Cesta do neznáma, návrat neistý

 

 Andrej Urbanec o svojom dobrodružstve na Novom Zélande

Pamätám sa, že prvá myšlienka na môj výlet sa zrodila v rýchliku na trase  Žilina Bratislava. Áno, mnoho nápadov sa zrodí na cestách a nebolo tomu v inak ani v mojom prípade. Bolo to v čase, keď mi viacerí kamaráti a známi hovorievali, aby som bol občas trošku spontánny. Vtedy som však moc nevedel, ako sa taká spontánnosť vyrába, nepoznal som návod. Nie že by to bolo teraz inak. Ale počas tejto cesty do Bratislavy som si v jednom momente uvedomil, že áno chcem urobiť niečo spontánne. Počul som rozhovor dvoch dievčat, z ktorých jedna hovorila druhej, že ide za kamarátom na výlet do Austrálie. A tak som sa v návale túžby po spontánnom správaní rozhodol, že i ja vycestujem do Austrálie.

Darmo ma mama presviedčala, aby som tam nešiel. Keďže som nechcel byť vetroplach, ktorý niečo povie a na druhý deň to zmení, ostal som pri mojom pôvodnom rozhodnutí. Keď už bolo jasné, že sa prehovoriť nenechám, skúšala ma nahovoriť, aby som aspoň zmenil cieľovú krajinu. Aby som vraj šiel radšej na Nový Zéland, kde bola aj dcéra jej známej. Vraj tam nežijú také jedovaté živočíchy ako v Austrálii. Ani tento argument ma však nepresvedčil. Avšak ako čas plynul a ja som si začal overovať potrebné pracovné povolenia a možnosti vycestovania spojené s prácou, zistil som, že Austrália nebude ľahký cieľ. Po dlhých dňoch dumania, zvažovania a odporúčaní kamarátky, ktorá navštívila Nový Zéland, som sa napokon rozhodol. Zmenil som cieľ svojej cesty na Nový Zéland. V mojom rozhodovaní zohrával významnú úlohu aj fakt, že sa pripravovalo otvorenie pracovného programu pre mladých medzi Slovenskou republikou a Novým Zélandom pod názvom „Working holiday“. Voľných miest pre Slovensko bolo veľmi málo, ale napokon sa mi podarilo tieto pracovné víza získať. O niekoľko mesiacov neskôr som teda skončil v práci, zbalil si veci, rozlúčil sa s rodinou a priateľmi, nasadol na lietadlo a vydal sa na doteraz najväčšie dobrodružstvo v mojom živote.

Cesta do neznáma

Letenku na Nový Zéland som si kúpil najlacnejšiu, aká bola v ponuke. Preto bola moja cesta pomerne komplikovaná. Veď posúďte sami – let z Prahy do Frankfurtu, z Frankfurtu do Tai Pei na Taiwane a odtiaľ konečne smer Auckland, Nový Zéland. Samozrejme ešte s medzi zastávkou v Brisbane, Austrália. Cesta to bola teda nekonečná, ale nakoniec sme došli do cieľa. Názov tejto časti je „Cesta do neznáma“ a musím povedať, že moja cesta bola naozaj cestou do neznáma. Pretože vždy platí, že nech sa na vašu cestu pripravíte akokoľvek, nikdy neviete na 100%, čo všetko vás tam čaká. Keď sa dnes spätne obzriem za mojou cestou, vidím, že som ani zďaleka netušil, čo všetko ma na tomto výlete čaká. A to i napriek tomu, že som pozeral do sprievodcu a čítal cestopis o Novom Zélande. A to je jednou z tých krásnych vecí na cestovaní, že vám vždy pripraví niečo nové, nečakané. Proste niečo, čo vás núti vystúpiť zo zabehnutých koľají stereotypu a spraviť veci inak. Po prílete do Aucklandu, najväčšieho mesta Nového Zélandu, sa nás ujal Michal – Jankin kamarát dlhodobo žijúci v Aucklande. Janka je Slovenka, ktorá cestovala na Nový Zéland s cieľom spoznať túto úžasnú krajinu, podobne ako aj ja. Michal bol super, od začiatku nám so všetkým pomáhal a hlavne vďaka nemu sa nám podarilo vybaviť všetky úradné záležitosti expresne rýchlo. Potom nasledovali dni oddychu, grilovačiek, vínovačiek a spoznávania novej kultúry.

