Michalove leto v USA, 1. časť
Príchod
Na úvod by som sa chcel predstaviť, volám sa Michal a s partiou sme sa vydali za dobrodružstvom do USA, konkrétne New Jersey do mesta Point Pleasant Beach. Pracujeme vo fastfoode miestnej kolísky kultúrneho vyžitia – Jenkinson´s Park.
V mojom blogu Vám chcem priblížiť tunajší život svojimi očami, a podeliť sa so zážitkami.Hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodol sem ísť, je zlepšenie sa v angličtine, lebo moja momentálna jazyková zdatnosť nie je na moc vysokej úrovni. Moja prvá skúsenosť komunikovať s domorodcami bola veľmi obtiažna, miestami až tragikomická.
Naša cesta začala na letisku v Krakowe, odkial sme v skorých ranných hodinách leteli do Mníchova. Tam sme si hodinku a pol oddýchli, lebo náš let mal meškanie. O 10:30 sme sa dočkali a nastúpili na palubu lietadla, ktoré nás po deviatich hodinách letu dopravilo do USA, mesta Newark. Let sme si krátili spánkom, a sedem palcovou dotykovou obrazovkou plnou filmov, či aktuálnymi informáciami o lete. V Newarku sme prešli prísnymi kontrolami, kde si overili naše doklady a vydali sme sa za dobrodružstvom, ktoré začalo hneď ako sme nastúpili do tradičného amerického autobusu so ženskou vodičkou, presne ako sme poznali z filmov. Odviezli sme sa na stanicu kde sme chytili vlak ktorý nás po vyše hodine a pol konečne odviezol do Point Pleasant Beach. Dalo by sa to prirovnať k nášmu osobáku, lebo sme stáli v každej stanici.
Po dorazení na miesto sa nás ujal môj „boss“ Mike, ktorý nás chalanov zaviezol do nového, doslova skromného príbytku, s ktorým sme akosi nepočítali. Teda bývame v dome plno jamajčanov, a dvoma číňanmi. Po prekonaní prvotného šoku sme zistili, že sú to milí ľudia, ktorí nás priateľsky prijali, i keď ja osobne s nimi moc nenahovorím.
Prvý deň bol „skúška ohňom“. Ráno sme s kolegyňkou nastúpili a každého z nás sa ujal rýdzo hovoriaci američan. Prvé frázy boli relatívne jednoduché, skladali sme odsávanie pár či teda digestor väčších rozmerov, nosili jedlo atď., no neskôr keď došlo na lámanie chleba to bolo horšie. Názvy ingrediencií, samotných jedál a postupy, bolo toho veľa aj v materinskom jazyku, nie to ešte v reči, čo s tunajším prízvukom a výslovnosťou bola pre mňa španielskou dedinou. Napriek všetkému bolo v tento deň niekoľko vtipných situácií, niektoré na môj účet, ale aspoň sme sa zasmiali. Dokonca som dostal na jednorázovom papierovom tanieri nakreslený popis a postup niekoľkých druhov jedál s obrázkovou prílohou, a hneď som sa s kolegom Johnom a s touto učebnou pomockou musel odfofiť.
Druhý deň som sa hneď z rána zoznámil so starším pánom – Felicianom, ktorý pochádza z Mexika a so svojou ženou Máriou tu pracujú už tri roky. Veľmi milí ľudia. Bola to slnečná sobota, pláž bola zaplnená už od rána. Ľudia hrali volejbal, záchranári sa premávali na štvorkolkách, muži zákona na každom kroku a u nás rady už bezsprostredne po otvorení. Tento deň nás bolo viac, a ja som sa ujal fritézy. „Chicken nugets, buffalo wings, clam strips, french fies, fish and chips, shrimp basket a.t.c.“ vyprážal som ako divý. Na konci dňa som si vyslúžil pomenovanie: „fryer man“.Mali sme fofry, nestíhali sme s objednávkami, ale či šéf, či ostatní kolegovci sa k nám a k sebe správali milo a povzbudzovali sa navzájaom. „Good job, Michael“ som počul neraz, čo ma ozaj vzpružilo. Po každom dni keď odchádzame, šéf sa poďakuje a podá nám ruku. Človeku to dodá energiu, a má pocit za dosť učinenia, čo sa u nás žiaľ bohu takmer vôbec nevidí.
Popri práci som si našiel čas aj na trochu oddychu či športu. Pár krát som si bol zabehať na Jenkinson´s Boardwalk. Rána je to plné ľudí všetkých vekových kategórií, ba aj vitálnych dôchodcov. Na moje prekvapenie ma zdravili a prihovárali sa cudzí ľudia, čo pre mňa ako slováka bolo čosi nepredstaviteľné. Zoznámili a skamarátili sme sa s filipínskymi kolegami, čo sú taktiež veľmi milí ľudia. Oni tu pracovali od marca, keď na pláži bol ešte sneh, no za pár dní nás opustia pre školské povinnosti.
Navštívili sme aj mesto a miestny „Stop & Shop“ čo sú potraviny. Ceny sú tam trochu vysoké oproti našim, ale našťastie máme obedy zadarmo a už nejaký ten jogurtík, najlacnejší za 0,69 $, chlieb od 1,75$, trochu ovocia a zeleniny minimálne raz takej ceny ako u nás, tak to sa nejak dá prežiť. Najviac nás zaujali maximalistické balenia, jednu sušienku, jednu špongiu na riad, či iné veci nenajdeme. Pomarančové džúsy v 5 litrovom balení, či mlieko v bandaske je tu samozrejmosť. A čo alkohol? Ten sme v potravinách hľadali márne. Je to osobitný obchod, nič len alkohol na niekoľkých desiatkach metrov štvorcových. Tvrdý alkohol je prevažne balený v 1,7 litrovej fľaši, taká normálna vodka niečo cez 20$ , Captain Morgan okolo 30$, ale dá sa nájsť aj menšia 0,7l fľaša. Kartón piva v 0,33l x12 za nejakých 9$. Samozrejme sa vždy musíte identifikovať, že máte viac než 21 rokov.
Maximalistické je tu asi všetko, dĺžka v stopách, rýchlosť v míľach za hodinu, teplota vo Fahrenheitoch, objem v galónoch a hlavne veľké autá. Obrovské pick-upy, čo pripomínajúu menšie americké ťahače. Najčastejšie brázdiace cesty Point Pleasant Beach sú autá značky: Ford, Chevrolet, Lincoln, Lexus, Acura, GMC, Infiniti, ale aj európsky Volkswagen- Passat, Bora premenovaná na Jetta, štvorkový golf; Nissan, či dokonca som videl i Kiu Ceed a Sorento. Samozrejmosťou je aj značka BMW a miestami sa zjaví aj luxusný Mercedes.
Ak to mám tak zhrnúť, prvý týždeň v USA mi dal veľa nového, neustále znejúca angličtina ma núti lustrovať a učiť sa nové slovká. Verím že to bude len a len lepšie a každý z nás si po tomto lete bude môcť povedať: „the best summer of my life“.
Samozreme so svojimi nadchádzajúcimi zážitkami sa vo svojom blogu s Vami podelím. Takže čoskoro dovidenia
