Lofoty – Aurélia nás sklamala
Keďže blogy na seba naväzujú, odporúčam prečítať aj ten prvý 🙂 Lofoty
Budík zvoní o siedmej a mne s Peťom sa vôbec nechce vstávať. V spacáku je príjemne teplo a vonku čierno čierna tma. Pre Nora to je vykúpenie, pretože v aute nechal špunty do uší a Honza trošku, ale fakt len trošku chrápal. Peťovi som požičal reklamný spacák od čínskeho outdoor obchodu, ktorý na obale nemá ani teplotné určenie ani žiadne iné parametre a bola to stávka na riziko.
So zalepenými očami a zapnutou čelovkou balím karimatku, spacák, obliekam na seba handry zo včera a neistým krokom schádzam po nestabilných schodoch nášho squatu. Na stene domu je po nórsky napísané riziko zrútenia. Všetci sme radi, že táto noc nebola pre tento dom tou poslednou.
Nórske svetlo nám ukázalo prostredník
Andenes, najsevernejší cíp Lofot pre nás znamená viac než 300 km zachádzku a boli sme tu len a len kvôli polárnej žiare, ktorá nám však ukázala prostredník. Naše nádeje sa rozplynuli a začíname pochybovať, či to nórske svetlo vôbec uvidíme. Minulú noc boli podmienky ideálne a prd z toho. Naša cesta pokračuje na juh a dnes to bude poriadna štreka.
Dlho sme jediné auto na ceste a nad okolitými, zasneženými horami sa mraky farbia do červena. Prvé dni sa neviem vynadívať tej nádhery. Minimum ľudí, biele hory a oceľovo modrý oceán je to čo mi doma chýba. K tomu mrazivý, čerstvý vzduch a Norov chill playlist, ktorý si púšťa doma po saune a mňa to hneď z rána uspáva.
Po hodine cesty nás premohol hlad a tak v malej búdke pri ceste ( autobusová zastávka ) varíme čaj, kávu a na chleba natierame arašidové maslo. Vodu sme samozrejme nezobrali a musíme roztápať sneh v ešuse. Po Islande už viem, že sneh sa bez pridanej vody páli a tak do ešusu dolievam minerálku. Vonku je poriadna zima a teplota klesá k – 12 °C. Nedá sa ani moc fotiť, pretože ruky sú razom skrehnuté.
Prvá malá túra na Floya
Okolo obeda prichádzame do hlavného mesta Lofot, Svolvear so 4 tisíc obyvateľmi. Peťo stále hovorí, že sú to Benátky severu a určite sa treba po meste prechádzať. Nás to však ťahá na vyhliadku Floya a tak parkujeme auto pri miestom cintoríne. Obúvame návleky a balíme aj lyžiarske okuliare. Radšej hamovať, než banovať, pretože počasie sa môže zmeniť z minúty na minútu. Je skvelé šliapať do kopca a brodiť sa po kolená v snehu. Modrú turistickú značku vôbec nevidno a slnko o pár hodín znova zapadne. Ja osobne som si do Nórska priniesol nejakú črevnú virózu a počas túry ma som musel poškvrniť biely panenský sneh. Ďakujem za vreckovky Noro.
Rybárska dedinka Henningsvær
Aj obyčajná túra sa v ťažkom, zasneženom teréne mení na poriadnu makačku, ktorú v polke ukončíme a vrátime sa späť k autu. Výhľady na mesto, hory o oceán sú však prekrásne aj z výšky len 200 m.n.m. Sú dve hodiny poobede a z krátkeho dňa ostáva len hodina. Pokračujeme preto do neďalekej rybárskej dedinky Henningsvær, ktorá je známa svojim futbalovým štadiónom. Ten je obklopený skutočne majestátnou prírodou a jeho kapacita bohate stačí pre 400 obyvateľov tejto dedinky.
Ďalšou zaujímavosťou sú drevené konštrukcie, na ktoré rybári vešajú a sušia ryby. Ťažkých 16 miliónov kilogramov arktickej tresky sa každoročne suší práve tu na Lofotoch a obvešané stojany pokrývajú v aprílovej špičke územie až 0.4 km² (čo je zhruba rozloha 60 medzinárodných futbalových ihrísk). Je to zážitok pre zrak i čuch. . Rybolov a turizmus sú významné zdroje príjmu a v zime mnoho domácich odchádza za teplom, najčastejšie do Ázie. Teplo, lacno a samozrejme Aziatky. Takto sme včera stretli chlapíka, ktorý sa po mesiaci vrátil zo Singapuru. V zime pri polárnej noci to musí byť fakt veľmi depresívne a k tomu všetkému je aj ten alkohol drahý. Čo tu majú tí ľudia robiť?
Dnes to na stan znova nebude
Po zotmení ideme na kávu a koláč a prišli sme len tak tak, pretože podnik sa o štvrtej zatvára. Je príjemné sedieť konečne v teple, popíjať kávu a skúšať nórske zákusky. Samozrejme sme tu sami až do chvíle, kým nepríde dievča v páperovej bunde s turistickými palicami, ktorú zamestnanec posiela preč, pretože štvrtá hodina sa blíži. Biznis tu zapadá spolu so slnkom.
Ani túto noc to nebude na stan, použijeme ho vôbec niekedy? Rezervovali sme, na tunajšie pomery, veľmi lacné ubytovanie ( 50 Eur ). Je to dom s troma izbami pánu Bohu za chrbtom, veľkou kuchyňou a kľudne sa tu na posteliach vyspí 6 ľudí. Náš kufor je jeden veľký chaos a bordel a tak máme dosť miesta všetko prebaliť, zorganizovať a zbaliť veci na zajtrajšiu túru na pláž Kvalvika, o ktorej som sa dozvedel len nedávno z filmu „North of the sun“.
Stále mi nechutí jesť a ani kura na paprike od firmy „dobrý hostinec“ túto nechuť do jedla nezlepší. Pri vianočnej sviečke dopíjame Honzovu orechovicu a tiež veľa tekutín, na ktoré cez deň zabúdame. Všetci sa tešíme do postele, keďže posledná noc bola pre mnohých divoká a nepohodlná. Norovi sa uprostred noci podarilo zlomiť postel. Navyše kúrenie bolo rozpálené na max a vyspal som sa horšie než v tom polorozpadnutom dome na karimatke. O siedmej budíček, Kvalvika pláž volá.
