Film, ktorý to celé začal

Film, ktorý to celé začal

Stalo sa Vám, že ste si po vzhliadnutí nejakého filmu povedali, „Wow, toto chcem zažiť”. Takéto pocity som mal veľakrát. Po „Blood Diamond“ som chcel letieť do Afriky a po „Into the Wild“ zas utiecť do aljašskej divočiny a nikdy sa nevrátiť späť domov. Po skončení filmu pominuli aj moje dobrodružné odhodlania. Jeden zimný večer som na internete našiel film „180° South“. Patagónia? “Hm, niekde som to už samozrejme počul.” Tá divoká, panenská zem na juhu amerického kontinentu, plná hustých lesov, tyrkysových jazier a vysokých štítov, kde stále nájdete miesta, ľudskou nohou nedotknuté.

„Idem“! Povedal som si s vedomím, že zajtra sa budem chystať, neviem, na Kamčatku? Po pár dňoch začalo toto semiačko v mojej hlave rozkvitať, kukal som ďalšie dokumenty, fotky, videá a moja túžba odletieť do Čile bola čoraz silnejšia. V svojej hlave som si začal predstavovať, ako to všetko zariadim. Nechcel som tam ísť na pár týždňovú dovolenku, počas ktorej sa zaradím medzi čínskych turistov, navštívim najznámejšie miesta a vrátim sa domov s tým, že som v Patagónii „len“ bol. Toto úchvatné miesto chcem zažiť dobrodružne, no zároveň pokojne s vedomím, že čas nehrá rolu a ja sa nemusím ponáhľať. Precestoval som už veľa a vedel som, že viem cestovať nízko nákladovo  a aj tak drahá destinácia ma nemusí finančne zruinovať. Som človek, ktorý sa pre veľa vecí nadchne, no časom takmer každé nadšenie opadne. Myslím, že veľa ľudí to má tak nejak podobne. V tomto prípade som mal však od začiatku jasno.

Ako som sa nerozhodol

Hlavným hrdinom filmu „180° South“ je mladý muž Jeff, ktorý po stopách Yvon Chouinard  and Douglas Tompkins (obaja cestovatelia, ochrancovia prírody, filantropi a zakladatelia outdoor spoločností Patagonia, resp. North Face ) vyráža na cestu z USA až do tisíce kilometrovej vzdialenej Patagónie. Yvon a Douglas to pred 50 rokmi dokázali na dodávke, Jeff sa rozhodol inak. V Mexiku „stopol“ malú loď smerujúci do Čile. „The best journeys answer the question that in the beggining you didnt even think to ask“.

Alfou a omegou mojej cesty bol čas. V Prahe som mal serióznu prácu, v rukách pracovné víza do Kanady, začínajúci sa vzťah s priateľkou a v hlave sen, ktorý sa musel splniť. Premýšľanie nad budúcnosťou má stálo veľa prebdených nocí. Analyzovanie, ktorá možnosť je tá najlepšia. Kanada a dobrodružstvo, alebo práca, skvelá žena a rodina. Rozhodoval som sa celé tri mesiace, až som sa nakoniec vôbec nerozhodol. Aj nulová aktivita má svoje následky. V to ráno som sa dal sám sebe ultimátum.

Šéfko, letím do Južnej Ameriky

Do práce som prišiel so stiahnutým žalúdkom. Pri rannej káve číham na správny moment, aby som to na neho vybalil a ukončil moje „trápenie“. „Standa, chcem neplatené, trojmesačné voľno.“ Neverím, že som to naozaj vyslovil a je to konečne za mnou. Viem, je to obyčajná otázka, nad ktorou som rozmýšľal tak dlho, až som ju nafúkol na obrovského slona. Standa sa díval cez okno. Neviem, čo sa mu v tej chvíli honilo hlavou. Z jeho výrazu som mal pocit, akoby tam chcel ísť so mnou a zažil to dobrodružstvo na vlastnej koži. Pravdepodobne však len rozmýšľal ako ma tie tri mesiace nahradí. Viem, že ak by som voľno nedostal, tak by som dal celkom iste výpoveď. Po krátkom zamyslení, ktoré si budem pamäť celý život mi povedal, „Tak jo Marceli, proč ne, cestuj kým můžeš.“

