Dominikána s Košičanmi
Ráno o 11 stepujem na peróne, na ktorý ma odprevadil Juan, brat Viktora u ktorého koučsurfujem. Nedovolil mi ísť tých 200 metrov bez dozoru, pretože je to všade nebezpečné. Keby vedel v akých situáciách som sa už ja počas cestovania ocitol tak by určite nebol taký opatrný. Na stanici sa stretávam s východniarmi a vyrážame na pláž Boca Chica. Pred nástupom do autobusu ešte kupujem avokádo. Na babku hovorím po španielsky a predstavujem sa ako Marcello z Mexika. Nechce mi veriť, ale nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť a avokádo dostávam za lokálnu cenu 30 pesos a nie za 80, čo je cena pre „Gringos“, teda bielych.
Boca Chica je malá dedinka, pri ktorej sa rozprestiera krásna pláž plná miestnych, hlavne zo Santo Domingo. Voda je tu tak plytká, že aj 100 metrov od brehu máte vodu maximálne po kolená. Do Dominikánskej som prišiel bez žabiek a okuliarov, raybany som kúpil za 5 dolárov a žabky som nekúpil vôbec, bral som to ako osobnú výzvu a tak som 12 dní chodil v teniskách alebo bosí.
Na obed sa spustila brutálna búrka a mne zmokol celý batoh. Veci suším kade tade po pláži a zimnú páperovú bundu mám na sebe, mohol by to byť zaujímavý artikel pre dlhoprstých. S chalanmi si užívame záujem domácich černošiek, stále sa na nás usmievajú, obzerajú si naše biele, ešte neopálené telá. Poobede ďalšia búrka, utekáme do reštiky, že sa najeme. Ten sviniar čašník mi hovorí, že cestoviny s nejakou omáčkou stoja 1000 pesos (20 Eur). Vravím mu, že chcem jedálny lístok, on na to, že nemá. Plný zlosti mu vravím, že nie každý biely je debil ochotný platiť za tanier cestovín 20 Eur. Očividne ho to mrzí a hovorí mi, že koľko som ochotný zaplatiť. Ani dolár by som mu už nedal.
Večer sa vraciame do Santo Domingo, v buse neplatíme nič, šofér nad nami mávne rukou a zoberie nás bez platenia. Prichádzame do koloniálnej časti hlavného mesta. Na našej obľúbenej terase popíjame pivo a počúvame partiu Čechov. Chalani po nich vykrikujú „pepíci“ a každý jeden krát, pridávajú na hlasitosti. Očividne nás našťastie nepočujú. Jeden z nich neskôr príde za nami a angličtinou s výrazným českým akcentom sa nás pýta, čí máme zmeniť peniaze a že odkiaľ sme a čo robíme. Tak vravíme, že sme digitálni nomádi zo Švédska. Ako neskôr čakám na taxi tak ho zas vidím ako odchádza na hotel s miestnou prostitútkou. Vravím mu, že pozor na ňu, lebo som sa dopočul, že nie je úplne „čistá“. Evidentne sa zľakol, videl som mu to na očiach.
Túto noc som už nechcel otravovať Viktora a chcel som si zobrať hostel. Rezervoval som jeden hostel, prišiel som tam a tam nik, čakal som pol hodinu na recepčnú, ale nik neprišiel. Rezervujem teda iný hostel. Po príchode na adresu zisťujem, že hostel sa medzičasom zrútil a ostali po ňom len trosky. Na booking.com si ho ale stále môžete rezervovať. Volám Viktorovi a on ma rád znova ubytuje.
Na druhé ráno sa lúčim so skvelou Viktorov rodinou, ktorá sa o mňa postarala, ako keby som bol jeden z nich. Treba sa ale rozlúčiť a ísť ďalej na sever. Na obed už sedím v autobuse smer sever na polostrov Samana. Tri hodiny jazdy v klimatizovanom autobuse spoločnosti Caribe Tour s wifi na palube stojí 6 Eur. Po príchode do mesta Samana sa ma hneď ujme chalanisko z cestovnej agentúre. Zoberie ma do pár hotelov, ceny začínajú na 20 EUR za noc. Je to tu dosť drahé a tak začínam zjednávať. S majiteľkou hotela slečnou Kenyou, veľmi sympatickou dominikánkou sa m podarilo vyjednať super cenu 2400 pesos na dve noci pre troch. Košičania prídu až zajtra. Prvú noc na hoteli som bol sám a cenu som zrazil z 1000 na 600 pesos. Som na seba patrične hrdý.
Pri pláži, ktorá patrí jednému luxusnému hotelu sa nachádza tzv. „bridge to nowhere“. Krásna stavba ktorá spája pevninou s dvoma ostrovmi. Most z posledného ostrova je odrezaný a preto sa mu hovorí most smerujúci nikam, môj voľný preklad. Prechádzka po moste stojí za to. Určite odporúčam. Na moste sa pracuje a sú tam tabule, že sa tam nesmie a že je to zakázané a podobne. Nevšímajte si to, prekročte všetky stavebné práce, stojí to za to.
Na druhý deň prichádzajú Košičania aj s Čechom Vaškom. Vyrážame na 50 metrové vodopády Limon. Cez cestovku to stojí asi 50 dolárov, my sme to mali za 3 eurá. Ako je to možné? Do mesta Limón sme si zobrali autobus gua gua za 1 eur. Šofér nás vyhodil na ceste čo najbližšie k vodopádom. Odtiaľ sme nepokračovali na koňoch ale pešo. Brodili sme sa zhruba hodinu v bahne, konských výkaloch, hlbokej tráve zatiaľ čo náš obchádzali gringovia na koňoch a oslíkoch. Lukáš bol tak nasraný, že som mu radšej ani nič nevravel. On a Vašek totiž mali žabky a v tých to fakt nešlo a tak išli celú cestu bosí. Skvelý zážitok. Vstup na vodopád stojí 1 euro. Lukáš ho samozrejme nezaplatil.
No a samotné vodopády? Krása, ale stovky turistov. Cestou naspäť sme šli iným smerom a naskytli sa nám krásne výhľady na okolitú krajinu. Smerom k hlavnej ceste križujeme malé dedinky. Dominikánci tam hrajú šachy, domino, popíjajú rum, deti nás naháňajú a ponúkajú nám ovocie. Pouličné lampy svietia aj keď sú asi len tri hodiny a slnko je poriadne vysoko. Ako hovorí moja americká kamoška „they give a zero fucks“. Je im to proste úplne jedno, hlavne, že je pohoda.
Pokračovanie nabudúce…..
