Balkánsky sen stopom, 7. deň
Prebúdzame sa do veterného a chladnejšieho rána. Chrbtice zlámané zo spania na betóne, pretože všetky karimatky sa deň predtým vyhodili s tým, že stanovať už asi aj tak nebudeme. Jediný ja som mal niečo pod seba. Nafukovací matrac za 20 Eur, z ktorého sa vykľula nafukovačka. Radšej nič ako túto haraburdu.
Balíme stan a vyrážame na miesto, kde sa nám včera nedarilo. Chodí tu málo áut a po necelej hodine voláme taxislužbu s otázkou „Koľko stojí taxík na hranice?”. Odpoveď 30 Eur neakceptujeme a pokračujeme v stopovaní. Po chvíľke nám zastal starší pán, ktorý ide na letisko v meste Tivat, ktoré už je v Čiernej Hore asi 20 kilometrov od mesta Kotor. Pred tým, ako nás zobral si samozrejme dva krát overil či máme platné pasy.
Príjemná cesta v klimatizovanom SUV. Na hraničnom prechode sú asi 3 autá, ale aj tak čakáme pol hodinu. Dvaja policajti, z ktorých jeden sedí a celý čas čumí do telefónu. Južná Amerika je známa svojim „maňana“ postojom k životu a povinnostiam a tu to bude dosť podobné. Nikto sa nenáhli.
Prichádzame do letoviska Tivat, kde náš stop končí. Trajektom sa máme dostať na druhú stranu zátoky. Zisťujem, že nemám pas. Som v strese, pretože trajekt o chvíľu odchádza a auto, v ktorom som ho zabudol tu nie je. Fidel mi vraví, že tam je druhý trajekt. Preskakujem z jednej bárky na druhú, kde sa ligotá zlato-metalízový chevrolet. Vravím pánovi, že tu isto mám niekde pas. Kukám do kufra, pod sedadlá, okolo auta a nakoniec som ho našiel, kde inde, ako v priehradke vo dverách. Mám pas, ale srdce mi bije ešte 10 minút. V tom zhone som skoro stratil GoPro kameru. Ešteže mám brata, ktorý na mňa dohliadol.
Z Tivatu stopujeme do Kotoru. Cesta je uzučká a chodí tu málo áut. Kým sa s bratom prehrabávam v batohu, baby stopli dodávku. Ostali sme dvaja chlapi a nemáme žiadnu ženskú podporu. Stopovanie v taktom zložení bude ťažké. A veru aj bolo. Hodinu a pol ideme pešo. Podľa mapy to je 15 kilometrov a sme rozhodnutí to uraziť pešo. Fidel už ani nestopuje a ja len tak mávam rukou, keď počujem nejaké auto. Sme unavení. Tomáš stále sníva o pive a o tom ako si oddýchneme. Lenže do Kotoru sa musíme dostať. Zrazu prichádza auto. Luxusný mercedes s rakúskou značkou. Takéto autá nestoja a tak ich ignorujeme. Lenže auto spomaľuje a nakoniec aj zastavuje. Za kormidlom tohto krásavca sedí krásna blondínka so svojou dcérou. Auto je síce rakúske, ale dotyčné sú z Ruska.
Konečne sme sa dostali do cieľa. Baby tam už nejaký čas sú. Kotor je historické mesto podobné napríklad Dubrovníku, ale oveľa menšie. Tomáš má dnes narodeniny a tak mu spievame „happy birthday“ priamo na námestí. Klára objavila na tripadvisor reštauráciu Tajnga, do ktorej proste musíme ísť. Objednávame pivo, steaky, grilovanú zeleninu, opekané zemiaky a za to všetko platíme ani nie 30 Eur. Skvelé jedlo za dobré prachy. Matula cestou z bankomatu kúpila pre Tomáša tortu a prvý krát na tripe sme sa prejedli.
Počasie sa oproti horúcim a slnečným dňom zmenilo. Brutálne leje a do mesta Budva sa presúvame autobusom. Všetci sme poriadne unavení. V Budve prší a pre mňa sklamanie napriek tomu, že to malo byť luxusné letovisko pre bohatú klientelu. Škoda, že sme neprišli o deň skôr. Celý týždeň sa tam koná hudobný festival, lenže mojich obľúbených Lost Frequences som zmeškal. Budvu sme teda zobrali z rýchlika. Klára rezervovala ubytko v neďalekom meste. Myslím, že sa volalo Petrovič. Ďalšia chyba, ktorú sme spravili. Z nejakého neznámeho a hlavne nepochopiteľného dôvodu ideme až do veľkého mesto Bar. Možno ten názov nás fascinoval. Každopádne cestou z Budvy do Baru sa strhla príšerná búrka. Ja som celú cestu prespal vzadu v päťke, lenže Klára bol z tej búrky až do večera, kým sa neotvorila fľaša vína trošičku podráždená. Klára je inak super žena. K tomu sme kvôli nehode ostali v zápche. Do Baru prichádzame až o siedmej večere. Ponáhľame sa, pretože chceme mať konečne pekný, pohodový, narodeninový večer. Zo stanice berieme taxík, ktorý nás odvezie blízko nášho apartmánu. Máme problém ho nájsť, ale nakoniec nás usmerní miestny mladík. Apartmán vlastní ruský pár a nie je to žiadna sláva. Lenže čo by sme chceli za 27 Eur. Nejakú terasu majú a to nám stačí. Tomáš nakúpil jedlo a víno a tak môžeme konečne pripiť k jeho 27. narodeninám. Ten apartmán za tie peniaze nám asi bol súdený.
Po poslednej noci sme všetci strašne unavení. Martina sa nezvládla ani prezliecť a tak zaspala v šatoch. Dnes nenastavujeme budík. Ďalšia zastávka Skadarské jazerá sú len kúsok.
