Zo sveta parížskeho podsvetia
Tento príbeh sa stal už veľmi dávno. Pred piatimi rokmi som sa vybral lietadlom jednej nebohej spoločnosti do Paríža spoznať dievčinu s ktorou som si chatoval už nejaké dva roky. Dotyčná, dobrá kamoška prišla do Paríža z Floridy a bola to ideálna šanca stretnúť sa face to face. Na pomoc som si zobral kamoša Romana, ktorý bol ako jeden z mála z môjho nápadu nadšený.
O Paríži isto veľa viete a veľa z Vás toto mesto aj navštívili. Ja Vám však porozprávam príbeh tak ako si ho po piatich rokoch pamätám. Moja americká kamoška, ktorá mimochodom rezervovala a zaplatila hotel a ktorá mimochodom neprišla na letisko po nás rozbehla parížsku noc, ktorá vo mne zostane až do smrti.
Bez vidiny ubytovania, pretože peniaze navyše neboli sme sa rozhodli rozveseliť si život fľašou borovičky, ktorú sme si priniesli do Pariža. V noci nebolo viac ako 5 stupňov a tak to bolo naozaj nutné. Pred Eiffelovou vežou sme teda otvorili tento omamný nápoj a hneď sme aj ponúkli miestneho bezdomovca Nicolasa, ktorý nás na oplátku povozil na jeho smetiaku. Keď sa už zotmelo presunuli sme sa posledným metrom ku Moulin Rouge aby sme na jednej z lavičiek prečkali chladnú noc.
Všetko bolo v poriadku do chvíle, kedy sa pred nami zjavili dvaja Albánci s naivným pozvaním na narodeninovú párty jedného z nich. Samozrejme sme odmietli, pretože síce mladí, ale nie blbí. To ich samozrejme neodradilo a krvopotne nás presviedčali, že to bude skvelá zábava a pomôžu nám s tou našou skromnou batožinou. Na odpoveď samozrejme nečakal a o batožinu sa aj tak postaral. Museli sme ísť s nimi, veď mali moju tašku so všetkým. Po 20 metroch sa však zastavili a oznámili nám, že máme počkať tu a oni o chvílu prídu. Po pár krokoch sa rozbehli preč a ja som bol aj rád, že utiekli a moju tašku mi pekne vrátili, keby dačo. S kamošom sme sa vybrali na prechádzku po nočnom Paríži. Po pol hodine som zbadal krásny kostol, ktorý som si chcel odfotiť. V tej chvíli som zamrzol. Uvedomil som si, aký som bol sprostý, keď som si myslel, že ma neokradli. Foťák a hlavne fotky plus telefón fuč.
Hneď som zastavil policajné auto a vysvetlil čo sa stalo. Policajti najsamlepší ľudia s nami prechodili celú príslušnú časť Paríža. Fakt hodinu sme sedeli v aute a snažili sa dolapiť uprchlíkov. Už mi aj bolo trápne a rátal som koľko benzínu už spálili. Navrhol som im, že to necháme tak. Keď tu zrazu dvaja muži stoja pred jedným barom. Ja som hneď vyletel na policajta nech stojí, pretože tu sú tie dve svine, čo ma okradli. Potom to už malo rýchly spád. Osobná prehliadka, foťák sa našiel, telefón stihli predať. Samozrejme tvrdili policajtom, že som za foťák a telefón dostal 5 g trávy, čím sa tí hlupáci priznali aj k dílerstvu. Na policií sme až do rána spisovali zápisnicu. Celkom nám to pomohlo, aspoň sme boli v tepleJ
Po prílete domov som si otvoril poštu od Američanky. V skratke sa mi ospravedlnila, že neprišla na letisko, lebo zablúdila v metre a k tomu mi poslala rezerváciu hotela. Na naše prekvapenie hotel bol situovaný 50 metrov od policajnej stanice. To je náhoda, že ?
P.S. : Neviem, koľko rokov dostali Albánci, ale verím, že na mňa a Romana nikde nazabudnú.
