Môj život je príliš krátky na to, aby som zakotvila v jednej krajine

Prvý inšpiratívny rozhovor na s Janou Chovan, sympatickou cestovateľkou zo stredného Slovenska, ktorá vyštudovala právo vo Veľkej Británii a naštartovala tak sľubnú kariéru právničku. Život medzi 4 stenami v kancelárií od deviatej do piatej však vymenila za niečo oveľa dobrodružnejšie. Zbalila si kufor, odišla do strednej Ameriky a neľutuje. Ak práve necestuje, venuje sa jóge, naturálnej medicíne a pracuje na svojom budúcom online podnikaní v oblasti „health and life couching“.

Ako si sa k cestovaniu dostala a ktoré miesta ti najviac prirástli k srdcu?

Myslím, že som vždy bola srdcom a dušou cestovateľ – vagabund (ako ma veľa susedov súčasne volá),  ale u nás sa nikdy nehovorilo o potrebe spoznávať svet a robiť to, čo človek cíti, ale skôr o tom, čo sa má robiť lebo to tak robia všetci.

Moju prvú cestu sama som podnikla do Afriky- Tanzánie, ešte počas štúdia v UK a naivne som si myslela, že svojou dobrovoľníckou prácou  v sirotinci zmením svet …nestalo sa tak. Potom som sa dostala späť do “normálneho” života, škola – práca – párty a teraz si uvedomujem, že som bola vtedy príliš mladá a nezrelá na to aby som si uvedomila a zobrala z tej cesty, čo najviac. Preto sa moje zmýšľanie a názor na cestovanie nejako rázne nezmenil.

Druhý pokus nastal po pár rokoch, keď som zistila, že právo a kancelária nie sú pre mňa, že mi niečo zásadné v živote chýba a vtedy som vedela, že prišiel čas zbaliť “švestky’. Prišli prvé mesiace východného Karibiku, Ekvádor, Stredná Amerika , USA , Kanada…. odvtedy som vagabund stále 🙂

Čo sa týka miest, ktoré mi najviac prirástli k srdcu, čím dlhšie človek ostane v jednej krajine, tým viac  sa začne stotožňovať s jej ľuďmi, kultúrou a jazykom …a pre mňa to bol Ekvádor.  Vždy to pre mňa ostane jedno z najkrajších miest na svete a to nielen kvôli neskutočnej prírode, kde sa dá od dažďových amazonských pralesov, Galapágy a zasnežené hory Ánd vidieť na takom malom kuse zeme VŠETKO. Predovšetkým tu nájdete dobrosrdečných ľudí, ktorí by Vám dali aj to posledné, aj keď sami toho veľa nemajú. Táto krajina mi totálne  prirástla k srdcu a viem, že raz sa tam určite vrátim.

Čo ťa počas cestovania najviac napĺňa a čo si najviac užívaš?

Pocit slobody a to, že jediné čo vlastne mám sa nachádza na mojom chrbte…a myslím, že každý cestovateľ mi dá za pravdu, že ten pocit, keď si po dlhšom čase dá na chrbát ruksak a vie, že sa vydáva za ďalším “adventure” je jeden z najlepších pocitov na svete.

A potom ma napĺňa každý jeden deň …. Pocit, že každé ráno sa môžem prebudiť  na inom mieste, že dopredu neviem, čo mi ten deň prinesie. Že možno stretnem ľudí, ktorých prítomnosť mi niečím zmení pohľad na svet a urobia ho lepším, že uvidím kúty sveta o ktorých som predtým ani len netušila, že splyniem s davom a stanem sa súčasťou ich každodenného života …

Ako vyzerá tvoj obyčajný deň na cestách, keď si ďaleko od domova?

