NP Cerro Castillo, Patagónia

O tomto niekoľkodennom treku v Patagónia som pred odchodom do Čile nevedel vôbec nič. Nie je tak populárny ako napríklad Torres del Paine, „koniec sveta“ v Ušuaja, alebo argentínske Bariloche. O tom, že Cerro Castillo rozhodne treba navštíviť som počúval tým viac, čím bližšie som sa bol k regiónu Aisén, ktorý je podľa mňa z celej Patagónie najkrajší.

Čo je Cerro Castillo

Jedná sa o Národný Park veľký 180 000 hektárov v regióne Aisén, kde môžete vidieť visiace ľadovce, prechádzať sa bukovým lesom, kúpať sa v ľadovej vode, prechádzať sa po snehu uprostred leta a obdivovať skutočne zaujímavé hory okolo. Trek má cca. 45 kilometrov a je možné ho absolvovať za 3 – 4 dni. Odporúčam druhú variantu. K lagúne Cerro Castillo sa dá dostať aj za jeden deň, pokiaľ máte málo času a chcete vidieť aspoň niečo. Výhodou je oveľa, oveľa menej turistov ako v Torres del Paine, alebo v El Chaltén.

Veľmi pekné video o 4 dňovom treku. Je lepšie raz vidieť, než stokrát počuť 🙂

Koľko ma to bude stáť?

Ak vydržíte celé 4 dni na vode a lesnom ovocí a pokiaľ nebudete musieť platiť vstup, tak vás tento výlet vyjde úplne zadarmo. Ja som jedlo nakúpil asi za 20 Eur v meste Coyhaique a 7 Eur vstupné som nakoniec neplatil.

Kedy sa na trek vydať?

Najstabilnejšie počasie je v januári a februári. Tak ako v celej Patagónii je ťažké niečo predvídať. Ja som mal slnečno a teplo celé 4 dni, ale poznám ľudí, ktorí šli na trek už trikrát a ani raz ho kvôli počasiu nedokončili.

Čo si zbaliť?

Určite si zakúpte varič, plynovú bombu, jedlo ( ľahké, skladné a trvanlivé ), kvalitný stan, spacák s komfortom do nuly, karimatku, kvalitné topánky, čelovku a vlastne to čo treba všade na viacdenné treky. Ešte by som pripojil dobré slnečné okuliare a opaľovací krém 50+. Ak sa pozriete na mapu tak sa tento región nachádza oveľa južnejšie než Juhoafrická Republika a slnko je tu veľmi silné.

Príchod do NP Cerro Castillo

Pokiaľ prilietate na letisko Balmaceda, tento NP bude pravdepodobne to prvé, čo počas svojho dobrodružstva v Patagónii navštívite. Letisko je od začiatku treku v Las Horquetas vzdialené len 43 kilometrov, čo hravo zvládnete za pol hodinu. Pokiaľ auto nemáte, odporúčam stopovať. V Čile je stopovanie rýchle, bezpečné a zadarmo. Viac v článku o mojom stopovaní v Čile. Odporúčam si cestu predĺžiť o pár desiatok kilometrov a staviť sa v meste Coyhaique, ktoré bude na najbližšie týždne prvé a posledné „veľké mesto“, kde máte možnosť nakúpiť všetko, čo potrebujete. Od relatívne lacných potravín až po outdoor vybavenie. Ďalšie mestečká ponúkajú len to základné a najdôležitejšie.

Ja som svoju cesto do Cerro Castillo začal práve v tomto meste. Nákup jedla v supermarkete, doplnenie plynovej bomby, kvalitný 10 hodinový spánok u babičky, ktorá mi vypratala izbu svojej vnučky, navarila večeru a raňajky a popýtala len 20 Eur. Vnučka Alexandra sa musela na noc zložiť v ocovej dodávke. Po 10 minútovej „hádke“, kto bude v tom aute spať nás musel rozseknúť až dedko, ktorý Saške priniesol matrac, vrazil jej ho do ruky a poslal do garáže.

Tento zážitok ma vykoľajil natoľko, až som na druhý deň zabudol peniaze a pas na múriku pred supermarketom. Našťastie som sa po pár minútach spamätal a všetko našiel.

Na obed som už stopoval za mestom, kde bolo ďalších cca. 15 stopárov. Po hodine sa nad nami zľutoval  šofér nákladiaku, ktorý odvážal porúbané stromy. Za radom zobral všetkých čakajúcich. Po hodine polovicu z nás vysadil na rázcestí a ja som tak bol len pár kilometrov od NP. Po polhodine mi zastavil pár, on bol Nemec, ona Čiľanka. V aute hral soundtrack z filmu „Into the Wild“, a to bola presne tá hudba, ktorú som potreboval počuť.

Ako som po 10 minútach utopil foťák

V Las Horquetas nie je nič, len drevená bránka, ktorú si otvoríte, prekročíte rieku a vydáte sa na 13 kilometrov dlhú túru až do Národného Parku, kde je treba zaplatiť asi 7 Eur za vstup. Cesta je príjemná s peknými výhľadmi a dá sa zvládnuť za 3 – 4 hodiny. Mnoho ľudí hovorí, že je to najnudnejšia pasáž celého výletu, s čím môžem len súhlasiť. Poľná cesta sa strieda s lesom a riekami, ktoré treba prebrodiť. Hneď na začiatku je malá riečka, ponad ktorú vedie most. Neviem ako sa mi to podarilo, ale nevšimol som si ho. Možno to nadšenie a radosť mi položilo klapky na oči a ja som videl len tie hory v diaľke, ku ktorým som sa chcel čo najskôr dostať.

