Noc pred odletom na ostrov Malorka je poriadne divoká. O ôsmej večer spolujazda s Vladom, ktorý pracuje ako redaktor športového denníka. Deň predtým som s ním počúval športový podcast a teraz ma vezie do Bratislavy. Na hosteli pracuje kamošova kamoška, za čo som veľmi vďačný, lebo mi nedala spoločnú izbu s Bulharmi, ktorí sa tam vynorili špinaví, upotení, ukričaní bez znalosti slovenského či anglického jazyka. Pol hodinu im vysvetľuje rozdiel medzi potvrdením o očkovaní a antigénnym testom. Stojím v úzadí a obdivujem ju, ako to dokáže robiť tak trpezlivo s úsmevom na perách. Že prišli na najnovšom mercedese a dvoma igelitkami piva v plastových fľašiach je taká bulharsko-rumunská klasika. Na hostel som už fakt starý…

Maňana znamená dnes určite nie, možno zajtra

Mám tri hodiny spánku pred skorým ranným odjazdom do Viedne. Na novú autobusovú stanicu prichádzam s dostatočným predstihom a po hodine jazdy som konečne na viedenskom letisku. Keď vidím tú neskutočne dlhú kolónu ľudí mávajúcich so svojimi COVID PASS chce sa mi plakať. „To lietadlo nemám šancu stihnúť“. Nenápadne obieham ostatných, na čo nie som hrdý, ale inštinkt ma nenechal v štichu. Za normálnych okolností stojím poslušne v rade.

Po dvojhodinovom lete som konečne v La Palma. Po rannej káve v mekáči vyrážam k tri kilometre vzdialenej požičovni bicyklov. Navigácia ma posiela okolo obrovského parkoviska, ale ja to strihnem krížom a budem dúfať v dieru v plote. Nie diera, ale celý panel v dvojmetrovom plote chýba. Ušetrené dva kilometre hrejú na srdci. Po polhodine som na promenáde pred zamknutými dverami požičovne. Čo na tom, že mali mať už hodinu otvorené. Rafael cez telefón sľubuje, že do 5 minút je tam. Nakoniec to bolo 20, ale čert to ber. Ku karbónovému šípu mi zdarma požičal pedále aj prilbu. Maňana znamená dnes určite nie, možno zajtra. Btw. požičovňa sa volá SUNSHINEBIKES. Za karbónový Giant s Ultegra osadením som zaplatil 25 eur na deň. Spravil som si malý research a toto vyšlo najlepšie. Samozrejme vieš si požičať aj bicykel najvyššej úrovne za cca. 80 eur na deň.

Malorka je cyklistický raj

Na tento deň som sa veľmi tešil. Poriadna jazda na preslávených malorských cestách, ktoré na prípravu využívajú aj profesionálni cyklisti. Dokonca som si naplánoval aj trasu a nevydal som sa tak na verím v boha. 155 kilometrov dalo zabrať. Prvých 80 km s vetrom v závese za skupinkou z Česka. Posledných 40 osamote v protivetre ma zničilo totálne a čerešničkou bol výjazd na diaľnicu. Šoféri sú voči cyklistom extrémne ohľaduplní, ale toto prekvapilo aj ich. Za občasného trúbenia som bezpečne došiel k ďalšiemu exitu a dobojoval to až do La Palma. Ak miluješ cestnú cyklistiku tak Malorka v zime je topka. Na webe NACESTY nájdeš desiatky zaujímavých trás.

Bicykel vraciam do požičovne pri západe slnka. Prvý perfektný deň za mnou. Uvidíme, či sa ráno postavím z postele. Za dve eurá pokračujem miestnou MHD do centra. La Palma je na prekvapenie veľké mesto. Žije tu približne polovica celého obyvateľstva ostrova a ten má okolo milión stálych obyvateľov. Každý rok ostrov navštívi ďalších 10 miliónov ľudí, hlavne z Británie, Nemecka a Škandinávie. K tomu pridaj 300 slnečných dní a máš tip top zimnú dovolenkovú destináciu. Časy kedy si Slovák na západe nemohol nič dopriať sú dávno preč. Ceny v reštauráciách podobné a potraviny v supermarketoch určite lacnejšie. Napríklad za tú istú proteínovú tyčinku v LIDL som zaplatil o 30% menej než na Slovensku.

Na hostel som oficiálne pristarý

Ľudia sú pohodoví, milí a bezstarostní. Priamo do malého obchodu som sa natrepal aj s bicyklom a bez rúška. Slovák by ma možno s tým bicyklom vyhodil a nadal prečo nemám rúško a čo ho vlastne otravujem. Tu si pán najskôr poťažkal môj bicykel a nechcel veriť, že váži až 8 kíl. Jeho odhad bol tri. Keď som sa ho spýtal na rúško tak mi jedno podal a ďalej krútil hlavou nad tým super ľahkým bicyklom. Proste pohoda a dobrá nálada.

Totálne vyčerpaný pokračujem z centra ku hostelu. Po 7 hodinách na bicykli vymetám jeden podnik za druhým. Pizzu prekladám zmrzlinou, pivom, gumenými cukríkmi a sladkým pečivom. Po príchode na hostel sa dozvedám novinku. Lacné hostely na Malorke sú vyčlenené ľudom do 30 rokov. Každý kto má viac potrebuje špeciálnu HOSTELLING INTERNATINAL MEMBER CARD za 10 eur platnú jeden rok. Logika je v tom, že ak máš 30 a viac tak pravdepodobne zarábaš a mal by si aj viac zaplatiť. Príde mi to fair, hlavne potom, čo mi hneď po príchode Angličan James nalieva gin tonic v pomere 2:1. Táto karta je zároveň celkom slušný icebreaker a námet na smalltalk. Pri automate na špunty ospevuje dve krásne Češky, ktoré takisto prišli na Malorku za cyklistikou. „Oh my GOD, you guys are so fit“, ospevuje slovensko-český životný štýl a nadáva na tlstých Britov nalievajúcich sa pivom. Tak máme radi šport, to je jasné.

Hlava deravá, stratil som hodinky

Češky Tereza a Lenka sú skutočne fajn baby. Prišli tu na 10 dní a majú v pláne zjazdiť celý ostrov. Po prvom extrémne silnom drinku GIN TONIC v kombinácii s mojim RECOVERY drinkom z lekárne idem radšej do sprchy, kým som toho ešte schopný. Ďalší drink je môj posledný, lebo zajtra príde Noro a Vojta a musím byť v kondícii pred ďalším programom.

Budím sa skoro, akurát na koniec štvrťfinále medzi Slovenskom a USA na OH v Číne. Predĺženie už nesledujem, lebo zisťujem zásadnú vec. Nemám hodinky. Na izbe nie sú, medzi vecami tiež nie a v sprche už vôbec nie. Prehľadal som všetko, no neúspešne. Lenke nechávam moje číslo, ak by sa náhodou našli. Postup do semifinále má pre mňa horkú príchuť. Bez športových hodiniek som polovičný človek.

V MHD smerom do centra som si uvedomil, že som neprehľadal špinavý cyklistický dres, ktorý som aj s nechutne smradľavými ponožkami natlačil a na tri uzle uväznil v igelitovej taške. Samozrejme, tá je na spodku batoha, takže ho v autobuse celý vyhodím a otvorím tu toxickú zbraň. Hodinky sa našli! Wow, som znova šťastný.

Viac info a zaujímavostí sa dočítaš napríklad na tomto webe – https://zaujimavosti.net/cestovanie/mallorca-zaujimavosti-miesta-plaze-ktore-musite-na-ostrove-spoznat/