Dobrodružstvo na ostrove Maui
Hawaii – Maui
Na Mauii sme si hneď po prílete z Honolulu rezervovali autá. Keďže nás bolo 6 zobrali sme rovno dve. Prvé také skromnejšie Chevrolet Impala a pre mňa, Katku a Mareka Lincoln. Neviem koľko nás to stálo, ale myslím, že na týždeň to vyšlo cez AMALO rentalcar tak 100 USD na hlavu, čo bola skvelá cena. Náš Lincoln ale žral dva krát viac ako Impala a aj keď sme šli z kopca bolo počuť ako čerpadlá nasávajú benzín. Úplne ako v lietadle. Po hawaiských pralesoch to bolo ideálne autíčko, len niekedy to bolo problém šoférovať, keďže sme ani nevideli kde končí tá dlhá kapota. Vo vnútri to bol ale poriadny luxus a pre troch ľudí miesta a miesta. Prevodovka bola na palubnej doske tak sme väčšinu času sedeli všetci traja v predu. Okrem tej spotreby cca 20 litrov na 100 km to bolo auto snov.
Na Maui sme nemali hotel, rozhodli sme sa prespávať na plážach resp. niekde v pralese, alebo v kempoch. V štátoch platí pravidlo, že pokiaľ chcete spať v aute, resp. mimo hotelov, motelov, hostelov je potrebné si zakúpiť akýsi permit v hodnote asi 10 USD na deň. Za týždeň pobytu by to bolo na každého asi 60 USD. To sa nám teda platiť nechcelo a tak sme sa na to vykašlali. Neviem koľko je pokuta za to ak ten permit nemáte, my sme sa ale spoliehali, že ak náhodou niečo, ukecá sa to.
Maui je nádherný sopečný ostrov. Nájdete tu pralesy, sopky, pláže, vodopády, vyprahnuté planiny, no proste exotika! Neviem ako presne sme tam cestovali, lebo to už bolo poriadne dávno, ale to najpodstatnejšie mi ostalo v pamäti dodnes.
Ako som stratil kľúče od auta
Po našej ceste okolo ostrova asi 60 km od letiska sme zaparkovali auto a vydali sme sa na prechádzku po pralese. Všetko bolo krásne zelené, pamätám si kopec bambusových stromov, kadejakých kvetov, vtákov. Cieľom cesty mal byť vodopád, ukrytý v pralese. Na pol ceste sme ale objavili akési jazero obkolesené strmými kamennými útesmi a džunglov. Ideálne miesto na skákanie do vody. Dalo sa skákať z výšky troch až možno 15 metrov. Navyše na jednom z útesov bolo lano, za ktoré sa dalo chytiť, rozhojdať a z neho potom v správnej chvíli skočiť do vody. To som proste musel zažiť. Utekal som preto naspäť do auta pre plavky.
Zamkol som auto, kľúče hodil do vrecka a už si len pamätám, ako som sa hojdal na tom lane a robil kadejaké saltá do vody. Poriadne som si to užíval a vyšantil som sa ako malé decko. Po pol hodke som sa pýtal Mareka, či spravil dobré fotky a či má klúče od auta. Keď mi povedal, že fotky super, ale kľúče mám ja až ma zamrazilo. Opatrne som vopchal ruky do vrecka a samozrejme tam nič nebolo. Kľúče teda určite boli niekde na dne jazera v hĺbke jeden až tri metre. Podľa toho kde som skákal boli určite v tom najsamhlbšom mieste. Začal som sa teda ponárať, ale nič som tam nevidel a tlak na dne jazera som tiež nezvládal. Okrem toho tam bola celkom zima, pretože jazero bolo ukryté v džungli bez prístupu slnečných lúčov. Po pár minutách som to vzdal a vystriedal dal ma Honza. Medzitým som sa napočúval aký som debil a už som videl pred sebou účet za stratené kľúče a stratený čas, ktoré sme nemali nazvyš. Po hodine som sa zmieril s tým, že je to v riti.
Voda bola kalná, na dnes bolo bahno a bolo dosť možné, že kľúče niekam zapadli. Keď sa Honza po tridsiati krát vynoril a zdvihol ruky neveril som vlastným očiam. V ruke držal bránu do nášho Lincolna. Jedna vec bola, že sme ich našli, druhá či budú fungovať. Nikto sa so mňou nebavil a ja som sa im ani nečudoval. Konečne som stál pred autom s kľúčmi v ruke a prstom na tlačidle od centrálu. Stlačil som ho s malou dušičkou a auto sa v momente otvorilo. Aké to šťastie som zas mal.