Môj ideálny deň na ceste sa začína skoro ráno a mám taký svoj ranný rituál (keď ešte nikto z backpackerov nie je hore, lebo sú unavení z párty z predošlého dňa 🙂 vtedy sa  skutočný život domácich deje tam vonku…prejsť sa po takmer prázdnych uliciach bez “gringov’  keď pripravujú stánky na trhoch, zametajú ulice alebo pijú kávu ….je to také ticho pred búrkou a to milujem. Potom nájdem nejaké tiché miesto pri oceáne, zacvičím jogu, vypijem kávu s kokosákom, sadnem si do hamoku  a potom začnem premýšľať, čo s dnešným dňom 🙂  Som impulzívny človek a nerada plánujem a preto dlho dopredu neviem, kde skončím…a tým je cestovanie o to zaujímavejšie a mne sa moje neplánovanie poväčšine vyplatilo.

Pri pohľade na tvoje fotky je jasné, že si dobrodruh, cestuješ sama?

 Áno, väčšinou cestujem sama, ale myslím, že ako správny cestovateľ vieš, že človek tak nejaký na cestách nikdy nie je sám, lebo vždy natrafí na “friendly backpackers” z celého sveta a s nimi vždy môže podniknúť nejaké výlety.

Môj osobný názor však je, že každý z nás by sa aspoň raz v živote mal vydať na nejakú tu cestu sám. …či pár dní, mesiac alebo celý rok už nechám na vás. 🙂

Keď cestuješ sám, otvorí sa ti úplne iná realita a pohľad na svet. Človek si tak nejak inak a naplno užíva miesta, ktoré vidí a všetko sa zdá intenzívnejšie. Musíš si zvykať na vlastnú prítomnosť, vlastné myšlienky a tie sú nie vždy prijemné 🙂 …aj preto si veľa ľudí myslí, že my cestovatelia sa snažíme pred niečím ujsť. Nie je to pravda, teda aspoň pre mňa nie …ja mám pocit, že utekám za niečím,…za pocitom slobody a šťastia, ktoré cítim keď som na cestách.

 V ktorej krajine si vieš predstaviť život a prečo?

Myslím, že tento náš svet je príliš veľký a môj život príliš krátky na to, aby som zakotvila v jednej krajine. Rutina je pre mňa najväčším zabijakom, takže  si neviem a nateraz ani nechcem predstaviť, že by som mala byt pripútaná k jednému miestu. Ale nikdy nehovor nikdy, možno niekedy natrafím na kút sveta, ktorý budem chcieť volať svojim domovom… a potom ti dám vedieť 🙂

Keby som si však mala vybrať ideálne miesto  bolo by to určíte pri oceáne, alebo by som musela byt obklopená horami (lebo tie k životu potrebujem, asi ako „narodený na Slovensku“ 🙂

Latinskoamerická nátura, ich kultúra a jazyk mi veľmi prirástli k srdcu a preto si určite viem predstaviť, že by to bolo niekde tam. Tieto krajiny sú stále akosi neporušené “západnou” mentalitou a to mi veľmi vyhovuje.

Čo by sa Slováci mali naučiť od Juhoameričanov?

 Myslím, že každý z “našich” ktorí žijú roky mimo Slovenska sa môžu zhodnúť na tom, že my Slováci sme národ všeobecne pesimistický :)….vždy je to skôr o tom ako sa nedá, nebude, nevyjde.

Či to pochádza z obdobia, keď sme boli ako národ veky utláčaný alebo z našej nešťastnej politickej situácie (to je na ďalšiu, inú a dlhú debatu), ale myslím že všeobecne si nedokážeme užívať a vážiť to, čo máme…vždy chceme viac alebo to, čo má sused, niekto iný, nie sme spokojní s jednoduchosťou života a to je myslím naša veľká chyba. V latinskej Amerike môžete vidieť ľudí, ktorí majú oveľa OVEĽA menej než my, ale majú pocit šťastia. Vážia si, čo majú, žijú pre dnešok, milujú svoju krajinu a každý deň berú ako novu možnosť začať. Ľudia sú tam šťastní ….len tak !!! Lebo to je v nich zakorenené.

 Aké veci nikdy nechýbajú v tvojom batohu?

