evkou rozlúčiť. Romantickú chvíľku preťala čierna audina, plná domácich fešákov, ktorí nám na celú ulicu zaspievali niečo po taliansky. Aspoň sa mi tak zdá, že to bola taliančina. Nastupujem do poslednej maršrutky, ktorá ma odvezie na letisko v Kutaisi. Ďalšia noc na letisku a ráno odlet do Berlína.
V Gruzínsku sme teda strávili 10 dní. Rozhodne odporúčam viac. Krajinu dobrého jedla, krásnej prírody a milých ľudí si rozhodne zamilujete.
