Balkánsky sen stopom, 4. deň
Skorý budíček o siedmej ráno! Noc som prespal striedavo na balkóne a v obývačke. V izbách bolo nehorázne teplo. Karlo prišiel z práce a hodil nás na autobusovú stanicu, kde berieme autobus do národného parku Krka. Je to asi pol hodina a 3 Eurá v nepohodlnom mestskom autobuse . Sedíme vedľa starších pánov. Jeden z nich svoju roztrhanú košeľu prelepil lepiacou páskou. Klára pospáva a pozornosť troch geriatrikov si vôbec neužíva.
Všetci turisti vystúpili pri vstupe do parku. Okrem nás, samozrejme. Staršia pani mi povedala, že máme ísť až do mesta Skradin a odtiaľ zobrať loď. Celý ten čas, ako sme sa vzďaľovali od parku, sme si mysleli, ako veľmi sme sa pomýlili. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Loď bola zadarmo a vstup do parku 20 Eur. Alebo môžete ukázať kartu „Českých Dráh“ a tvrdiť, že je to študentská karta. Presne takto to urobila Klára a vstup mala za 12 Eur.
Národný park Krka je sieť kaskádovitých vodopádov, v ktorých sa na rozdiel od Plitvic môžete kúpať. Samozrejme je tu veľa turistov. Za 10 Eur OK, ale 20 by som už za to nedal. Cestou späť sme stopli prázdny autobus, ktorý nás hodil na príjazdovú cestu do Šibeníku. Odtiaľ ďalší stop až do mesta. Balíme švestky a vyrážame do Dubrovníku, čo je 300 km južne.
Na móle sa ešte naobedujeme. Martina s Fidelom majú mušle a šalát. Mňa bolí brucho, takže si dávam len veľké pivo. Pred stopom samozrejme lopatica zmrzliny a vyrážame. V mestách je stopovanie náročné. Dnes idem s Maťou. Zastavil nám Ževko na malom aute a hodil nás kúsok za mesto. Po niekoľkých kilometroch sa stretávame s týmom číslo dva. Zastavil nám Chorvát, ktorý vyzeral úplne ako Silvester Stalone. Ten nás hodil až do Splitu. Zo Splitu pokračujeme opäť spolu. Rozdelili sme sa asi 50 km pred Makarskou. To som práve obedoval a tak Klára a Fidel chytili stop prví. My sme stopli starú dodávku. Patria troch nahúlených mladých Chorvátov, ktorí rozvážajú stratené kufre po Chorvátsku. Vezú sa s nami ešte dve baby zo Švédska. Okrem kufrov prevážajú pár gramov trávy, balík extázy s logom FC Barcelona. V meste Omiš stojíme na krajnici, pretože chalani dostali hulyhlad. Krabicu od pizze bez rešpektu zahodia do trávy.
Po príchode do mesta Makarska (do Dubrovníku sme nedošli) máme problém s ubytkom. Posedávame na promenáde a snažíme sa nájsť niečo slušné za dobrú cenu. Dlhé hodiny sa nám nedarí. Nakoniec bookneme apartmán cez AirBnB. Klára to cvakla kartou, peniaze odišli, ale neprišiel žiadny potvrdzujúci email o platbe. Dotyčný Peter sa neozýva. Z každého telefónu mu vypisujeme xy emailov. Medzitým sa už zotmelo, vytiahla sa slivovica a zúfalstvo prešlo do spevu a tancovania. Medzi desiatou a polnocou neustále kontrolujeme emaily. Nakoniec po polnoci príde Peter aj so svojimi kumpánmi. Tvrdí nám, že sme nič nerezervovali ani nezaplatili. Dobrých 15 minút sa tam dohadujeme, kto má a kto nemá pravdu. Nakoniec sme to vyriešili tak, že nás nechali ubytovať a ešte nám zaplatili aj taxík.