Bol som úplne v šoku, aké to bolo nakoniec jednoduché a rýchle. Možno si dostatočne neuvedomoval vážnosť situácie, pretože táto cesta bola naplánovaná až o 10 mesiacov neskôr. Jedného šéfa som teda zvládol. Druhému som to oznámil medzi záchodovými dverami. Vedel som, že on bude súhlasiť. Ten deň som mal zo seba skvelý pocit. Kanadu som pustil dole vodou, ale Patagónia začala naberať reálne kontúry. Nič som však nemal na papieri, aj tak som bral všetko ako hotovú vec.

Treba začať šetriť

Čas a chuť by som už mal a teraz bolo treba to druhé, peniaze. Byť tri mesiace bez príjmu nie je celkom sranda. Tým, že žijem v celku minimalisticky sa mi všetko zjednodušilo. Žiadne auto, za ktoré treba platiť leasing a poistku, žiadne dlhy, hypotéka, alimenty. Na celú cestu som vyčlenil 4 000 Eur, vrátane letenky, poistenia, očkovaní a trojmesačného vreckového. Prvá vec, ktorú som urobil bolo rozdelenie účtov v banke. Po každej výplate som 400 Eur dal stranou a zo zvyšku som musel vyžiť. Nakoniec to nebolo nijak komplikované, začal som si variť, obmedzil pracovné kávičky a prestal míňať peniaze na hlúposti, ako napríklad oblečenie a alkohol. Nie som žiadny pijan, ani manekýn, ale každé euro bolo dobré. Peniaze vo firme, kde pracujem sú celkom dobré a tak sa mi po 10 mesiacoch podarilo odložiť spomínaných 4000 Eur. Inak je skvelé mať takýto sen, šetrenie je oveľa jednoduchšie, keď viete, že za pár mesiacov sa to odriekanie niekoľkonásobne vráti.

Znova letím do Peru

Blížil sa čas odletu a plány bolo začať treba realizovať. Ako prvé bolo zakúpenie letenky. Snažil som sa kúpiť čo najlacnejšiu, nevadia mi ani prestupy, ale chcel som sa vyhnúť medzipristátiu v USA ( z byrokratických dôvodov ). Vlastne celý plán cesty sa odvíjal od letenky. Ak by som letel priamo do  Čile, tak by som pravdepodobne spoznával Čile a Argentínu. Ak do Bolívie, tak by som šiel z La Paz nejak na juh. Moc to neriešim, viem, že kdekoľvek pôjdem, všade to bude veľmi pekné a zaujímavé. Nakoniec to vyšlo tak, že som kúpil spiatočnú letenku do Peru, kde som sa mal teda vrátiť už tretí krát. Prvý a druhýkrát som do Limy letel za svojou peruánskou priateľkou, ktorú som spoznal v Miami. V meste som nakoniec prežil takmer pol roka. Vždy som neznášal ich šialenú dopravu, chaos na uliciach a večný smog vznášajúci sa nad mestom, ale aj tak mi Peru a aj Lima prirástla k srdcu a vlastne som bol rád, že sa tam po čase vrátim. Odlet bol naplánovaný na 2. januára z Viedne.

Druhou dôležitou vecou bolo očkovanie. Áno, kto ma pozná, tak je možno prekvapený. Očkovanie? Veď počas cestovania v Guatemale a Mexiku som nemal ani cestovné poistenie, nie to ešte nejaké očkovanie. No, s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami rastie asi aj zodpovednosť voči sebe samému a rodine. Samozrejme som sa nechal zaočkovať len voči tomu najhlavnejšiemu, žltá zimnica a brušný týfus. A čo žltačka? Tá bola drahá a tak som sa rozhodol, že nebudem chytať žiadne použité ihly a veriť, že to všetko dopadne dobre.

