Najväšia soľná pláň v Uyuni
Možno to znie divne, ale niekedy čítam svoje vlastné blogy 🙂 Tak som zistil, že chýba blog o najväčšej soľnej pláni na svete, ktorú som počas putovania v Bolívii navštívil. Soľná plán je pozostatok jazera Minchin, ktoré vyschlo pred 40 tisíc rokmi a zostalo po ňom jazero Uru Uru a Poopó a dve soľné pláne Salar de Uyuni a Salar de Coipasa. Rozloha Salar de Uyuni predstavuje viac než 10 000 km², čo je polovica územia Slovenska. Je dokonale plochá, s minimálnymi výškovými odchýlkami. Stala sa ideálnym miestom na kalibráciu prístrojov pri diaľkovom prieskume Zeme z vesmíru
Svetová zásobareň lítia
Táto nekonečná pláň v sebe ukrýva 10 miliárd ton soli a každý rok spoločnosť Cochani vyťaží 25 tisíc ton. Robotníci pracujú od rána do večera, bez odpočinku za pomoci žuvania koky. Slané jazero je bohaté na lítium a nachádza sa tu 50 až 70 percent všetkých svetových zásob. Je domovom pre tri druhy plameniakov a 80 druhov vtákov.
S mojou parťáčkou Ando sme neskoro večer dorazili do mestečka Uyuni. Alternatívou je mesto Ororo. Mesto vyrástlo vďaka turizmu a tak tu nájdete množstvo hotelov, hostelov a reštaurácii od lacných až veľmi drahé. Každému podľa chuti. Odporúčam navštíviť miestny trh, inak tu nič moc nenájdete. Turisti tu strávia noc a pokračujú na trojdňovú cestu naprieč náhornou plošinou Altiplano, ktorá ponúka dych berúce výhľady na okolité sopky, jazerá plné plameniakov, farebné lagúny, gejzíry, termálne pramene a samozrejme jazdu po soľnej pláni.
TOP zážitok za 100 EUR
V meste je niekoľko agentúr a ich cena je približne rovnaká, okolo 100 EUR. Za tieto peniaze máte šoféra terénneho auta, ubytovanie, jedlo a vstupy na Salar a samotnú náhornú plošinu Altiplano. Zážitkom môže byť požičanie auta a skúsiť tak dobrodružstvo na vlastnú päsť. Odporúčam len v prípade, že máte skúsenosti a hlavne dokonalý orientačný zmysel, čo ja nemám ani omylom.
Okrem Ando zo Švajčiarska sú s nami v aute matka s dcérou z Argentíny, jedna Nemka a Austrálčanka. So šoférom Marcom som v aute jediný chalan. Všetci vyzerajú veľmi v pohode a tak nie sú počas výletu žiadne problémy. Prvou zástavkou je cintorín vlakov za mestom Uyuni. V čase najväčšej slávy sa soľ prepravovala nákladnými vlakmi. Keď biznis opadol, vlaky jednoducho ostali odstavené v „púšti“ a stali sa atrakciou pre tisíce turistov. Jedná sa o veľmi fotogenické miesto.
Nebeská scenéria na Salar de Uyuni
Pokračujeme na samotný, veľkolepý Salar de Uyuni. Nekonečná biela pláň pokrytá tenkou vrstvou vody, ktorá funguje ako zrkadlo. Nevidíte koniec. V diaľke vidíme autá, ktoré ako by sa nadnášali meter nad zemou. Nevieme rozlíšiť horizont, kde je nebo a kde je zem. Všetko splýva do modrobielej periny a garantujem, že nič podobné ste v živote nevideli. Prichádzame do hotela vytvoreného ho ako inak, zo soli. Múry, stoličky, stoly, podlaha. To všetko je zo soli. Tu sa naobedujeme a neskôr máme čas na fotenie. Na tomto zaujímavom kuse zeme sa viete s fotografiami skutočne vyhrať. Ak naprší tak sa zo Salaru stáva dokonalé zrkadlo. Odporúčam vybrať agentúru, ktorá Vám tu dopraje západ slnka.
Prvú noc strávime v hoteli kúsok za Salar de Uyuni. Večera je klasicky bolívijská. Polievka z quinoa, trošku masä, zemiaky a šalát. Snažíme sa pri večeri medzi sebou komunikovať, ale každému padajú oči po náročnom dni. Budík nastavujem na 5:00 a zaspávam už pri líhaní do postele.
Zvláštne zajace, červená voda a WIFI uprostred ničoho
Na druhý deň sa obloha zamračila. Na našej štvorkolke to valíme po plošine Altiplano vo výške 3300 m.n.m. Je to krajina ako z inej planéty, divoká, nádherná a pritom až nepríjemne pustá a tichá. Okolo nás sa týčia sopky vysoké cez 6000 metrov. Pristavujeme pri „Laguna Verde“. Minerály a baktérie v nej sfarbujú vodu do zelena a na jej hladine postávajú ružové plameniaky. Fúka šialený vietor, ale s nimi to nerobí absolútne nič. Pritom ich nohy sú dlhé a tenké ako slamky. Nikdy predtým som plameniaka nevidel. Pri lagúne máme obed a dokonca je tu aj WIFI. Poplatok je na miestne pomery vysoký, 5 dolárov na hodinu. Kašlem na internet a radšej sa prechádzam okolo lagúny a fotím okolie. Počasie sa postupne mení.
Umenie ošľahané vetrom
Pristavujeme neďaleko „Stone Tree“, čo je skala vyformovaná do podoby stromu. Okolo nás sa motajú milé zvieratká, pripomínajúce zajaca, volajú sa Viscachas ( Viskačas ). Ďalšou zastávkou je Laguna Colorada. Škoda, že sa počasie znova obrátilo a začalo pršať. Vietor je tak silný až sa tešíme na hotel, do ktorého prichádzame za tmy. Po západe slnka je v takejto výške poriadna zima. S Ando sme spolu cestovali takmer tri týždne a naše cesty sa po prekročení hraníc s Čile rozídu. Kúpili sme si teda malú fľašku lacnej whiskey a náramne sa musíme snažiť, aby sme ju vôbec vypili.
Lúčime sa s Ando
Druhý „hotel“ je veľmi jednoduchý. Prázdna izba s desiatimi posteľami. Argentínčanky si priplatili za súkromnú izbu, ktorú ale nikdy nedostali. Vďaka Bohu sa môj spacák, v noci je poriadna kemra a to som celkom otužilý človek. Vstávame za tmy. Po tej pálenke ma bolí hlava, ktorú umocňuje vysoká nadmorská výška. Pokračujeme ku gejzírom, ktoré sa nachádzajú vo výške cez 5000 m.n.m. Skoro ráno to vyzerá ako bojové pole. Musím dávať veľký pozor kam stúpame, inak by sme skončili v žeravej, termálnej mäse. Dostal som skvelý nápad preskočiť gejzír pri jeho erupcii, za čo som si vyslúžil vydesený pohľad spolucestujúcich a pokarhanie našim šoférom.
Gejzíry sú zároveň poslednou zastávkou pred hranicou s Čile. Trojdňové dobrodružstvo sa skončilo a je čas vyraziť do Čile. Ak niekedy do Bolívie zamierate tak si Salar de Uyuni nesmiete nechať ujsť. Spolu s výstupom na Huyna Potosí to bolo TOP, čo som tu zažil.
