Aké drahé je ubytovanie a doprava v Kostarike?
Doprava
Narozdiel od ostatných krajín tu nefungujú tzv. ultra lacné „chicken buses“ ale normálne diaľkové autobusy zn. SCANIA ako poznáme z Európy. Bolo pre mňa absurdné keď mi šofér povedal, že nemôžem piť pivo v autobuse. Nečakal som, že niečo také po Guatemale a Nicaraguii zažijem. Kostarika je iná. Samozrejme si za ne priplatíte, ale zas až také hrozné to nebude, pretože je to malá krajina a tie vzdialenosti nie sú až tak veľké. Najdlhšia cesta, ktorú sme absolvovali bola z Manzanilla na karibskej strane do hlavného mesta San Jose. Cesta trvala 5 hodín a stála 11 000 Colones, čo je asi 20 dolárov. Za hodinu jazdy v autobuse zaplatíte teda okolo 2000 Colones, cca. 4 USD. Je dobré, že oproti ostatným krajinám platíte rovnako ako domáci. Z letiska do mesta si neberte taxík, je veľmi drahý. Autobus Ruta 555 vás z letiska privezie rovno do centra hlavného mesta a stojí presne 555 colones alebo 1 USD.
Kirgizsko – nádherná krajina nedotknutá turizmom
Nasledujúci článok je venovaný môjmu fascinujúcemu kirgizskému dobrodružstvu. Kirgizsko je stredoázijský štát, pre nás možno pomerne chudobný, ale vraj v rámci Ázie to nie je až také zlé. Toto je moja prvá návšteva tohto kontinentu, takže to neviem veľmi porovnávať, ale už teraz viem, že Kirgizsko je suverénne najlacnejšia krajina, v akej som kedy bola. Asi je na mieste otázka, čo ma to napadlo, prečo práve Kirgizsko a čo tu vlastne hľadám. Ok, tých otázok je na mieste viac 🙂
Šancu navštíviť túto netradičnú krajinu som dostala prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC, ktorá ponúka mnoho stáží (dobrovoľných aj pracovných) do celého sveta. Pôvodne som plánovala zostať v Európe, predsa len nemám toľko skúseností s cestovaním, ale keď som uvidela všetky tie možnosti, ktoré spomínaná organizácia ponúka, Ázia dostala prednosť. Európu človek môže veľmi ľahko precestovať aj sám, ale možnosť zúčastniť sa zorganizovaného projektu v pomerne neznámej krajine sa nedala odmietnuť.
Na pobreží Karibiku v Rio Dulce
Z mesta Quezaltenango sme vyrazili o 4 ráno a konečne sme nešli chicken busom ale normálnym moderným diaľkovým. Po 4 hodinách sme dorazili do Guatemala City, kde sme museli 3 hodiny čakať na bus do Rio Dulce na pobreží karibského mora. V hlavnom meste toho moc vidieť nebolo, zašli sme len na raňajky, kde nám spoločnosť robili traja poliaci, samozrejme sme sa k nim nepriznávali. Dve hodiny sme sa s Andrejom snažili nájsť internet, lebo v Guatemale s tým je trochu problém. Andrej sa na to vykašlal a radšej si čítal knihu. Ja som sa ešte kúsok prešiel ale bez výsledku. Hodina v Guatemala City a do pľúc dostanete toľko svinstva ako doma na Liptova za celý rok nie. Keď sa autobus rozbehol na zelenej tak za ním ostala čierna clona. Zaujímavé bolo vidieť aj pastiera prechádzajúceho sa s troma kozami pomedzi autá. Do toho všetkého pravidelne plieskal bičom o chodník. Bolo mi jasné že tu wifi nenájdem a radšej sa vrátim na stanicu aby som sa niekde nestratil.
Národný Park Semuc Champey
Z Rio Dulce vyrážame na strastiplnú a veľmi zaujímavú cestu do národného parku Semuc Champey. Je to jedna z top destinácií našeho výletu. V malom buse sedíme ja, Andrej, Angličanka, Kanaďan a Američan, ktorý pracuje pre nejakú charitu starajúca sa o ľudí v meste Lankin priamo v národnom parku.
Cesta začína na asfaltke, ale už po krátkom čase prechádzame na rozbitú cestu zo štrku kameňa. Máme šťastie, cesta cez rieku nie je pod vodou, čiže nemusíme čakať kým voda opadne. V nejakom malom mesta čakáme skoro hodinu na Američana, ktorý šiel kúpiť lieky pre ľudí v horách. Chlapík nám hovorí strašné veci o ľuďoch, čo tam žijú. Vysvetľuje aký sú chudobný, ako hladujú, jedia len kukuricu a tak sú ich bruchá nafúknuté, pretože sa tam hromadí voda. Ďalej rozpráva o tom, že už nejaký čas ľudia v meste a okolí nemajú elektrinu, pretože na to nemajú peniaze. Vláda sa im vyhráža, že ak ju do dvoch mesiacov nezaplatia, tak celé mesto vystrieľajú. Po tomto všetkom som si to miesto predstavoval ako nejakú rozbitú dedinu, kde ľudia sedia pri ceste a žobrú o jedlo. Nakoniec to nebolo také zlé.
Ako si “správne“ vybrať požičovňu áut v Mexiku
S priateľkou sme sa rozhodli cestovať po Jukatáne a autom to je najpohodlnejšie. Niekoľko dní pred tým som mal auto rentnuté aj s bratom, ale cez medzinárodnú požičovňu. Keďže nemám kreditnú kartu musel som využiť služby lokálnej mexickej požičovne. Hneď od začiatku som mal tušák, že to nedopadne dobre. Cenu sme zjednali celkom slušne na 110 USD s kompletným poistením na tri dni. K tomu depozit 150 eur, z toho som mal tiež obavy, či to nebude nenávratný depozit. Všetko som teda zaplatil svojou debitkou a po hodine došiel chlapík s autom. Hyundai Atos, alebo fúrik na štyroch kolesách, síce s klímou ale bez rádia. Pre dvoch to bolo malé, ale nakoniec sme tam natlačili aj batožinu. Hneď na začiatku odpadla tá doska medzi zadnými sedadlami a dverami od kufra. Vybrali sme sa teda z Cancunu do Playa del Carmen, čo je asi 60 km.