Na ľahko, no nie úplne na punk

Výbava bola ďalšia položka na virtuálnom zozname. Zo začiatku som mal v pláne zobrať len pár kusov oblečenia a ísť veľmi, veľmi naľahko. Postupom času som si však uvedomil, že v Južnej Amerike budem dokonale slobodný len vtedy, ak nebudem riešiť to kde budem spať, kde sa budem stravovať a ako budem cestovať. Počas jedného ranného behu pozdĺž Vltavy som dostal nápad, že všetko čo treba ponesiem so sebou. Tento nápad bol nakoniec veľmi prezieravý, pretože hlavne Čile by inak bolo veľmi drahé a isto by som sa tak nezmestil do svojho rozpočtu.

Stan, spacák a karimatka zrazu obsadili prvé tri mesiace na pomyselnom zozname. Obyčajne ľudia riešia kvalitu za rozumnú cenu. Do tejto „rovnice“ som musel pridať ďalšie dve premenné, hmotnosť a objem. Ťahať so sebou 4 kilový veľký stan, karimatku a rozmerný spacák proste nešlo. Aj keby to všetko malo ísť na úkor komfortu, kvalita a aj cena boli rozhodujúce. Pozrel som niekoľko webov s ultraľahkým vybavením za skutočne vysoké ceny. So zlatou kreditkou by to bolo jednoduché a tak ma tento prieskum hneval, ale zároveň aj bavil. Mal som osobnú výzvu dobre nakúpiť.

Môj prvý sponzor

Začal som postupne oslovovať obchody s outdoor vybavením a ponúkať reklamu na mojom cestovateľskom blogu, výmenou za tovar. Rovnako tak by som mohol propagovať ich výrobky v zahraničí, fotiť sa s nimi a následne ich publikovať na sociálnych sieťach. Produktový marketing sa tomu hovorí. Na začiatku sa mi to zdalo ako nápad za milión, realita však bola úplne iná. Poslal som približne 50 mailov s itinerárom mojej cesty ( v tom čase som ho ešte nemal ), s marketingovým plánom a s jednotlivými bodmi, čo pre danú firmu moja cesta prinesie. Fakt sa mi to zdalo perfektné. Realita však bola taká, že z 50 firiem sa mi nakoniec ozvalo asi 5. Z toho štyria ma odmietli s tým, že už na podobné projekty nemajú rozpočet. ( S jednou, ktorá ma odmietla, som sa dohodol po návrate, z čoho som mal veľkú radosť).

Spacák, stan, karimatka = 2400 gramov

Jedna z päťdesiatich firiem mi teda navrhla spoluprácu. Skvelé na tom bolo to, že sa jednalo a obchod s  ultraľahkým turistickým vybavením. Kvalitný páperový spacák Cumulus som tak dostal so 60 percentnou zľavou, ale aj tak ma vyšiel na viac ako 100 Eur.  Okrem toho, že bol veľmi kvalitný, tak vážil len 700 gramov a teplotný komfort predstavoval mínus štyri stupne. To by malo stačiť aj v odľahlých častiach Patagónie. Ako veľmi som sa vtedy mýlil. Ďalšou položkou mojej „svätej trojice“ bol stan. Kvalitný, ľahký a malý. Nájsť ten najvhodnejší zabralo pomerne veľa času a úsilia. Neveril som, že tie najkvalitnejšie stany stoja aj tisícku. Nakoniec som na bazáre objavil ultraľahký stan Vango, ktorý vážil 900 gramov a perfektne zapadol do môjho 60 litrové batohu. Síce z vonkajšej strany, kde som ho zapichol do vrecka pre turistickú fľašu a na vrchu upevnil jedným z remeňom od batohu. Tento stan bol fakt skvelý, až na jeden detail, ktorý veľmi znižoval komfort spania. O tom bude reč neskôr.

