Na pobreží Karibiku v Rio Dulce
Z mesta Quezaltenango sme vyrazili o 4 ráno a konečne sme nešli chicken busom ale normálnym moderným diaľkovým. Po 4 hodinách sme dorazili do Guatemala City, kde sme museli 3 hodiny čakať na bus do Rio Dulce na pobreží karibského mora. V hlavnom meste toho moc vidieť nebolo, zašli sme len na raňajky, kde nám spoločnosť robili traja poliaci, samozrejme sme sa k nim nepriznávali. Dve hodiny sme sa s Andrejom snažili nájsť internet, lebo v Guatemale s tým je trochu problém. Andrej sa na to vykašlal a radšej si čítal knihu. Ja som sa ešte kúsok prešiel ale bez výsledku. Hodina v Guatemala City a do pľúc dostanete toľko svinstva ako doma na Liptova za celý rok nie. Keď sa autobus rozbehol na zelenej tak za ním ostala čierna clona. Zaujímavé bolo vidieť aj pastiera prechádzajúceho sa s troma kozami pomedzi autá. Do toho všetkého pravidelne plieskal bičom o chodník. Bolo mi jasné že tu wifi nenájdem a radšej sa vrátim na stanicu aby som sa niekde nestratil.
Konečne sme sedeli v buse a rútili sa k ďalšej destinácií. Keď sme tam pod večerom dorazili zašli sme do baru pri rieke. Meno som zabudol. Zavolali sme odtiaľ na hostel, ktorý sa nachádzal na rieke, čiže po nás museli prísť loďkou. Prišiel po nás nejaký veľký nemec, Andrejovi som stále tvrdil, že to bude isto Richard Muller, úplne sa na neho podobal.
Vybalili sme sa a vybrali sa na kajak. Ono to ani nebol kajak ale skôr taká plávajúca drevená kocka, na ktorej bol celkom problém sa udržať, keď okolo nás prešiel čln a spravil vlny tak sme sa vždy skoro prevrátili.
Meno hostela som už zabudol, ale po rušných dňoch v guatemalskom meste padol vhod. Bolo tam len pár ľudí a úplný pokoj, dobrá večera, pár piva a kniha Mlčanie, ktorú mi Andrej požičal. Nič viac som vtedy nepotreboval. Z pohody ma vyrušil len domáci leňochod, ktorý po mne furt lozil. Na druhý deň sme sa vybrali do mesta Livingstone. Toto mesto nie je tradičné guatemalské. Dá sa tam dostať jedine loďou, žijú tam černosi, húli sa tam veľa trávi a to je asi tak všetko čo o ňom viem, lebo som sa tam bohužiaľ nedostal. Z Rio Dulce chodí malá loď do Livingstonu, lenže mi sme si vybrali druhú alternatívu, veľmi zlú. 4 hodiny sme šli do mesta na pobreží odkiaľ mala ísť loď. Lenže loď nešla a nešla a tak sme to vzdali. Celý deň sme teda premárnili v malom autobuse.
Deň sme však zachránili fľaškou rumu, litrom koly a pár pivami. Celý večer sme popíjali pri bazéne a večer sme sa vybrali na street food. Lacné varené jedlo predávané na ulici. Stojí to možno 2 – 3 eurá, je toho veľa a je to dobré. Veľakrát sa dočítate, aby ste to nejedli ale ja som za celý čas nemal žiaden problém. Verte mi že burger z mekáča napácha viac škody.
Ďalší deň sme mali zarezervovaný autobus do národného parku Semuc Champei. Ráno sme sa ešte vybrali na horúce vodopády. Skvelý zážitok. Skákať do horúcej vody z asi 5 metrov. Pod vodopádom som si ledva spravil foto, voda bola fakt horúca. Cestou k vodopádom sme pofotili nejaké ženy, ktoré v rieke prali oblečenie a hneď vedľa sa kúpalo prasa. Tých sme po ceste stretli viacero.
Cestou späť do mesta oproti mne sedel mladý chlapec. Bol som z neho nervózny, vyzeral ako nafetovaný, cmúľal plastovú fľašu ktorú potom bez rešpektu vyhodil von z okna. Ledva otvoril oči a vyzeral fakt divne. Keď sme však vystupovali tak mi to celé došlo. Za mňou sedel jeho otec, ktorý bol slepý. Kúsok kráčali predo mnou držiac sa za ruky. Bolo mi jasné, že obaja nemajú nič len jeden druhého, chlapec samozrejme nebol na drogách, ale bol hladný a unavený. Ďalší smutný moment z krásnej Guatemaly.
Poobede sme do seba natlačili nejaké hamburgre a vydali sa na strasti plnú cestu do národného parku Semuc Champei.