Cestovanie – práca – cestovanie – práca – cestovanie

Náš úplne prvý výlet smeroval už po niekoľkých dňoch z Aucklandu na neďalekú pláž Piha Beach s tmavým pieskom a známym skalným bralom Lion’s Rock priamo na pláži. Bol to celodenný výlet, počas ktorého sme sa zastavili aj v neďalekej prírodnej rezervácii a prvýkrát sa stretli s novozélandskými pralesmi. Po návrate do Aucklandu, plní skvelých dojmov, sme začali plánovať ďalšie výlety a onedlho sme sa vybrali opäť na prieskum. Tento krát však na trojdňový výlet smer Far North (ďaleký sever), ako ľudia územie na sever od Aucklandu zvyknú nazývať. Naším prvým cieľovým bodom na tomto výlete bol Bay of Islands, ktorý svoj názov nezískal len tak pre nič za nič. V tomto úžasnom zálive sme absolvovali okružnú plavbu okolo množstva ostrovov a ostrovčekov, obdivovali plávajúce delfíny a zabávali sa na ľuďoch pokúšajúcich sa plávať s nimi. V neďalekom mestečku Waitangi sme načreli do histórie, keďže toto miesto sa preslávilo podpisom mierovej dohody medzi domorodými Maorskými kmeňmi a bielymi prisťahovalcami. Okrem kópie mierovej zmluvy a portrétov všetkých kmeňových náčelníkov, ktorí zmluvu podpísali, sme sa však stretli aj s imitáciou ich tradičných príbytkov, vojnových lodí a čo to sme sa  dozvedeli aj o ich zvykoch a tradíciách. Odtiaľto sme si to už zamierili priamo k nášmu ďalšiemu cieľu, ktorým bol najsevernejší bod Nového Zélandu – Cape Reinga. Je to magické miesto, kde môžete pozorovať stretávanie sa vôd Tasmanovho mora a Tichého oceánu, alebo môžete brázdiť po opustených plážach a zálivoch počas celodenných prechádzok. Na tomto mieste som po prvýkrát  nadobudol pocit, že som na konci sveta, kde cesta končí a ďalej sa už proste nedá ísť. Čo bolo pre mňa veľkým prekvapením, že i tu na konci sveta je možné udržiavať verejné toalety, nachádzajúce sa v blízkosti malého parkoviska, naozaj čisté a použiteľné. Myslím že týmto by sa mohlo Slovensko naozaj inšpirovať. Samozrejme, po istom čase strávenom na cestách, som zistil, že až na pár výnimiek je čistota verených toaliet na Novom Zélande bežným štandardom.

Po ďalšom týždni strávenom v Aucklande sme sa rozhodli, že netreba zaháľať a je potrebné voľný čas využívať na ďalšie cestovanie a spoznávanie tejto nádhernej krajiny. A tak sme sa vydali z Aucklandu smerom na juh, kde sa nachádza polostrov Coromandel. Tu sme opäť obdivovali nádherné pláže a skalné morské útesy. Tento polostrov je však známy aj tým, že sa tu v minulosti ťažilo viacero nerastných surovín a niektoré opustené štôlne sú prístupné verejnosti. Z polostrova Coromandel sme sa potom priamo na juh dostali do centrálnej oblasti Severného ostrova, ktorá je známa predovšetkým vulkanickou aktivitou. Stredom tejto centrálnej oblasti je najväčšie jazero Nového Zélandu – jazero Taupo. Severne od tohto jazera sa nachádza mesto Rotorua, ktoré vás očarí po vystúpení z auta príjemným sírovým zápachom. Tomuto zápachu sa však nedá v širokom okolí ujsť, čo neskôr so zdesením zistíte. V lokalite sa nachádza viacero fascinujúcich vulkanických parkov, kde môžete naplno obdivovať rozmanitosť prírody aj po tejto stránke. Veď posúďte sami, či tyrkysovo modré sírové jazierka so 100 stupňovou teplotou, bublajúce jamy plné horúceho blata alebo čudesne sfarbené horniny a samozrejme najznámejší gejzír Nového Zélandu neznejú prinajmenšom zaujímavo. Okrem toho sa tu nachádza mohutný vodopád s príznačným názvom Huka Falls, ktorý svojím objemom prietoku patrí medzi najväčšie v krajine. Netreba však zabúdať ani na horúce pramene a bahenné kúpele, ktoré sa tešia veľkej obľube.