Poslednou do partie bola karimatka, opäť lacná, kvalitná a skladná. V tomto prípade som to až tak neriešil a v obchode kúpil za 30 Eur najlacnejšiu samo nafukovaciu karimatku, ktorá navyše ladila do zelena so spacákom a aj so stanom. Zelená mi taktiež prišla veľmi praktická do prírody. Plánoval som spať kade-tade a teda nevyčnievať, nedráždiť ani zvieratá a ľudí. Karimatka sa nakoniec konca mojej cesty nedožila v zdraví, rovnako ako stan, ale to už opäť predbieham.

Najlepší vianočný darček

Po skúseností z Kolumbie, kde som schytal črevného parazita, a ktorý ma trápil pol roka som určite chcel pribaliť filter na vodu. Ten som dostal pár dní pred odletom. Vďaka Bohu za čas vianočný a skvelú priateľku, ktorá mi túto praktickú vec darovala. Paráda! Mám „strechu“ nad hlavou, teplý spacák, trojcentimetrový matrac a filter na vodu, takže od smädu neumriem. Južná Amerika  je predsa plná jazier, potokov a divokých riek. Nejaká voda sa vždy nájde. Ha! Ďalší omyl, na ktorý som neskôr prišiel v púšti Atakama na severu Čile.

Návrat kolumbíjskeho parazita

Najdôležitejšia vec, ktorú som musel vybaviť bolo cestovné poistenie. Vedel som, že sa budem pohybovať vo vysokých horách, kúpať sa v divokých riekach a prespávať na pankáča tam, kde to bude len trošku možné. Nehovoriac o tom, čo budem pchať do úst. Myslím tým samozrejme jedlo. Kvalitné poistenie bolo preto veľmi žiadúce a nechcel som riskovať. Za tri mesiace sa toho môže stať čokoľvek. Nakoniec to nebolo až také hrozné. Raz som sa takmer utopil a padol zo skaly, obe udalosti som však s prehľadom mne podobným vyriešil a cestovné poistenie som ani raz nevyužil.

Nevyužil som ho ani na záver cesty v Peru, kde som v meste Huaráz vracal a sral celú noc a celý deň. Čertove otočky sa tomu hovorí.  V tej chvíli som sa veľmi bál, že som znova chytil parazita, ako dva roky predtým v Kolumbii. V mysli som už objednával biely prášok ( liek ) v neoznačených plastových vrecúškach z nemeckej fabriky. Žiadne bežné lieky mi nepomáhali a tak som trošku zariskoval a oplatilo sa. Parazita som sa po pol roku zbavil, ale predstava že ho dostanem znova pre mňa prestavovala nočnú moru. To obdobie bolo jedno z najhorších v mojom živote a rozhodne som ho nechcel prežívať znova. Hlavne ak som celý čas dával pozor na to čo pijem a čo jem. Nakoniec to dopadlo dobre a zotavil som sa po pár dňoch. Pár kilo dole a nechuť na vajcia a avokádo na pár týždňov.

Oblečenie ako posledné na zozname

Ďalej som do batohu pribalil pár kusov oblečenia od teplých ponožiek až po nepremokavú bundu. Musel som sa predsa zbaliť na akékoľvek počasie. Južný cíp Ameriky je od Antarktídy vzdialený len niečo málo cez tisíc kilometrov, koncom leta začína poriadne fúkať a nočné teploty padajú pod bod mrazu. Kvalitná obuv bola samozrejmosťou. Kúpil som si rovnaké topánky, ako pred pár rokmi v Kanade, ktoré držia doteraz. Chcel som ale nové, s novou podrážkou. Na moje prekvapenie sa však už po pár týždňoch začali trhať a po troch mesiacoch cestovania boli úplne na kašu. Reklamácia mi však bola uznaná. Kvalita výrobkov u nás a na západe je asi odlišná, resp. som len mal smolu na zlý kus.