Výstup na Grosserpriel a Spitzmauer

Rakúske Alpy mám tak blízko, no posledný júlový víkend som ich navštívil úplne prvýkrát. Vždy som miloval diaľky, ale počas korona krízy a možno aj vekom sa začínam obzerať po okolitých štátoch. Alpy sú svetoznáme a potrebujete stovky víkendov na ich prechodenie. Rozkladajú sa na území Slovinska, Talianska, Rakúska, Švajčiarska, Francúzska, Nemecka a Lichtenštajnska.

V piatok večer vyrážam spolujazdou do rakúskeho mesta Linz. Už v Prahe mám zlý pocit, že vlak z Linz do malého mestečka Hinterstoder na úpätí pohoria Totes Gebirge (Mŕtve hory) nestihnem. Toto pohorie sa rozkladá v severnej časti Štajerska a južnom okraji Horného Rakúska. Tvorí ho najväčšia vápencová pláň vo Východných Alpách a najvyšší vrchol Grosser Priel (2515 m) je môj hlavný cieľ.

Nie je Hinterstoder ako Hinterstoder

Na vlakovú stanici v Linz prichádzam dve minúty pred odchodom posledného vlaku. Za pochodu k nástupišťu kupujem online lístok (14,50 Eur) do hodinu vzdialeného Hinterstoderu. Po hodine v už prázdnom vagóne pozerám na mapu a zdesene zisťujem, že Hinterstoder je 20 km ďaleko a každou sekundou sa od neho vzďaľujem. Utekám krížom cez celý vlak až kým nestretnem anglicky nehovoriaceho sprievodcu. Pochopil som, že svoju zastávku som minul.

Vystupujem do tmy, nikde žiadne svetlá len mladý chalan, ktorý tiež nevie anglicky. A je tu ešte jeden človek. Stefan má 55 rokov, precestoval celý svet a oženil sa s Filipínkou. Po krátkom premýšľaní čo budeme robiť mi ponúkol odvoz až do dediny. Bicykel oprel o múrik, zavolal svojej žene, ktorej som ja musel potvrdiť, že skutočne som muž čo potrebuje odvoz a nie je ho milenka. Filipínky sú veľmi žiarlivé a táto nie je výnimka.

Zas som mal viac šťastia ako rozumu. Aj keby som vystúpil v Hinterstoder Bahnhof tak stále som 15 kilometrov od cieľa. Ktovie, možno by ma aj tam čakal nejaký dobrý anjel. Každopádne som podcenil prípravu, ale znova som z toho so šťastím vykľučkoval najlepšie ako som mohol.

Je už takmer polnoc keď za jazerom Schiederweiher (mimochodom Rakúšania si toto jazero zvolili za najkrajšie miesto v krajine) rozkladám stan. V diaľke sa za pomoci mojej čelovky odrážajú oči desiatok srniek a jeleňov. Budík zvoní o piatej.

Dobré ráno Čuráci, aneb Česi sú všade

Rýchlo balím mokrý stan, nech ku chate Prielschutzhaus vyrazím ako prvý. V diaľke sa blíži partička chalanov s pokrikom „dobré ráno čuráci“. Jasné, Čechov tu bude viac než domácich. Obloha je zatiahnutá, kvôli nízkej hmle vidím len na pár metrov pre seba. K chate je to približne dve a pol hodiny a približne 800 výškových metrov, takže o rannú rozcvičku sa nebojím. Turistický chodník je výborne značený a dokonca ani ja, orientačný antitalent, nemám žiadny problém nájsť správny smer. Už tu nájdete prvé reťaze a „schody“.

Pri veľkej chate Prielschutzhaus som po dvoch hodinách. Veľký batoh nechávam v úschovni na chate a do malého 9 litrového batoha beriem len to najdôležitejšie. Nejaké jedlo, vodu, tričko a bundu. V pláne nie je len najvyšší Grosserpriel ale aj druhý najvyšší Spitzmauer (2446 m) a každé kilo bude cítiť. Celkové prevýšenie viac než 3200 metrov a vzdialenosť 26 km. Radšej si na chate dávam trojitú kávu.

Grosser Priel

Čím vyššie stúpam tým sa počasie zlepšuje, dokonca vidno aj prvé lúče. Les sa za chatou stráca a na kosodrevine sa pasie niekoľko desiatok kamzíkov. Tieto rakúske sú oveľa plachšie než tatranské. Okolo výšky 2000 m.n.m. prichádzam k snehovému poľu, tak 200 metrov dlhému, ale jeho prechod nie je nijak komplikovaný. Veľmi strmá časť sa nachádza hneď za ním. Reťaze, rebríky ma dovedú až do sedla s nádherným výhľadom na celé pohorie Totes Gebirge a jeho vápencovú pláň. Už chápem, prečo sa pohorie volá „mŕtve hory“. Absolútna pustina, len skaly a sneh.