Pláž Big Beach
Táto pláž na severe ostrova je známa svojimi obrovskými vlnami. Kúpanie na vlastnú zodpovednosť. Na tejto pláži som videl to čo ešte nikde. Jedna pláž, jeden oceán, ale ten sa správal úplne divne. Vlny sa na brehu zrážali do seba, ako keby jedna prichádzala zprava a druhá zľava. Vlny mali výšku asi dva metre a plavčíci v istých momentoch zakazovali vstup do vody. Najťažšie bolo prebiť sa prvými desiatimi metrami, potom to už len poriadne hojdalo, ale žiadne vlnobitie. Problémom bolo, že ak ste sa rozhodli vyplávať na breh a prišli ste pod ranou rozzúrenej dvojmetrovej vlne, mali ste problém. Toto sa stalo osudné pár ľudom. Týždeň dozadu tam jedného turistu zobrala vlna a zlomila mu väzy. Pamätám si ako Katka kričala na sestru aby rýchlo išli von lebo vlny sú čoraz väčšie a väčšie. Ona ale nemohla, pretože to bolo príliš nebezpečné. Nakoniec vychytala správny moment a dostala sa bezpečne na breh. Ja som však precenil svoje schopnosti. Pár metrov od brehu ma zobrala vlna. Na pár sekúnd som bol ako v práčke a potom keď ma vlna vyniesla na jej vrchol som pod sebou zbadal pláž. Zrazu ako keby ma niekto odstrihol a ja som spadol z tejto vlny na tvrdý piesok. Pamätám si, že som bol poriadne otrasený. Utekal som ďalej od brehu a potom sa mi zatočila hlava a zas som spadol. To už pri mne stál plavčík a pýtal sa ma či som v poriadku. Nič sa mi nestalo nakoniec, ale do tej vody som už nevliezol.
Who’s that !!!???
Prvú noc sme prespali v lese pri ceste. Vytiahli sme spacáky a karimatky z Walmartu a rozložili to niekde na lúke medzi cestou a lesom. Stále sme však počuli nejaké zvuky a Katka do mňa stále hučala “Marci, slyšels to?” Stále sme počuli kroky, šum lesa a mal som niekedy aj pocit, že ak sa niečo s nami stane, nebude to až také prekvapenie. Po namáhavom dni mi to bolo jedno a tak som zaspal. Zobudili sme sa na druhý deň, keď na nás okoloidúce autá kričali wake up !!!! Rýchlo sme sa pobalili a vydali na cestu. Ďalšia noc ale bola oveľa zaujímavejšia. Rozložili sme to na pláži a poriadne tam fúkalo. V noci bolo celkom chladno a tak som sa poriadne zabalil do spacáka. Okolo štvrtej ráno som sa zobudil na to, ako zastalo auto na neďalekom parkovisku a partia ožratých ludí smerovala k našej pláži. Naštastie som bol v polospánku a v tej chvíli mi bolo jedno čo sa deje. Počul som len ako okolo nás lietajú plechovky a ako Marek hovorí Katke aby bola ticho a nehýbala sa. O chvíľu na to sa cez kapotu našeho Lincolna prevalilo tučné americké opité prasa a ja som len dúfal, že neodtrhol znak Lincoln na kapote. To už dotičný stál nad nami a vykrikoval „Who’s that ?!?!?!?! a stále dokola. Marek mi neskôr povedal, že tak veľmi chcel vyskočiť zo spácaka a rozbehnúť sa preč, ale jednoducho ostal zamrznutý. Miestny nás nakoniec nechali tak a mi sme sa zobudil zas až o siedmej keď na pláž začali prichádzať surfisti.
Čo ďalej na Ostrove?
Sopka Haleakala leží vo výške viac ako 3 tisíc metrov a skladá sa myslím z dvoch alebo troch kráterov. Autom sa dostanete až ku sopke a potom ak sa Vám chce môžete pokračovať pešo okolo kráterov. Pripravte sa že je tam poriadne chladno a nezabudnite na dobrú obuv. Všade je poriadne prašno a celé to je ako mesačná krajina. Je to však super zážitok a pre tie fotky sa to určite oplatí. Na ostrove tiež nájdete množstvo botanický záhrad a vodopádov. Určite sa tu nebude nudiť. Ak sa budete rozhodovať mezi Oahu a Maui, tak mne osobne sa viac páčilo na Maui. Je tu krásna príroda a kopec dobrodružstva, hlavne ak ste bez hotela.