Na juh od jazera Taupo sa rozprestiera národný park Tongariro, ktorého súčasťou sú aj viaceré činné sopky. Jednou z nich je aj hora s krkolomným názvom Ngauruhoe, z vrcholu ktorej som si domov doniesol malý suvenír a ktorá je vo svete známa skôr pod názvom Hora osudu zo svetoznámeho filmu Pán prsteňov. Celkovo sú na Severnom ostrove štyri národné parky, z ktorých sa mi podarilo navštíviť dva. Okrem Tongariro National Park som zablúdil aj do Mt. Egmont National Park. Tento národný park je však špecifický tým, že ho tvorí iba jedna jediná sopka Mt. Taranaki (tiež Mt. Egmont) a jej blízke okolie. Toto okolie prevažne nížinatého charakteru iba podčiarkuje výnimočnosť miesta samotného, kde po výstupe na vrchol ste odmenení úžasným 360 stupňovým výhľadom. Za pekného počasia je možné vidieť vrcholky hôr spomínaného národného parku Tongariro, ktorý je od vás vzdušnou čiarou vzdialený okolo 130 km.

Po troške turistiky sa nám však zrazu zacnelo za prácou. A keďže práca šľachtí človeka a peniaze sa pomaly míňali, rozhodli sme sa vydať na východné pobrežie do oblasti v okolí mesta Hastings, ktorá je jedným z regiónov s najväčším podielom produkcie vína a množstvom ovocných sadov. Avšak množstvo pracovných príležitostí je tam predovšetkým počas letnej sezóny. My sme tam pricestovali skoro na jar, a tak nájsť prácu bol celkom problém. Napokon sa nám to po dlhom hľadaní podarilo. Háčik bol v tom, že prácu sme si našli cez internet a nachádzala sa na Južnom ostrove, vzdialená od nás asi 600 km. Keďže sme veľa možností nemali a peňazí bolo stále menej a menej, rozhodli sme sa vyraziť. Pred odchodom sme ešte navštívili jedno veľké akvárium v neďalekom mestečku Napier a zašli na „menšiu“ prechádzku na Cape Kiddnappers, ktorý získal svoj názov (podobne ako mnohé iné miesta na Novom Zélande) podľa nejakej tej Maorskej legendy. „Menšia“ bola ta prechádzka predovšetkým preto, že sme totálne podcenili prípravu na ňu a s vidinou krátkej pešej túry sme sa bez potrebnej výbavy zrazu ocitli na takmer celodennej túre. Na samotnom výbežku tohto malého polostrova sme boli odmenení výhľadom na obrovské kolónie hniezdiaceho vzácneho druhu albatrosa. Cestu späť sme zvládli vďaka domácemu, ktorý sa zahral na taxikára a odviezol nás až späť k autu, čo bolo odhadom viac než 10 km. Po tomto dobrodružstve sme sa už spokojne mohli vybrať na našu dlhú cestu na Južný ostrov. So Severným ostrovom sme sa napokon rozlúčili v hlavnom meste Nového Zélandu – vo Wellingtone, odkiaľ sme mali kúpený lístok na trajekt na Južný ostrov. Mesto je to pekné. Nachádza sa tu aj najznámejšie novozélandské múzeum – Te Papa. Avšak novozélandské múzeá, podobne ako aj samotné mestá, nemajú príliš veľkú históriu. Preto  sa môžu zdať ľuďom z Európy, zvyknutým na historické centrá starého kontinentu s viac než 1000 ročnou históriou, mierne nezaujímavé. Je to však len môj názor a viacerí si určite nájdu cestu aj k týmto pamiatkam krajiny.

