Do Karibiku za 220 Eur
Celý víkend som premýšľal, kde do tepla by som mohol cez tento upršaný január zaletieť. V pondelok vyskočila letenka do Dominikánskej za slušných 225 Eur z nemeckého Kolína. Za minútu som už mal letenku v maily. Do Kolína to je celkom štreka, je to až na hraniciach s Belgickom. Lenže vďaka kombinácií Student Agency a nemeckého BusOne som sa tam dostal za 18 hodín a 20 Eur. Potom ďalších 12 hodín na letisku a potom 11 hodinový let do Punta Cana. Nizkonákladová letecká spoločnosť sa nijak extra nepredviedla, ale čo čakať za 225 Eur, alebo 1,5 Eur za 100 km letu. Dali jedlo a vodu, všetko navyše za príplatok. Lietadlo plné nemeckých dôchodcov a pár mladých, ktorým sa podarilo kúpiť túto lacnú letenku.
Vystupujeme v Punta Cana uprostred banánových plantáží, letisková hala so slamenými strechami, tropický a vlhký vzduch, fajčiť sa dá priamo na letisku, z čoho sa tešili chalani z Košíc, ktorých som stretol v lietadle, ako si robia srandu zo všetkých naokolo. Na letisku sa na nás zavesila Nemka Debby, ktorej kamoška omylom zobrala pas do Nemecka a teda nemohla opustiť Karibik. Aká smola, musela si výlet predĺžiť o návštevu ambasády v Santo Domingo.
Berieme taxi na pláž Macao. Všetci to poznajú iba taxikár nie a stále dokola opakuje Macao Lounge Resort, Macao Lounge, Macao Lounge. NIE ! Chceme na Macao Beach. Nejak sme ho tam nasmerovali, zaplatili mu 60 Eur miesto 50 dolárov. Za tmy prichádzame na hostel, nikde nikto, elektrika nefunguje, ubytuje nás Američanka z Oregonu, ktorá tam prišla noc predtým. Macao Beach Hostel, inak super miesto asi 40 km na sever od Punta Cana a jedno z najobľúbenejších pre backpackerov a surferov. Noc stojí okolo 15 USD. V Ázií by ste za to mali bungalov na dve noci. Prvý večer trávime v spoločnosti domácich rybárov, miestneho piva a tanca bachata.
Na druhý deň sa s Debby snažíme dostať do hlavného mesto. Pešo s batohmi na hlavnú cestu, kde sa snažíme stopovať. Zastavilo asi tretie auto, ale vodič nám nerozumie. O chvíľu sa pristavia policajti, že čo sa deje. Vravíme, že chceme do mesta Bavaro a oni v duchu „pomáhať a chrániť“ nás hodia rovno na autobusovú stanicu, kde sa vo februári týči obrovský vianočný stromček. Tipujem, že je tam celý rok. Je pol štvrtej, najbližší autobus do hlavného mesta je plný a ten o piatej nejde. Berieme ďalší autobus do mesta Higuey a odtiaľ konečne do Santo Domingo. Celá cesta nás stala asi 400 pesos, čiže 8 Eur.
V Santo Domingo už na mňa čaká kamarát Viktor, u ktorého budem couchsurfovať. Super týpek, ktorý nás hneď berie do koloniálnej časti mesta, kde sa nachádza prvý kostol, prvá nemocnica, prvá katedrála nového sveta. Krištof Kolumbus pri objavovaní Indie narazil práve na ostrov Hispanola, kde sa Dominikánska nachádza spolu s Haiti. Po neúspešnom dolovaní peňazí z bankomatu sme sa dostali na malé námestie, kde sa každú nedeľu koná veľká tanečná zábava.
Na druhé ráno som sa vybral ku majáku Kolón, ktorý vyzerá veľmi komunisticky a je skutočne obrovský. Hneď vedľa hrajú chalaniská bejzbal, národný šport v Dominikánskej. Chcem si ísť kúpiť vodu, ale policajtka, ktorá stráži areál ma nechce pustiť, vraj to je pre bielych turistov ( Gringos ) nebezpečné. Pre pokoj v duši mi zavolá policajta na motorke, ktorý ma do obchodu odvezie. Prídu hneď traja a tak si vyberám podľa typu motorky a sympatií. Okrem vody som kúpil 4 koly pre strážcov zákona.
Poobede sa túlam ulicami Santo Domingo a neverím vlastným očiam, keď zbadám kamarátov z Košíc sediacich na terase s pivom v ruke. Z Macao vyrazili do národného parku, ale dostali sa len do nejakej bohom zabudnutej dediny, kde sa 10 km túlali po pláži, keď na nich vyskočili dvaja muži s brokovnicami. Reflexívne sa zložili do piesku, kde sa Lukáš snažil v slovníku nájsť, že sú turisti. Našiel čarovnú formulku, „sme turisti a sme na prechádzke po prírode“. Nakoniec vysvitlo, že sú to policajti a o svoje svoje životy neprišli.
Ešte ten večer sme navštívili obchod s cigarami. S miestnym predajcom sme si pokecali dobrú hodinku a ten nám dal vyskúšať kadejaké cigary, domácu pálenku. Dostali sme z neho aj to že má dve ženy, jednu na víkend, druhú na týždeň a že dostáva ako zamestnanec 500 dolárov mesačne, čo ma len utvrdilo, že je na tom lepšie, ako slovenská predavačka, ktorá si ale počas pracovnej doby necvičí angličtinu a nevyhuluje jednu cigaru za druhou. Tretí deň trávime na pláži Boca Chica, ale o tom v ďalšom blogu.
