Krásna Antigua a tajomné Atitlán
Blog pre všetkých, ktorý zvažujú dovolenku resp. poznávací zájazd po Guatemale. Pred pár mesiacmi ma ani nenapadlo, že by som mohol túto krajinu strednej Ameriky tak dobre precestovať. Všetko sa to začalo v marci keď som si kúpil letenku do Mexika a pár mesiacov som bol v stave kedy som nevedel čo so životom. Rozhodol som sa znova cestovať. O Mexiku som už písal a teraz je na rade krásna Guatemala.
Z mexického Cancun som sa cez Belize a tromi autobusmi dostal do mesta Antigua na juhu krajiny. Antigua je historické bývalé hlavné mesto Guatemaly obklopené troma sopkami Fuego, Aqua a Acatenango. Sopka Aqua niekoľko krát kompletne zničila mesto a preto sa guatemalská vláda rozhodla presunúť hlavné mesto do Guatemala City. Takmer všetci turisti však tzv. Guate preskočia a idú rovno do Antigua.
Tu som sa aj stretol s novým kamarátom Andrejom, ktorý prišiel z Kostariky. Odporúčam vyjsť na kopec nad mestom nazývaný Cerro de la Cruz. Je z neho pekný výhľad na celé mesto a na sopku Aqua. Vyzerá skutočne ohromujúcu a nečudujem sa že to mesto niekoľko krát zmietla z povrchu zemského. 
V meste sme našli niekoľko historických kostolov a katedrál ktoré určite stoja za návštevu. Večer navštívte nejaký podnik a užite si napríklad happy hour 6 x mochito za 8 Eur. Zaujímavým miestom je aj miestny market, kde samozrejme kúpite absolútne všetko.
Nezabudni zjednávať kde sa len dá. Na druhý deň sme si dali trip na sopku Pacaya, ktorá je stále činná. Jej prvá erupcia bola pred 23 000 rokmi a jej posledná erupcia tohto roku v marci. 
Bohužiaľ červenú lávu sme už nevideli, za dva mesiace zatvrdla na kameň, ale stále bolo na nej možné opekať napríklad marshmallows alebo kuracie prsia. Každopádne to bol skvelý zážitok. Nezabudnem na malé decká ktorá nám silou mocou chceli prenajať palicu aby sa nám do kopca lepšie išlo. Tisíc krát mi ponúkli ten ich “stick” a keď som im tisíc krát povedal, že to nepotrebujem ,tak sa ma spýtali znova.
Ďalšia zastávka bolo jazero Atitlan. Pre mňa top of Guatemala. Skoro ráno sme v Antigue nastúpili do chicken bus ( starý americký školský autobus) smer Panajachel. Jazda takýmto autobusom po rozbitých cestách je zážitok sám o sebe. Celú cestu lietate od okna k oknu, medzitým držíte nejaké dobroty čo kúpite od detí z ulice a ešte dúfate, že ten batoh so všetkými vecami čo je vyhodený na streche niekde nevypadne. V rádiu ale hrali dobre, hity sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, žiadne guatemalské ľudovky. Po cca 4 hodinách sme konečne došli na breh jazera Atitlan. Na stanici si nás samozrejme rozobrali miestny hotelieri. Hotel za 4 eurá, pár lokálnych pív a MS v hokeji na terase hotela. Pohodička.Večer sme sa vybrali na miestny bulvár. Otravných predavačov si už ani nevšímame. Sem tam sme sa odfotili pre niečom zaujímavom ako napríklad tri fúriky dobre nasolených arašidov, alebo so ženou predávajúcou nejaké šatky. Od tej sme nakoniec nič nekúpili a tak po nás začala vykrikovať „gente mal“, teda zlí ľudia. Ďalšie decko sa nám snažilo predať drogy, ten malý blázon mal úplne všetko. Keď sme ho x krát odmietli tak sa nám začal vyhrážať, že nás zabije. To máme za to, že sme tu pani predtým tak naštvali. Na druhé ráno sme sa cez jazero malou loďkou presunuli do mesta San Pedro na druhej strane jazera, odkiaľ sme o tretej ráno vybrali na túru tzv. „Indian Nose“.
Len ja a Andrej a náš sprievodca. Jedna z najlepších túr. Za necelé dve hodiny sme boli na kopci s takmer hodinovým predstihom pre východ slnka. 
Sprievodca nám polichotil, že sme boli zo všetkých v najlepšej kondícií. Pár ľudí sa vraj na pol ceste otočilo a šlo naspäť do dediny. Bolo to fakt náročné ale ten zážitok stál za to. Pred nami výhľad na jazero Atitlan a sedem sopiek. Všetkých sedem si doteraz pamätám a sú to San Pedro, Toliman, Atitlan, Fuego, Aqua, Acatenango, Pacaya. Fuego každých 20 minút vypľuje nejaký dym. Na nečinných sopkách guatemalci pestujú kávu, ktorá má svete čoraz väčšie meno. Starbucks je jedným z hlavných odberateľov guatemalskej kávy.
Z Indian Nose sme zišli za pol hodinu do mesta Santa Clara, kde sme si počkali na truck, nasadli na korbu auta a vybrali sme sa k jazeru. Pár krát sme obišli mesto aby sa korba naplnila ľuďmi. Dole kopcom sme šli sakra pomaly, potom sme sa dozvedeli, že nefungovali brzdy, takže sa šlo pomaly na jednotke. V polke cesty sme prestúpili do rikše a zviezli sa naspäť do San Pedra. Hneď sme si dali super lacný a super dobrý obed pri jazere a poobede sa vydali do San Marca krížom cez jazero na kajakoch.
Netrvalo to viac ako hodinu. V San Marco sme sa šli pozrieť na miestnu ligu. Chalaniská hrali ako o dušu na totálne rozbitom ihrisku. Jedno mužstvo v modrých dresoch Interu Miláno a druhé v žltých. Tých modrých bolo o dvoch viac a tak sme sa šli spýtať trénera, či si nemôžeme zahrať aj my. No samozrejme, že sme nemohli, keďže sme nemali registračky. Cestou naspäť sa spustil lejak, mokré ruky sa mi šmýkali po pádlach a do krvy som ich na niektorých miestach zodral. Každopádne som si ten dážď užil ako už dávno nie.