Po niekoľkohodinovej plavbe trajektom sme konečne dorazili na Južný ostrov a vydali sa do mesta, kde sme mali pracovať. Bolo ním mesto Christchurch nachádzajúce sa približne v tretine cesty naprieč ostrovom na juh, ale na východnom pobreží. Počtom obyvateľov presahujúcim 330 tisíc je to tretia najzaľudnenejšia oblasť krajiny. V roku 2011 toto mesto postihlo veľmi silné zemetrasenie, ktoré malo na svedomí veľa ľudských životov, a ktoré zničilo prevažnú časť centra mesta. Mesto však neustále pracuje na oprave škôd aj napriek tomu, že sú veľmi nákladné. Neďaleko mesta sa nachádza malý a hornatý, ale za to krásny polostrov Banks Peninsula. Je to ideálne miesto na plávanie s delfínmi, pozorovanie tučniakov, alebo prechádzky po hornatých výbežkoch s výhľadmi na malebné zálivy a oceán.

Prvé týždne v Christchurchi boli pomerne hetické. Dočasné provizórne bývanie, kým sme si našli normálne ubytovanie, nová a pomerne namáhavá práca, to všetko nám zo začiatku dalo dosť zabrať. Po nejakom čase sa ale všetko upokojilo a začala každodenná rutina na trase robota – byt. Takto to až na pár výnimiek s malými výletmi po okolí trvalo celé tri mesiace. Po troch mesiacoch tvrdej driny som mal opäť trochu voľna a vydal som sa precestovať južnú časť Južného ostrova. Musím povedať, že som sa na tento výlet veľmi tešil, pretože na Južnom ostrove sa nachádza viacero krásnych národných parkov s množstvom turistických trás. Medzi najznámejšie a najkrajšie miesta, ktoré som na mojej ceste navštívil bezpochyby patrí národný park Fjordland National Park so známym fjordom a rovnomenným niekoľkodňovým trekom Miford Sound. Ďalším úžasným parkom je Mt. Aspiring National Park a Mt. Cook National Park, kde sa nachádza najvyššia hora Nového Zélandu – Mt. Cook (3754 mnm). V tomto parku odporúčam absolvovať výstup na chatu Mueller Hut. Prvá polovica výstupu je tvorená viac než 1900 provizórnymi schodíkmi, ale úžasné výhľady na Mt. Cook a okolité kopce a ľadovce sú dostatočnou odmenou za túto drinu. Nemenej pekné sú však aj národné parky Arthur’s Pass National Park so známym vodopádom Punchbowl Waterfall, Westland National Park so známymi ľadovcami Franz Josef Glacier a Fox Glacier, ale aj Paparoa National Park populárny najmä vďaka útesom Pancake Rocks (Palacinkové skaly).

Počas tohto 1800 km dlhého výletu, ktorý som absolvoval za približne tri týždne, som navštívil aj ďalšie známe miesta a mestá. Môžem spomenúť napríklad mesto Hokitika na západnom pobreží, ktoré je známe spracovaním jedinečného nerastu zelenej farby – jadeitu. Mesto Wanaka, ako východiskový bod do Mt. Aspiring National Park nachádzajúci sa pri jazere s rovnakým názvom, je zasa známym centrom zimných športov. Jedno z najznámejších miest Nového Zélandu, ktoré sa stalo centrom a symbolom všetkých adrenalínových športov, je Queenstown. Východiskovým miestom do národného parku Fjordland National Park je zasa mesto Te Anau nachádzajúce sa na juhu ostrova pri jazere Lake Te Anau.

