Vitaj v Peru, Marčelo! Trip začína

Späť v Lime

„Ahoj Romy, to som ja Marcel. Som na letisku v Lime a o hodinu som u teba.“ Nechápete? To je couchsurfing. Stále nechápete? Dobre. Jedná sa o sociálnu sieť, cez ktorú sa spojíte s ľuďmi z celého sveta a ktorí sú ochotní Vás ubytovať napriek tomu, že Vás nikdy nevideli. Nie je to super? Spoznáte miestnych, ich príbytky, obyčajné každodenné životy, kultúru, vezmú Vás na miestnu diskotéku, zoznámia s priateľmi a možno uvaria jednu z miestnych špecialít. Všetko funguje na vzájomnej dôvere a na presvedčení, že cestovatelia sú vo všeobecnosti fajn komunita. Zorientovať sa medzi tisíckami užívateľov tejto siete nie je jednoduché a tak sa mnohí riadia podľa referencií jednotlivých užívateľov. Čím viac pozitívnych, tým lepšie.

Môj prvý couchsurfing som absolvoval v hlavnom meste Peru, v Lime. Po pristátí na letisku Jorge Chávez som po tretíkrát prešiel pasovou kontrolou a tak som pre peruánskych imigračných úradníkov podozriví. Kto sa vráti do tej istej krajiny trikrát cestovať? Rodinu tu nemám, ani podnikanie neriešim. Pri poslednom odlete z Limy v roku 2013 si ma pri prestupe v Miami zobral do parády policajt, ktorého zaujímalo čo som v Peru robil, s kým som sa stretával, aké miesta som navštívil. Chcel konkrétne mená ľudí a názvy hotel. „Kámo čo ti šibe, vyzerám ako díler“, pomyslel som si. Asi som predsa len vyzeral. Oči červené z neónových lámp, ktoré mi vôbec nerobia dobre a v obrovskom kufri pol kila vanilkového proteínu v igelitovom neoznačenom vrecku. „Ten biely prášok nie sú drogy, ale vanilkový proteín.“ Fízlovi trhalo kútikom, ja som sa z nejakého dôvodu poďakoval a on mi poprial šťastný let do slobodnej Európy.

Nie som terorista

Tentokrát som sa pre zmenu zahral na teroristu. Všetko to začalo mojim nočným prestupom v Amsterdame. Veľkú batožinu som nechal odbaviť a malý starý batoh s karimatkou a spacákom zobral so sebou. Noc na letisku je dlhá a chladná. Po pristátí v Lime bol plán jasný, rýchlo zobrať veľkú krosnu, prebaliť malý batoh do veľkého a ten starý vyhodiť. Všetko fungovalo podľa plánu až na finálnu bodku. Ten prázdny, starý batoh som decentne odložil vedľa odpadkového koša hneď pri peruánskych úradníkoch a odpochodoval smer „EXIT“. Po pár sekundách ma niekto chytil za rameno a nechápavo ukazoval na ten môj starý, krikľavo zelený batoh. Nechápavo sa pozeráme jeden na druhého. „Porque, porque?“ Ok, došlo mi. „No bomba seňor, no bomba, nada“. Prinútil ma opatrne ho otvoriť a pomaly vybrať obsah. Je prázdny, nemám čo vysypať. Úradník nechápe, prečo sa zbavujem „funkčnej“ veci. „Seňor, mira“. Lámavou španielčinou sa snažím vysvetliť situáciu, ktorú bohužiaľ nie úplne pochopil. To, že nie som terorista však zvládol. S prianím krásneho dňa sa lúčime. Tú starú haraburdu si samozrejme schoval pod svoj stôl. Nech mu slúži v zdraví.

Prvý Couchsurfing

Pred letiskom to bolo staré dobré Peru, aké poznám z minulých rokov. „Taxi seňor, taxi, barato, taxi, taxi….no gracias, no necesito“, Romy pre mňa poslala Uber, ktorý však nikdy neprišiel. Dotyčný pravdepodobne dostal cestou na letisko lepší kšeft. S mladou Nemkou Antóniou, ktorá si v Ekvádore našla chlapca zo slamu sa nám skrížili pohľady. Berieme spoločný taxi do časti San Miguel. Romy má apartmán na 20. poschodí s výhľadom na oceán, netflix a trojročnú dcérku Noa.

U Romy som nakoniec ostal tri dni. Ľudia mi z nejakého dôvodu veria. Romy mi hneď navrhla aby som sa poriadne vyspal a nechala mi kľúče od bytu. „Cíť sa tu ako doma“. Parádička. Mám pre seba byt na najvyššom poschodí s výhľadom na Pacifik. Začiatok mojej cesty nemohol začať lepšie. V Lime som dokopy strávil takmer pol roka, kvôli svojej peruánskej priateľke. Netúžil som viac spoznávať miestnu „dopravu“ a tak som sa prvý deň len motal po meste a ochutnával domáce špeciality. Do avokáda som sa pustil švajčiarskym nožíkom, ktorým som si zarezal do jazyka.