Každopádne som plný elánu vkročil do rieky, prvý, druhý krok a čľup. Na jednom kameni sa mi šmykla noha a ja som rukami napred spadol do priezračnej vody. Samozrejme, že som v pravej ruke držal foťák, ktorý som tam kompletne vykúpal. Počas môjho nadávania som si všimol 10 metrov vzdialený most a môj hnev sa zdvihol o pár úrovní vyššie. Prvých 13 kilometrov som v nádhernom a teplom počasí odkráčal so zaparenými, mokrými nohami a igelitkou, v ktorej som mal ryžu a súčiastky z fotoaparátu.

Po zotmení mi odišla baterka  – svetlo. Nikdy nešetrite na týchto veciach. Čelovka, externá baterka, topánky. Nie je nič horšie, ako ísť po tme v teréne, ktorý nepoznáte.  Po 4 hodinách som sa dostal do parku. Samozrejme tam o tomto čase už nikto nebol. Stan som postavil v prvom kempe, bol som tam úplne sám. O ďalšie dva kilometre sa nachádza kemp Rio Turbio, kde prespia takmer všetci turisti. Dôvodom je zdroj vody a nejaké jednoduché vybavenie, ako latrína, lavičky a stoly.

Ráno bez teplej kávy a výstup na El Panon

Jedna z vecí, na ktorú som sa vždy tešil bola teplá instantná káva so sušeným mliekom. Vyzeralo to na úžasný deň, hlavne potom čo som ráno z ryže vytiahol foťák a on fungoval tak, akoby mu ľadový kúpeľ vôbec neublížil. Moje ďalšie sklamanie prišlo o pár minút. Nakrúcam varič na plynovú bombu a plyn ide kade-tade len nie do variča. Well done Marcel. Znova si dvakrát strihal a raz meral. Prosím, overte si koncovku na variči pred tým ako kúpite plyn. Vyhnete sa sklamaniu, ktoré bolo väčšie ako utopený foťák. Zbalil som stan, spacák, batoh a vyrazil k najbližšiemu kempu, kde na mňa čakala Estelle a Angelo z Belgicka. Boli sme dohodnutý, že ich dobehnem a pôjdeme spolu. Ten deň sa k nám pridal Marcus z Holandska.

Asi 4 km za kempom sa chodník začína vynúť smerom nahor do sedla El Panon, ktorý je celoročne pokrytý ľadom a snehom. Výhľady na okolité ľadovce a vrcholy hôr sú skutočne nádherné. Okrem toho Vám nad hlavami neustále lieta obrovský kondor, ktorý ma rozpätie krídel až tri metre. Zo sedla pokračujete dole k lagúne Cerro Castillo. Približne 15 minút pred lagúnou je kemp na zelenej lúke so skvelým zdrojom pitnej vody z neďalekého potoka. Tento deň je dosť náročný a celkovo zaberie okolo 8 hodín. Vždy sa snažte z kempu vyraziť čo najskôr, aby ste si chytili dobrý „spot“ v ďalšom kempe, mali čas si navariť a pokochať sa okolitou prírodu.

Najsilnejší vietor, aký som zažil

Skoro ráno sme vyrazili a k lagúne, kde sme sa s Angelom vykúpali. Voda mala niečo málo nad nulou. Bodaj by nie, keď na druhej strane sa do lagúny topí ľadovec. Za lagúnou nasleduje výstup na planinu, odkiaľ sa Vám naskytne výhľad na smaragdovo zelenú lagúnu, jazero General Carrera (druhé najväčšie v Južnej Amerike), rieku Ibañez, severné ľadové pole a vulkán Hudson. Veľmi tu fúka a tak si dávajte pozor. Estelle zrazil vietor k zemi aj s jej 20 kilovým batohom. Ak si potrebujete zavolať tak je tu signál s 4G pokrytím.

S vetriskom bojujete až kým sa nedostanete do lesa čo potrvá približne hodinku. Znova klesáte až ku kempu, v ktorom veľa ľudí neostáva. Cesta pokračuje do ďalšieho, nazvaného „Camp New Zealand“. Tu sme strávili tretiu noc. Po tretí krát sa mi podarilo prepáliť páperovú bundu, ktorú lepím goratex nálepkami. Jedlo pomaly, ale isto dochádza a tak večeriam len cestoviny s tuniakom a moju super kávičku so sušeným mliekom.

K lagúne Duff a späť do civilizácie

Posledné ráno pokračujeme k lagúne Duff, ktorá je od kempu vzdialená hodinku. Niekto tu nie je. Dôvod je jednoduchý. Lagúna je dvojhodinová zachádzka a veľa turistov má toho na štvrtý deň dosť. Tiež sme dlho rozmýšľali, či sa k lagúne vyberieme. Každému odporúčam. Od lagúny späť do kempu a hurá do dediny.

Posledný štvrtý deň je nenáročný a idete len mierne dole, až kým nenarazíte na poľnú cestu vedúcu do Villa Cerro Castillo. Angelo a Marcus s ponáhľali a ja s Estelle sme boli dobrú hodinu za nimi. Hneď ako sme dorazili k ceste nám zastalo asi jediné auto, ktoré tu dnes šlo. Chalanou sme nabrali o 6 kilometrov ďalej totálne zničených, hladných a smädných. V tomto prípade platí plavidlo, že pomaly zájdeš rovnako ďaleko.

Konečne poriadny obed

Spotení, unavení, hladní sme vošli do prvej reštiky a objednali pivo, pivo, pivo a jedlo. Obrovský steak bolo to pravé, čo som v tej chvíli potreboval. Neuveriteľné ako chutí kus mäsa po tom, čo máte 4 dni len nedochutenú cestovinu, konzervu a lacné sušienky.

V prípade, že sa chystáte do Patagónie a potrebujete viac info, tak ma určite kontaktujte 🙂