Čím chudobnejších ľudí som stretol, tým priateľskejší a dobrosrdečnejší boli

Tento článok pôvodne vznikol pre webportál cestuje.me v máji roku 2015 medzi mňou a Anie Song

Na blogu máš spoustu článků, krásných fotek a především úžasných zážitků a míst. Jaká země ti zatím přirostla nejvíc k srdci?

Každá krajina, ktorú som navštívil ma niečím zaujala. Je veľmi ťažké vybrať len jednu a preto spomeniem Aljašku, Guatemalu a hlavne Peru. Tam som strávil pol roka, takže som mal veľa času spoznať kultúru, históriu, skvelú peruánsku kuchyňu a srdečných ľudí. Obecne platilo čím chudobnejších ľudí som stretol, tým priateľskejší a dobrosrdečnejší boli. Z prírody určite Aljaška a tiež Kanada, kde momentálne žijem. Krásne spomienky mám aj na ostrov Ometepe v Nikaraguii. Určite odporúčam navštíviť čo najskôr, kým sa tam nezačne budovať prieplav podobný ako ten v Paname.

Po přečtení několik článků mi došlo, že jsi vážně dobrodruh. Co považuješ za svůj nejbláznivější nápad na cestách?

Na ostrove Key Caulker v Belize sme sa potrebovali rýchlo presunúť z jedného ostrova na druhý. Jediné čo na tom ostrove premávalo, boli golfové autíčka. Dostali sme nápad požičať si jedno z nich, odviezť sa a nechať ho na druhej strane ostrova. Nejak sme s pomocou kľúča od zámky naštartovali a v momente keď sme sa pohli prišiel majiteľ aj dvaja policajti. Po trojhodinovom vypočúvaní sme ich presvedčili, že sme na YouTube videli ako chalani podobným štýlom naštartovali takéto vozidlo a chceli sme sa presvedčiť či je to možné a  že  našim cieľom nebolo ukradnúť ho. Na kauciu 5 amerických dolárov nás nakoniec pustili. O mesiac na to v tom väzení skončila aj kamarátka Sylvia, ktorá v tom ale bola na rozdiel od nás nevinne. V Peru, cestou na plošinu Marcahuasi sme šli autobusom takmer tri hodiny po nespevnenej ceste z Limy, ktorá leží pri oceáne až do výšky 3300 m.n.m. Tá cesta bola len o niečo málo širšia ako náš autobus. Z okna som mohol vidieť 300 metrový zráz dole do rokliny. To bola jedna z najnebezpečnejších ciest akú som absolvoval o čom svedčili aj desiatky krížikov popri ceste ako spomienka na ľudí, ktorí tu umreli.

Jaký je tvůj nejsilnější zážitek? Něco, co si opravdu budeš pamatovatcelý život?

Každý deň na cestách prinesie nové zážitky. Od rána do večera sa niečo deje. Na hosteli stretnete nových ľudí, dáte sa do partie a isto sa niečo zaujímavé zomelie. Skvelý zážitok bola posledná noc v Kostarike na polostrove Nicoya. Na hosteli v mestečku Montezuma sme s bratom popíjali rum, zrazu sa k nám pridali dve američanky a partia francúzov. Neviem čím to bolo, ale mal som pocit, že tých ľudí strašne dobre poznám. Všetci sme si skvele rozumeli. Odišli sme na pláž kde hrala hudba, horela asi 5 metrová vatra , rozprávali sme sa o živote a popíjali pivo. Najlepšie veci sú celkom isto zadarmo. Až na to pivo samozrejme 🙂

Máš pocit, že tě cestování hodně změnilo? Tvůj pohled na svět, priority.. ?

Určite áno. Cestovanie ma ovplyvnilo a zmenilo moje priority. Hlavne na cestách v chudobnejších krajinách ako Nikaragua a Guatemala som si dennodenne uvedomoval, aké veľké šťastie mám, že pochádzam z bohatej časti sveta. Otvoríte chladničku a zoberiete si čo chcete. Bolí vás hrdlo a idete k lekárovi, ktorý Vám predpíše lieky. Takto to ale vo väčšine sveta nefunguje a cestovanie mi pomáha uvedomovať si to. Týždeň som býval v guatemalskej rodine. V malom dome žili tri generácie. Starká celý deň varila pre celú rodinu. Deti sa hrali na malom ihrisku a rodičia boli v práci. Večer si všetci sadli k jednému stolu a rozprávali sa až do neskorej noci. Boli šťastní a spokojní s tým málom čo majú a boli za to vďační. Odporúčam cestovať ľudom, ktorí sa bláznia za majetkom a peniazmi a stále sú rovnako nešťastní aj keď už majú to športové auto a veľký dom.