Kokosový olej, lebo ten má milión použití, drevená lyžica,  ktorou väčšinou jem avokádo, nosím ju od svojej cesty v Ekvádore, oreganový olej, ktorý je veľmi silným antiseptikom a zničí aj parazity, ktoré na cestách môžu predstavovať problém, converse boty, joga mat, denník alebo nejakú zaujímavú knihu na ktorú som natrafila v hoteloch.

A potom oblečenie s ktorým som pripravená na všetko. Za tých pár rokov som sa aj ja konečne naučila, že menej je viac a teraz som oveľa ekonomickejšia 🙂 Lebo popravde, cestovať lokálnymi „chicken“ busmi v strednej Amerike v 30 stupňových horúčavách s 25 kilovým batohom na chrbte nie je vždy sranda.

Zmenilo cestovanie tvoju osobnosť, pohľad na svet a životné priority?  

 Cestovanie a hlavne môj prvý dlhodobejší cestovný zážitok, keď som 6 mesiacov prežila na ostrove St. Vincent vo východnom Karibiku, kde sme bývali na farme obklopení len oceánom, dažďovým pralesom a marihuanovými plantážami, kde sme chodili non stop bosí, starali sa o zvieratá a jedli to čo sme vypestovali ….to človek tak nejak veľmi zhodnotí svoje životné priority a uvedomí si ako málo potrebuje na to aby bol šťastný. Vtedy sa mi veľmi otvorili oči a mala som asi ten AHA moment, keď som si uvedomila, že je to asi prvý kráť v živote, keď si uvedomujem,  že skutočne žijem.

Vtedy som cítila, že som bola vcucnutá do kolobehu práca – peniaze – pôžička a že ďalej už nechcem byť jeho súčasťou. Vtedy som vedela,  že odvtedy budem robiť to, čo chcem JA, nie to, čo odo mňa rodina, spoločnosť, priatelia očakávajú.

Nechcem tu teraz kázať o pliage kapitalizmu, ale myslím že sa z nás ľudí  stavajú stroje, necítime a často zabúdame žiť, sme súčasťou pracovného kapitalistického kolobehu, z ktorého je ťažko dostať sa von …a ak sa z neho niekto von dostane a začne premýšľať inak, tak to môže predstavovať problém.

Vieš si predstaviť usadiť sa, alebo myslíš, že to čo robíš je pre teba najlepšie?

Keby som nebola presvedčená o tom, že to čo robím je pre mňa najlepšie tak to nerobím 🙂 Myslím si, že život je vo svojej podstate veľmi jednoduchý, ale my ľudia sa ho snažíme komplikovať ako len vieme. To najdôležitejšie, akokoľvek klišé to môže znieť…. Je byť skutočne sám sebou, isť za tým, čo nás napĺňa, počúvať svoju intuíciu, lebo  ťa nikdy nesklame a robiť to, čo nás robí šťastnými.

Usadiť sa zatiaľ neplánujem, zástavám názor, že nie sme stromy ….mali by sme byť schopní sa presadiť z miesta na miesto. 🙂

Ako vníma tvoj životný štýl tvoje okolia a rodina?

Pravdupovediac to bola asi najťažšia časť návratu domov po prvom 1,5 roku cestovania.  Bolo ťažké sa aklimatizovať a cítiť sa pochopená.

Moje okolie malo možno často pocit, že sa snažím pred niečím utekať, že som nezodpovedná, lebo žijem ako žijem, čo im vôbec nezazlievam. Tí najbližší kamaráti ma však vždy chápali a vedela som, že jediné na čom im záleží je aby ma videli šťastnú. Moja rodina je už teraz zmierená a cítim čoraz väčšiu podporu hlavne od mojej mami…čo pre mňa znamená najviac na svete!

Nesnažím sa pretvarovať, že je to ideálne lebo sú chvíle keď si človek povie- I am a failure or what the f*ck am I doing, ale potom si uvedomím, že nie každý musí s tým ako žijem súhlasiť, lebo každý máme svoju vlastnú cestu.

Druhú časť rozhovoru si prečítate tu 🙂