Deň “D” je dnes
Silvestrovská opica a odlet do (ne)známa
Rok sa s rokom stretol a do môjho odletu ostávali už len hodiny. Vlastne som si to naplánoval skvele, pretože som sa počas Silvestra mohol rozlúčiť s takmer všetkými kamarátmi. Boli to fakt skvelé tri dni na chate v prírode, kde mi každý tak trošku závidel moju cestu, ale zároveň mi ju aj doprial. Do práce som sa nemusel vrátiť celých 90 dní a pred sebou som mal životnú cestu dlhú 8 000 kilometrov z peruánskej Limy až na juh kontinentu. Na Nový Rok som sa ešte vrátil do Prahy rozlúčiť sa s priateľkou, ktorá na Silvestra musela pracovať. Už vo vlaku som začal mať zo všetkého zvláštny pocit, ktorý sa postupne prehlboval a vyvrcholil na amsterdamskom letisku. Zrazu som sa začal obávať, či to čo robím je správna vec. Sebecky odídem od ženy, ktorá kvôli mne prišla do mesta, kde nikoho nepoznala, len preto aby bola so mnou. No a ja sa po pár mesiacoch spoločného bývania vyberiem bez nej do tramtárie.
Okrem toho mi začal v hlave vŕtať aj výpadok peňazí, keďže počas neplateného voľna necinkne na účte ani euro, resp. koruna. Mám 30 rokov a idem niekde nezodpovedne vandrovať po svete. A čo ak sa stane niečo vážne a ja budem v tej chvíli na opačnej strane zemegule? Nikdy som takýto pocit nemal a cestovanie vnímam ako jednu z najlepších investícii. K hmotným statkom som nikdy neinklinoval a zážitky, skúsenosti a poznanie mi prišli večné, ktoré mi nikto nikdy nezoberie. Tentokrát to však bolo inak. Nikdy predtým som tak dlho necestoval, mal som obavy, že to bude na mňa príliš. Odlúčenie od rodiny, kamarátov a hlavne priateľky. Užijem si to vôbec?
Deň “D”
Ráno 2. januára som zbalil 60 litrový batoh a vyrazil na viedenské letisko. Evka ma odprevadila na vlakovú stanicu v Prahe, kde sme sa rozlúčili. Celé týždne som si predstavoval, aké naše lúčenie bude, či si poplačeme, alebo to zoberieme športovo, s úsmevom. A zrazu ten okamih nastal. Pusa na líca a ahoj mi prišlo dosť málo, ale „s Bohom“ predsa tiež nepoviem. Obaja sme to však zvládli so cťou, bez zbytočných emócii. Vidíme sa o 90 dní, láska.
Po 4 hodinách som sa ocitol niekde na vlakovej stanici vo Viedni, kde ma čakal „shuttle bus“ na letisko. Podľa hodiniek by mal odchádzať práve v tejto chvíli. Zmätene pobehujem po parkovisku a hľadám žltý autobus s nápisom „Flughafen“. Zrazu počujem moje meno, „Marcel, Marcel, airport??” Autobus si ma nakoniec našiel sám, čo mi prišlo ako veľmi šťastný moment a nejak som cítil, že aj tá moja cesta sa budem viesť v podobnom duchu a že osud je na moje strane. V malom autobuse som sa nakoniec viezol sám, vodič zo Srbska zo srdca zaželal šťastný let a ja som si naplno uvedomil, že to na čo som sa takmer rok tešil je tu.
Odletím vôbec?
Môj let je dosť komplikovaný. Z Viedne letím do Amsterdamu, kde mám celú noc. Skoro ráno odlet do Quita v Ekvádore a potom ešte tri hodiny do Limy. Práve v Amsterdame prišli moje najťažšie chvíle. V príletovej hale nebolo v noci ani nohy a tak som sa cítil neskutočne opustený. „Čo to Marcel pre Boha robíš?” V tom momente som chcel kúpiť letenku naspäť do Prahy a na celú cestu sa vykašlať. Ten moment vlastne trval niekoľko hodín. Evke som počas nášho telefonátu niekoľkokrát povedal, že idem domov, ona však vedela, že je to hlúposť a chvíľkové rozrušenie. Taký pocit, keď si zrazu naplno uvedomíte následky svojich činov ma prenasledoval takmer celú noc. Pár hodín spánku na veľmi pohodlnej pohovke, pod novým spacákom a skorý ranný let za oceán.
