Balkánsky sen stopom, posledný deň
Game is over, ako sa hovorí . Jazero Ohrid, ktoré sa rozprestiera na území Macedónska a Albánska sme včera v noci zrušili. Prebúdzame sa do posledného dňa. Vonku je chladnejšie a zamračené. Za Ohrid sme vybrali alternatívu, ktorou je „Millenium Cross“. Ide o najväčší kríž na svete. Vedie tam lanovka a hore na kopci sa pekne piknikuje.
Nakúpili sme teda jedlo s tým, že sa najeme pod krížom. Pri ceste čakáme na autobus číslo 5, ktorý nás vyvezie až k lanovke. Policajt mi hovorí, že autobus pôjde za 5 minút. Mamička s dieťaťom nám radí ísť k stanici lanovky pešo, ale že teda aj autobus tam ide. Autobus furt nechodí a pýtam sa teda ďalšieho okoloidúceho. Ten hovorí, že bus ide každých 30 minút. Prichádza autobus, ale číslo 3. Zastavím ho a pýtam sa, kedy pôjde päťka. Vraví mi, že za chvíľu. Na to vystrčí hlavu z okna cestujúca a vraví mi, že autobus 5 dnes nepremáva, pretože v pondelok nepremáva ani lanovka ku krížu. Heuréka! Predtým mi sedem ľudí, medzi nimi aj policajt a šofér autobusu tvrdí, že autobus číslo 5 pôjde. Neuveriteľné. Macedónci sa snažia pomôcť aj keď vedia úplne h**no.
Vyberieme sa pešo aspoň ku stanici lanovky, kde sa najeme my a aj pes, ktorý zjedol snáď 200 gramov balkánskeho syra. Pešo pokračujeme až do centra Skopje. Sme na stope 10. deň a predtým sme ešte strávili týždeň na horách v Slovinsku a v Chorvátsku, kde sme si moc neoddýchli. Sme z toho všetkého totálne unavení.
Sedíme v Irish Pube a pijeme Guiness. Ja sa ešte odhodlám k 15 minútovej prechádzke na poštu odoslať nejaké pohľadnice. Na pošte si ma posúvajú ako horúci zemiak, až sa dostanem ku správnemu okienku. Pani za priehradkou jednu ruku nemá a v druhej drží cigaretu, takže musím počkať kým dofajčí a bude schopná nalepiť známky.
O piatej čakáme na autobus na letisko. Nakoniec nám zastaví taxík a za približne rovnakú cenu nás odvezie. Skvelý trip po Balkáne je definitívne u konca.
Dokopy sme prešli 1400 kilometrov. Drvivú väčšinu stopom, ak nerátam posledný autobus z Podgorice do Skopje. Dokopy oba tímy stopli asi 40 áut, z toho dva taxíky, dva autobusy, tri dodávky a jedného favorita. Do väčšiny áut sme sa ledva zmestili. V passate kombíčku náš išlo sedem. Všetci čo zastavili boli veľmi milí ľudia. A všetkým ešte raz ďakujeme. Mnoho z nich nevedelo anglicky, ale vždy sme sa dohovorili. Slovanské jazyky sú veľmi podobné.
Cestovanie stopom je fyzicky, časovo a niekedy aj psychicky náročné, preto je dôležité zachovať optimizmus a dobrú náladu. Každý deň sme spievali, smiali sa a často krát aj tancovali. Na letisku, v obchode, na námestí a aj v aute, keď nám Silvester Stalone hral Whitney Houston.
Balkán je dobrodružstvo samo o sebe. Ako náhle prekročíte chorvátske hranice, máte pocit, že ste sa vrátili 30 rokov dozadu. V autobusoch a na úradoch sa tu stále fajčí! Bordel na uliciach je samozrejmosťou, pozostatky vojny sú tu stále viditeľné. Na budovách v Mostare je možné vidieť stopy po bombardovaní, resp. streľbe.
Krásna príroda, mestá Skopje a Mostar, kde sa kríži kresťanská a moslimská kultúra a kde je stále možné vidieť žobrajúce deti na ceste. Skvelé jedlo, hlavne teda syry a víno.
Nie vždy išlo všetko podľa predstáv. Niekedy sme mohli cestu naplánovať inak, ušetriť tak čas a vidieť toho viac. Ale ako sa hovorí, „po bitke je každý generál.“ Neokradli nás, nezbili nás, veľa sme toho ani nestratili a tak sme sa spokojní vrátili naspäť domov. Chcel by som ešte raz poďakovať všetkým zúčastnením a to abecedne Kláre, Martine a Tomášovi ( Fidelovi) za skvelý čas, ktorý sme spolu strávili. A všetkým ostatným, ktorí rozmýšľajú kde na výlet, Balkán rozhodne odporúčam.