Rozhodujem sa na pol spontánne a na pol racionálne a ešte podľa ceny leteniek. Keď som šiel prvý krát do Strednej Ameriky, kukol som si kam je to z Európy najlacnejšie a o dva týždne som bol v Mexiku. Koncom roka by som rád navštívil Juhovýchodnú Áziu a pevne verím, že sa mi konečne podarí navštíviť aspoň Thajsko, Vietnam, Kambodžu a Nepál. Vždy keď som mal možnosť cestovať vybral som sa do Latinskej Ameriky. Stále je tam toho veľmi veľa čo som nevidel. V pláne mám určite Patagóniu, Ekvádor, Bolíviu a rád by som sa vrátil na Machu Picchu, ktoré som absolvoval vlakom ako pravý americký dôchodca. Až neskôr som sa dozvedel že Salkantay trek, ktorý vedie do strateného mesta Inkov je jeden z najkrajších na svete.

Co mě opravdu zajímá je tvůj pobyt v Peru. Jak na tebe země působila?

Kýchajúca lama v antickom meste Cuzco, Peru

Čtenáře by určitě zajímalo, co je tvou prací, když jsi stále na cestách. Jsi “digitální nomád”?

Nepovažujem sa za digitálneho nomáda. Peniaze, ktoré zarobím cez internet a môj blog by mi z odretými ušami stačili na cestovanie v nejakej chudobnej africkej krajine. Skvelé ale je, že sa to časom pomaličky zlepšuje. Po vysokej škole som odišiel na Internship do USA, neskôr som pracoval v americkej IT firmy. Tak sa mi podarilo ušetriť nejaké peniaze na cestovanie po svete. Keďže nemám deti, ani hypotéku je veľmi jednoduché cestovať. Nie som typ človeka, ktorý potrebuje hotel a drahé reštaurácie, ale na druhej strane si svoje cestovanie chcem užiť a zažiť čo najviac. Mám rád dobré jedlo. Na cestách si rád navarím, ale rovnako tak zájdem do reštaurácie na niečo tradičné. Pred cestou si nastavím určitý rozpočet, ktorého sa snažím držať. Je dobré mať kontrolu nad financiami a nedostať sa neskôr do problémov.

 Co by jsi poradil všem, kteří chtějí cestovat ale neustále je svazuje práce, peníze, čas.. ?

Mám pocit, že dlhodobé cestovanie, resp. cestovanie ako životný štýl ešte nie je na Slovensku resp. v Česku tak populárne, prirodzené a akceptované ako napríklad v Kanade alebo západnej Európe. Tam je bežné, že mladí ľudia po škole odídu cestovať a nikto im to nevyčíta, štýlom, že mrhajú svoj čas a kariérne možnosti. Je to  z časti dané tým, že za komunizmu nebolo možné cestovať a niekde v podvedomí  máme zakorenený systém, škola, práca, rodina, dôchodok.  Preto len veľmi zriedka stretnem na cestách niekoho z “našich”. Cestovanie a spoznávanie sveta a tým pádom aj samého seba je veľká škola, ktorá nás robí lepšími, otvorenejšími  a všímavejšími. Mladí sme iba raz a mnoho z nás si to vôbec neuvedomuje a tak posúva cestovanie na neskôr. Potom keď sa konečne rozhodneme, že teda ideme cestovať zisťujeme, že je nám vlastne dobre doma na gaudži pred telkou a tie sny, ktoré sme ako mladí mali si nikdy nesplníme. S pribúdajúcim vekom je čoraz ťažšie opustiť našu zónu komfortu. V Nikaraguii som stretol ženu z Mexika, ktorá mala 30 rokov. Odišla z dobre platenej pozície architekty a plánuje dva roky cestovať z Mexika až do Argentíny. Jej rozpočet bol tri doláre na deň. Ešte by som spomenul veľmi zaujímavý spôsob cestovania a to dobrovoľníctvo. Skvelá možnosť ako za pár korún spoznať hociktorú krajinu na zemi.Výstup na sopku Madera, na ostrove Ometepe v Nikaraguii. V pozadí najvzyššia sopka ostrova Concepcion.