Postupujem ďalej po hrebeni a hmla je čoraz hustejšia. V istých momentoch nevidím ani na meter no červené značenie vo farbách rakúskej vlajky je skutočne na každom druhom metri. Nežartujem.

Po 3,5 hodinách z ničoho nič badám pred sebou obrovský červený kríž, vrchol najvyššieho kopca celého pohoria. Som tu a ani to veľmi nebolelo, len škoda že výhľad je nulový. Vedel som, že lepšie počasie bude večer no musím sa poponáhľať nech stihnem aj Spitzmauer. Cestou dole naberám vodu z prameňa približne sto výškových metrov pod snehovým poľom. V prípade horúceho počasia si so sebou zoberte aspoň dvojlitrovú fľašu na osobu.

Spitzmauer aby toho nebolo málo

Niečo málo po druhej prichádzam k rázcestiu nad chatou a pokračujem doprava. Turistov značne ubudlo, stretávam len pár ľudí vracajúcich sa z vrcholu Spitzmauer. Obloha sa krásne vyjasnila, zrazu je všetko krajšie, farebnejšie a aj ja mám skvelú náladu. Ticho, nikde nikoho len pár kamzíkov skákajúcich po ďalšom snehovom poli. Pri ďalšom rázcestí rozmýšľam nad feratou bez vybavenia. Je to približne 400 metrov lezenia proti 3 kilometrovej obchádzke. Nakoniec zvíťazila zodpovednosť, z čoho som ostal milo prekvapený. Uvedomil si, že kráčam po tej rozsiahlej vápencovej platni, ktorú som videl z výstupu na Grosser Priel. Platne sú deravé po svojej dĺžke a musím dávať pozor nech do nejakej nespadnem. Cestou nie je žiadny prameň tak si načapujte aspoň liter a pol na chate.

Posledné 2 kilometre sú celkom náročné a strmé. Začínam cítiť únavu, bolia ma achilovky, no kolená sú v perfektnej kondícii. Po dlhej dobe vidím dvoch ľudí, ktorí schádzajú z vrcholu smerom k ferate. Znova rozmýšľam či nezísť tak ako oni. Pridám do kroku nech sa dostanem vyššie aby som videl aký je zostup náročný. Z diaľky 300 metrov to vyzerá dosť nebezpečne a kolmo, takže si tú štreku znova odmakám a vrátim sa tak ako som prišiel.

O piatej dosahujem vrchol Spitzmauer. Dokonalé ticho, krásne výhľady a splnený cieľ vyliezť oba vrcholy. Dokonca vidím aj chatu Prielschutzhaus a tak 100 metrov nad ňou ideálne miesto na kempovanie. Slnko pomaly zapadá, dokonalé svetlo na fotenie a posledných pár kilometrov jedného skvelého dňa v Alpách.

Dokonalé nedeľné ráno

Na chatu prichádzam pred ôsmou, ešte stíham večeru. Moja neznalosť nemčiny ma stála zemiakovú kašu  s mäsom a miesto toho som si objednal špenátovú štrúdľu so šalátom. Áno, to je presne čo chcete po 12 hodinách náročnej turistiky. Prvé pivo som do seba doslova vylial a tak objednávam rovno druhé, ktoré vychutnávam na terase chaty. Partia Čechov hrá na gitare české pesničky. Dokonalá atmosféra na horách.

Unavený, dopotený, trošku pripitý staviam stan. Mám problém zaspať, chýba mi sprcha a celé telo sa lepí o spacák. Fakt nepríjemný pocit. Zaspal som až o jednej ráno a do šiestej spal ako drevo. Ráno otváram stan a výhľad na oranžovo sfarbený Grosser Priel a Spitzmauer je čerešnička na torte celého víkendu. Veď posúďte sami.

Pri chate dojedám „chlieb vo vajci“ a utekám do dediny. Sú to necelé dve hodiny, ale ja som sa zastavil pri vodopáde a vykúpal sa. Úžasný pocit vykúpať sa takto ráno v ľadovej vode. Celé telo akoby sa za pár sekúnd zregenerovalo a ja doslova letím dole k jazeru.

Je len 10 hodín, ale prečo si miesto kávy nedať ďalšie pivo? Autobus k vlakovej stanici Hinterstoder odchádza až o polhodinu. Stopujem napriek tomu, že referencie na rakúskych vodičov sú dosť zlé. Zastalo mi prvé auto, no ide len dva kilometre. Ďalšie auto ma odviezlo až na stanicu. Vlak do Linz ide však o ďalšiu hodinu a tak znova stopujem. Stojí hneď tretie auto smerujúce do mesta Wels. Odtiaľ to je do Linz len 15 minút vlakom.  Rakúšania mi vôbec neprišli ako „hitchhike unfriendly“ národ a stopovanie odporúčam.  Z Linz už len ďalšia spolujazda do Prahy a nádherný víkend v Totes Gebirge za mnou.