Po presunutí sa na východné pobrežie odporúčam navštíviť mesto Dunedin. Je to podľa môjho názoru jedno z najkrajších miest krajiny s množstvom zaujímavostí a príjemnou atmosférou. Sídli tu tiež podnik Cadburry, ktorý zásobuje supermarkety po celej krajine perfektnými čokoládami (možnosť exkurzie v čokoládovni). Cestou spať z Dunedinu do Christchurch stojí za návštevu aj atrakcia neďaleko mestečka Oamaru známa pod názvom Moeraki Boulders. Sú to veľké skalné gule na pláži putujúce z neďalekého svahu priamo do mora. Jazerá Lake Pukaki a Lake Tekapo s nádherným tyrkysovým sfarbením , nachádzajúce sa neďaleko národného parku Mt. Cook National Park, by tiež nemali chýbať na zozname každého cestovateľa.

 Z úžasného výletu som sa po troch týždňoch vrátil späť do Christchurch. Čakala ma práca, kde som bol zamestnaný aj predtým. Tu som strávil ďalšie tri mesiace. Popri práci som postupne plánoval môj posledný väčší výlet po severnej časti Južného ostrova po miestach, ktoré som chcel ešte navštíviť. Keď v máji pricestoval môj dobrý kamarát Tomáš, tak sme tieto plány zrealizovali a vydali sa na týždňový výlet. Hlavným cieľom našej cesty bol populárny Abel Tasman National Park nachádzajúci sa na úplnom severe Južného ostrova, v ktorom sme absolvovali jeden celodenný pobrežný prechod. Okrem toho sme však navštívili aj Nelson Lakes National Park, ktorý je tiež krásny. Ako gurmánsky zážitok odporúčam známy podnik Mussel’s Pot v mestečku Havelock, kde robia tie najlepšie mušle na svete a vedia ich pripraviť na všetky možné spôsoby. Cestou po východnom pobreží severnej časti Južného ostrova neprehliadnite tiež malý polostrov Kaikoura, odkiaľ sa organizuje množstvo výletov s cieľom pozorovať veľryby na šírom mori. Termálne kúpele v mestečku Hanmer Springs sú však tiež príjemnou alternatívou po náročnom cestovaní a človek si výborne oddýchne.

Návrat neistý

Pokiaľ by sa niekto z vás rozhodol, že na Nový Zéland pricestuje na dlhšie, ako na rok, čaká ho neľahká úloha. Ohľadom zotrvania v tejto úžasnej krajine to nie je vôbec jednoduché. Pokiaľ človek neovláda profesiu z kategórie „nedostatkových povolaní“, neplatí si vysokú školu, alebo nemá príbuzného v krajine, tak je získanie povolenia na pobyt pomerne náročnou záležitosťou. Vždy sa to však dá nejako vymyslieť. Stačí sa pozrieť na zloženie obyvateľstva, kde hneď na prvý pohľad vidno pomerne vysoký podiel prisťahovalcov. Predovšetkým z ázijských krajín, ako Čína, India, ale aj z Tichomoria ich je tu naozaj veľa. Napokon sa teda aj môj pobyt na Novom Zélande dostal ku koncu.

V rámci zásady pozitívneho myslenia som sa snažil zamestnať myšlienkami na domov, na ktorý som sa už veľmi tešil, ako aj na ďalšie cestovanie, ktoré ma na ceste domov čakali. I napriek tomu ma však v lietadle pri vzlietnutí prepadol zvláštne smutný pocit, akoby som tam niečo nechal, zabudol. Až časom som pochopil, že časť zo mňa vlastne nikdy neodišla a ostala tam na mňa čakať.  Táto krajina si vás totiž dokáže veľmi rýchlo a ľahko získať. Či už je to úžasnou a nepoškvrnenou prírodou, milými a priateľskými obyvateľmi, pohodovým spôsobom života, alebo pokojom a harmóniou, ktoré často krát všetci tak márne hľadáme.