Balkánsky sen stopom, 8. deň
Prebúdzame sa do pred predposledného dňa na Balkáne. Martinka sa zobúdza už oblečená v šatoch zo včera. Máme problém sa vymotať, keďže sa moc neponáhľame. Po raňajkách naháňam Rusku, aby som jej mohol zaplatiť tých 27 Eur za tú kuticu, v ktorej sme spali.Klára ma upozorňuje, že si máme spraviť check-in na let do Bratislavy s Wizzair. Som slušne vytočený. Prečo ja, ako platiaci zákazník si mám na dovolenke robiť nejaký check-in cez telefón??? Nakoniec mi s tým Klára musela pomôcť a k tomu to treba ešte aj vytlačiť.
Ruska tlačiareň nemá a tak ideme vedľa do hotela. Príjemná, afektovaná recepčná nám to bez problémov vytlačí na svojej ihličkovej tlačiarni. K tomu nám vrazí do rúk vizitky, že keď znova prídeme do mesta máme sa ubytovať u nich. Prikyvujeme, dobre že si krky nepolámeme. V duchu si hovorím, nikdy sa tu už nevrátim. Mesto Bar je skutočne hrozné.
Stojíme na ceste, ktorá vedia na sever ku Skadarským jazerám. Stopujem s Klárou a Tomáš s Maťou. V mestách sa stopuje zle a navyše Čierna Hora nie je tak otvorená stopárom ako Chorvátsko. Po pol hodine sme stopli autobus, ktorý nás odvezie na rázcestie za mesto Sutomore. Autobus nás stál euro, rovnako tak aj taxík, ktorý stopla Maťa s Fidelom. Stopujeme na viadukte a teda žiadna možnosť zastaviť. Je to tak nebezpečné, že preskakujeme zvodidlá a stopujeme spoza nich . Osobne neverím, že nám tu niečo zastane, pretože jednoducho nie je kde. Na moje prekvapenie zastavilo auto s nórskou značkou priamo na ceste. Po vytrúbení od ostatných sme naskočili do auta, kde sa už viezlo 5 ľudí. Vravím si, toto sa mi na Nórov nepodobá. Nakoniec išlo o Kosovčanov žijúcich v Nórsku. Starý fajčil jednu od druhej aj napriek tomu, že mal v aute dve malé deti. Stará kojila to mladšie a my s Klárou sme sa tlačili vzadu. V tom aute náš šlo sedem až ku Skadarským jazerám. Druhý tým chytil stop do Podgorice a idú rovno tam.
Klára sa zas bojí o búrky a o nejakom výlete okolo jazera nemôže byť reč. Pomotáme sa medzi brehom jazera a koľajnicami, spravíme pár fotiek a pokračujeme v stopovaní. Po krátkom čase nám zastavil pekný mercedes s macedónskou značkou. V aute sedia traja mladí chalani. Majú tak 20 rokov a mne sa to samozrejme nezdá. Pýtam sa ho „what do u do for living?“, on na to „nothing, I work with my head“. Tak si vravím no dobre. Buď povolanie otec-syn, drogy, zbrane, biele mäso a tak podobne. Týpek vedľa je totálne nafetovaný. Mám strach, že nás niekde odvezú, Kláru znásilnia a mňa okradnú a strašne zbijú. Vyberám karty z foťáku a GoPro kamery, nech mi ostanú aspoň fotky ak to prežijeme. Chalani sa ponúkajú, že by nás hodili až do Skopje, lenže budú mať psa a tak s nimi chvalabohu nemôžeme.
Na moje prekvapenie nás poslušne vyhodili takmer v centre Podgorice. S Klárou kráčame po ulici a tesne pred nami zrazu kráča Martina a Fidel. Sme úspešne v Podgorici. Je asi jedna poobede a nevieme, čo tu budeme do ôsmej večer robiť. Zapadli sme do kaviarne, kde máme poradu, kávu a dezert. Klára objavila reštiku „AHH RYBA“. Vraj veľmi dobrá a luxusná.
Motáme sa mestom. Podgorica nie je nič moc, stretávame len pár turistov. Je tu pekný most, veľmi pekný kostol a nejaká socha bojovníka. Pre mňa socha „Rocky Balboa“. Vonku už prší a tak ideme na obed. V reštaurácií AHH RYBA sme len my. Majú tu len ryby a morské plody. Vyberiete si čerstvú rybu, odvážia ju a pripravia. Nepýtajte sa ma, akú rybu som mal ja. Baby si dali nejaký šalát z morských príšer a nejaké malé rybky. K tomu liter chorvátskeho vína „Grašavina“. Naše obľúbené. Vonku stále prší a tak objednávame ďalší liter. Účet za všetko asi 40 Eur.
Vonku stále leje, lenže musíme sa pomaly presunúť na autobusovú stanicu. Klára má trošku problém. Nemá bundu a ani pláštenku na batoh. Na záchode teda ukradla plastové vrece do koša. Ten batoh má rovnaké rozmery ako vrece a krásne to tam zapadlo. Proste od výroby.
Cestou na stanicu sme nakúpili nejaké jedlo na cestu a víno, ktoré chceme vypiť v autobuse. Autobus mešká skoro dve hodiny a tak sme víno vypili už na stanici. Prichádza za mnou utečenec zo Sýrie, či nemám peniaze na cestu do Chorvátska. Je na ceste už pol roka a dostal sa len do Macedónska. Veľa z nás má negatívny postoj k utečeneckej kríze, lenže keď vidíte konkrétne osudy jednotlivcov, celé to vnímate úplne inak.
Autobus teda mešká hodinu a pol. Má isť o ôsmej. O pol deviatej sa pýtam zamestnanca stanice „What time the bus is coming?“ A jeho odpoveď ? …. “Maybe one house”. Mne len trhlo kútikmi, poďakoval som za odpoveď a vyletel von za ostatnými, kde som vybuchol smiechom. Nesmejem sa z druhých ľudí, ale tá odpoveď bola neskutočne vtipná. Keď sa ma niekto niečo podobné opýta tak jedine „maybe one house“.
Autobus konečne prichádza. Kláre prešiel študentský lístok a tak vyrážame cez Kosovo do Skopje v Macedónsku.
