Colca Canyon, druhý najhlbší na svete
Ráno o 8 prichádzam do mesta Arequipa. Potrebujem sa dostať do Cabanaconde, čo je malá dedinka kúsok od Colca Canyon. Cesta z Arequipy trvá 7 hodín a lístok stojí cca 5 Eur. V Arequipe som bol pred troma rokmi, takže sa tu nezdržím. Stihol som tu aspoň raňajky. Tak som sa tešil na kávu a miesto toho som dostal 3 deci mlieka a sáčok nescafé. Autobus neustále stúpa. Postupne začína pršať a aj snežiť. Dosahujeme najvyšší bod 4900 mnm. Začína ma pekne bolieť hlava. Mal som však šťastie, keď nám okolo autobusu prelietol buď orol, alebo kondor. Verím, že to bolo Kondor. Samozrejmosťou sú stovky lám. Približne o 4 poobede prichádzame do Cabanaconde. Poslednú hodinu si krátim robením videa s miestnou seňorou v tradičnom peruánskou kroji. ( video nájdetene na FB ). V Cabanaconde leje ako z krhly a je tu strašná zima. Všetci miestny sa na mne smejú do chvíle, keď som na seba hodil nepremokavé veci a páperku.
Na stanici si ma hneď odchytil miestny recepčný. Náhodou to bol ten z hostela Pastor, ktorý som si rezervoval. Útulná izba za 8 USD priamo na námestí. Hneď vedľa je reštika so satelitnou WIFI ( žiadne fotky, videá, len text). Dobrovoľníči tu čiľanka s dieťaťom a argentínčanka Romy Elizabeth. Ja sa bojím mať dieťa, lebo neviem či sa o to dokážem postarať a ona robí za posteľ a jedlo a k tomu má 2 ročného chlapca. Obe nevedia anglicky a tak komunikujeme mojou oprášenou španielčinou.
Dal som si lomo saltado, čo je národné peruánske jedlo. V malom obchode nakupujem jedlo na zajtrajší trek ( banán, jablko, tuniak ). V obchode sa so mňou silo mocu chce hrať malý peruánsky chlapec. Kým predavačka účtuje, hadžem s ním bálon krížom, krážom po celom obchode. O 7 večer som na hosteli a som hrozne unavený, pretože som poriadne nespal už dva dni. Po sprche som sa navyše totálne rozklepal, bojím sa že si vybijem zuby. Buď je to nadmorskou výškou, alebo zimou. Najskôr však oboje.
O piatej ráno balím veci a vyrážam do kaňonu aj s troma psami, ktoré sa ku mne pripojili. Ten najmenší ide so mňou ďalších 20 kilometrov.
Podľa navigácie som sa po 30 metroch dostal k výhliadke, kde normálne stojí strážnik a vyberá vstupné 20 Eur. Je moc skoro a tak tam ešte nik nie je. Schádzam dole k oáze Sangale. Po hodine stretávam kopec turistov a sprievodcov. Ten posledný bol prezieravý a spýtal sa ma na permit. Vravím, že mám. Lenže on ho chce vidieť. Nakoniec som mu dal 50 soles, lebo som povedal, že viac nemám. Mal som povedať, že som ho stratil cestou.
Asi po dvoch hodinách som sa dostal do oázy. Starší pán mi ponúka kávu za tri soles. Radšej overujem, čo je to zač. Samozrejme, instantná. Z oázy stúpam k dedine Malata. Cestou som sa zastavil na kus reči u Pača, ktorý tu predáva vodu a jedlo.
Do Malaty som dorazil asi po 1,5 hodine. Hneď na začiatku sa so mňou chceli fotiť miestne deti. Foťák si prehadzovali ako futbalovú loptu a technicky boli veľmi zdatní. Hlavne keď fotku chceli priblížiť dvoma prstami. Taký super foťák však nemám.
Hneď vedľa som sa zastavil u miestnej rodiny a prefiltroval vodu obučajnú vodu z kohútika. Normálne tu stojí liter vody asi 1,5 eur. Študujem návod a po pár minútach sa nadájam zadarmo.
Na obed je mega teplo, slnko páli a 15 kilový batoh je čoraz ťažší. Po dobrej hodine som dorazil do dedinky San Juan, chcem si tu oddýchnuť, ale po 5 minútach príchadzajú turisti a ja radšej utekám. Zvalil som sa kúsok ďalej pod strom a čítal som si knihu „Happiness Project“. Vedeli ste, že podľa americkej štúdie Vám hodina spánku denne pridá toľko šťastia, ako 60 000 USD ročne. Americká veda proste. Otváram prvé a posledné jedno. Tuniak s chlebom.
Som už takmer pri moste, ktorý vedie ponad rieku Colca. 20 minút od mosta je „hospedaje Roy“. Strašne ma bolí chrbát a cesta do kopca mi dáva zabrať. Prívítala ma tu majiteľka, staršia peruánka. Dohodli sme sa, že ak sa u nej za 10 soles navečeriam, možem zadarmo kempovať. Na označenom mieste sa snažím postaviť stan. Trvá mi to asi polhodinu, keďže to robím prvýkrát. Podarilo sa.
Pred večerou som stihol napísať tento blog na kus papiera ceruzkou, ktorú musím ostriť nožom. Ani neviem, či som to niekedy robil. Zoznámil som sa s grékom a jeho priateľkou a dobre sme si pokecali o gréckej kríze. Skvelá večera a stovky svetlušiek poletujúcich v tme. Veľmi, veľmi pekné. Čumíme na to s otvorenou hubou. Po večeri začal peruánec Heinz rozprávať peruánske legendy a keby som nebol totálne unavený, počúval by som ho do rána. Povedal nám mnoho zaujímavého. Podľa legendy patrilo Peru kondorom a až potom Inkom. Cez noc nemôžem spať. Celkovo mám problém so spaním, od chvíle ako som tu prišiel. Stan mám vo vnútri mokrý. Je malý a tak sa tam zráža voda.
Ráno o piatej vyrážam do Cabanaconde. Čaká ma 1100 výškových metro na 8 kilometroch, plus batoh. Potok, kde som fitroval vodu nefunguje a tak idem na sucho. Hneď ráno som musel bojovať so psom, ktorý na mňa škaredo ceril zuby. Kvalitne sa rozpršalo, ale dúha stála za to. Po troch hodinách, totálne vyčerpaný prichádzam na hlavnú cestu. Všade samé psi, ktoré odháňam skalami a pokrykom „Afuera“.
Stopol som miestnu rodinu, ktorá ma doviezla do mesta. Hneď beriem bus do Chavai a odtiaľ priamo do Puna. Nechcem sa vracať do Arequipy tak zjednávam turistický bus priamo do Puno za 70 soles. Normálne stojí 115 soles. Je mi povedané, aby som to v buse nikomu nepoveda. V meste som stratil svoj krokomer, ktorý vypadol z náramku. Keď som hľadanie po pol hodine vzdal a smutne pozrel dolu, zrazu som ho uvidel. Cestou do Puna som sa zoznámil s babou z Turecka. Prišla tu bez španiečiny a bez plánu. Riadne odvážna. Plán síce nemám ani ja, ale španielčinu mám relatívne dobrú a skúsenosti tiež. Momentálne som v internet cafe. Plánoval som dnes do Bolívíe, ale práve sa tu ide Dakar, takže plánujem vyraziť pešo, prespať u jazera Titicaca a zajtra zobrať bus do Bolívie. Hasta Luego Amigos.
