Trek na Chaukhi Pass a cesta do Lagodheki
Čaká nás posledný deň v oblasti Kazbeki v dedinke Stepantsminda. Naša ďalšia zastávka je horská oblasť Swaneti, ktorá je vraj najkrajšia z celého Gruzínska. Kvôli počasiu však musíme vymyslieť alternatívu. V celej krajine od zajtra výdatne prší a jediné stabilné počasie je na hraniciach s Azerbajdžanom, vo vinárskej oblasti Kakheti, dve hodiny maršrutkou od Tbilisi. S Poľkou Evou ešte konzultujeme presun do mestečka mesta Mestia v oblasti Swaneti. Letecká spoločnosť „Vanilla Sky“ prevádzkuje 6-miestne lietadlá, ktoré je však potrebné rezervovať dva mesiace dopredu a kvôli počasiu je polka všetkých letov aj tak zrušená. Romantický prelet malou cessnou sa bohužiaľ konať nebude. Miesto toho sa pôjde maršrutkou a nočným vlakom.
Dnes máme v pláne 18 km trek na Chaukhi Pass (3431 m.n.m ) z dedinky Juta, do ktorej nás vyvezie šofér z agentúry Mountain Freaks. Cestá stojí 25 lari na osobu. O pol desiatej už stúpame ku krásnej odpočivárni v údolí Arkhoti. Trek na Chaukhi pass trvá 7 hodín tam aj späť . Ak sa nechcete vracať naspäť do Juty, môžete cez Chaukhi prejsť na druhú stranu do dedinky Roshka. Prvá časť treku je pohodová prechádzka krásnym údolím s výhľadom na masív Chaukhi so siedmymi vrcholmi, pod ktorým sa nachádza rozsiahli kemp. Odtiaľ sa trek točí doľava a na samotný vrchol vedie malá turistická cestička. Poliaci nám poradili ísť priamo cez snehové pole a potom serpentínami do cieľa. V metrovom snehu by sme sa však brodili hodiny a tak Evička vymyslela skratku. Pred snežným poľom pokračujte po turistickej ceste na kopec a odtiaľ po hrebeni až na samotný Chaukhi Pass, odkiaľ sa Vám naskytne krásny pohľad na tri jazerá Abudelauri. Viac o 12 najlepších jednodňových trekov v Gruzínsku na caucasus-trekking.
Celá túra nám trvá necelých 7 hodín a máme ešte dostatok času užiť si pár pív s výhľadom na masív Chaukhi. Nejak sme sa pri tom pozabudli a nakoniec musíme utekať na parkovisko, aby nám šofér neutiekol. Pred šiestou sme naspäť v dedine Stepantsminda. Posledná maršrutka do Tbilisi odchádza vždy o šiestej večer. Utekáme kúpiť nejaké pivo a poďakovať sa Eve v agentúre.
Po ôsmej večer prichádzame na stanicu metra Didube v Tbilisi. Naša cesta pokračuje do mesta Lagodheki na hraniciach s Azerbajdžanom. Je už neskoro a tak sme sa rozhodli, že prespíme v hlavnom meste. Evička rezervovala Guesthouse, ktorý je 10 minút od stanice metra. Po pol hodine stále blúdime ulicami a nevieme ho nájsť. Nakoniec sme vošli obrovskou bránou do jedného domu. Podľa Google Maps sme tu. Všade tma a ticho. Sedíme na terase a popíjame jogurtový nápoj. Sem-tam zabúchame na okno, ale nik nereaguje. Po 15 minútach mi to nedá a pýtam sa Evky, či sme tu vôbec dobre. Kukám na fotky z booking.com a zisťujem, že fotky sú úplne iné ako realita. „Evička, my búchame nejakým cudzím ľudom na dvere, toto nie je žiadny guesthouse, ale rodinný barák“ . Batohy na plecia a padáme preč. Mladé dievča od susedov nás sleduje cez polootvorenú bránku. Keď som ju zahliadol, reflexívne zavrela dvere. Mala smolu, že som si ju všimol a tak na tú bránu klopem. O chvíľu okolo nás stojí celá rodina a pozýva nás dnu. Nemáme však čas, pokračujeme hore ulicou, až konečne dorazíme do cieľa. Izba, ktorú sme si prenajali je však úplne iná, než sme očakávali. S rozmermi 2×2 metra sa tam ledva zmestíme. Majiteľka sa nám ospravedlňuje, že nič iné nemá. Je už pol jedenástej a rezervujeme ďalšie ubytko. Čakáme na bus, prvý autobus ani nezastal. Ďalší stopujem uprostred cesty, keby mal náhodou podobné plány. V autobusoch MHD je potrebné zaplatiť 0,5 lari za jazdu. Ak tak neurobíte, slečna Vás na to upozorní.
O 11 večer konečne zhadzujeme batohy a sme ubytovaní. Majiteľ Roman má obrovskú potrebu komunikovať a zbavujeme sa ho až po 15 minútach. Som tak unavený, že sa mi ani nedá zaspať.
Ráno som sa zas nechal pekne natiahnuť, za 4 kúsky melóna, 50 g malín a džúsu z dvoch pomarančov som v centre Tbilisi zaplatil 7 Eur. Po rannej kávičke sa presúvame maršrutkou do Lagodheki. Šofér fajčí jednu od druhej. Lagodheki je malé mestečko na hraniciach s Azerbajdžanom v regióne Kakheti. V centre mesta sme sa zastavili na káve v lavazza automate. Vedľa je lokálny obchod s kávou a stará majiteľka ho neváhala olepiť nálepkami Starbucks.
Našli sme tu najlepšie ubytovanie v celom Gruzínsku, Ludwig guesthouse za 40 lari. Pán Otto nás privítal domácim vínom, domácim syrom, zeleninou, čerstvým chlebom a samozrejme čačou. Nalieva mi jednu za druhou. „Čota, čota“ hovorí. Perfektné, nové bungalovy s rozprávkovou záhradou a hamokom. Skvelé miesto na relax. Pán Otto síce nehovorí anglicky, napriek tomu sa v jeho spoločnosti cítime veľmi dobre. Jeho susedia nám ako pozornosť doniesli celý melón. Táto oblasť nie je tak turistická ako Swaneti, resp. Kazbeki a tak sú tu ľudia veľmi milí a pohostinní.
