Z mestečka s najkratším názvom na sveta Å, ktoré je zároveň posledné mesto na súostroví Lofoty, pokračujeme na sever na túru Offersoykammen. Počasie je znova krásne slnečné a teplota okolo nuly. Nechce sa nám veriť, aké stabilné počasie nám na konci januára vyšlo. Sme za to veľmi vďační.

Sľubujem, že sa jedná o predposledný blog a s Lofotami dám ( navždy ) pokoj. Budíček, ako inak, o siedmej. Vonku stále tma, aj keď denné svetlo sa každým dňom predlžuje o 8 minút. Stále je to však žalostne málo. Túto noc sme si dali pozor aby nebol dom prekúrený, čo sa nám aj konečne podarilo.

Je ráno, krátko po šiestej. Vonku tma a z teplého spacáku sa nikomu nechce. Oheň v peci už dávno dohorel. Spalo mi dobre až na to, že uprostred noci zfúkla karimatka a ja som do rána ležal na dvojmilimetrovej vrstve plastu. Izolácia žiadna a moje kĺby a kosti si to raz a znova odskákali. Ryten volá. Trvá nám dobrú hodinu kým všetko zbalíme a niečo zjeme. Nemáme takmer žiadnu vodu a tak do termosky robíme aspoň nejaký čaj. Ovsená kaša je skutočne skromná a vôbec nám nejde dole krkom. Niečo však zjesť musíme, pretože výstup na Ryten môže byť náročný. Je to síce len 500 výškových metrov, ale netušíme, ako silno bude na kopci fúkať a koľko snehu môžeme očakávať.

Konečne poriadna túra na Ryten

Upratujeme hobití dom a v návštevníckej knižke nechávame recenziu. Poňali sme ju trošku recesisticky, veď uznajte sami 🙂 Samozrejme berieme spolu odpadky, aj tie ktoré sme tam už našli a všetko pekne poupratujeme. Máme pocit, že sme úplné prví, čo tento rok využili služby tohto luxusného ubytovania.

Vybavený návlekmi, lyžiarskymi okuliarmi, rukavicami a nabalenými batohmi vyrážame cez pláž k úpätiu hory. Cesta vedie popri zamrznutom potoku do sedla a odtiaľ priamo hore na Ryten. Ide sa nám dobre aj keď nohy sú takto ráno dosť ťažké. Vietor fúka, po skúsenostiach z minulých dní je toto však len ranný vánok.

Výhľad cestou na Ryten stojí za to

Prichádzame do sedla a otvárajú sa výhľady na druhú stranu, na krásne zasnežené hory a oceán. Batohy nechávame v závetrí za obrovským balvanom a naľahko pokračujeme ďalej. Ryten je z jednej strany kolmá stena a z druhej, po ktorej kráčame, strmá strecha. Našťastie sneh je na veľkej ploche vyfúkaný, čo nám poriadne uľahčuje chôdzu. Po zhruba 40 minútach sme na vrchole a vietor fúka ako závod.

Pri fotení dávame veľký pozor, pod nami sa nachádza 500 m voľný pád priamo do oceánu. Vidíme našu pláž Kvalvika, z ktorej sme pred dvoma hodinami vyrazili. Na druhej strane zas výhľady na zasnežené kopce. Z tohto výstupu sme mali trošku obavy, ale minimálne cesta hore bola viac než v pohode. Naspäť k batohom je to len pár minút, keďže v tomto teréne sa veľmi dobre behá.

Berieme všetky veci a pokračujeme inou cestou k nášmu auto. Pri horskej chate, ktorá je v zime zavretá, som zazrel veľkého, bieleho zajaca. Poriadne som ho vyľakal, asi nečakal turistov v tomto ročnom období. Krásna, útulná chata je teda zamknutá. Sme z toho trošku sklamaní, ale dalo sa to očakávať. A tak si môžeme len predstavovať, ako sedíme v tých pohodlných gaučoch a pijeme teplý čaj.

Miesto stanu máme Rourber

Snehu je čoraz viac a sme skutočne radi, že sme túto cestu nepoužili smerom hore. Miestami sa zabárame až po pás. Sneh je v našich podmienkach nedostatkový tovar a my si túto prechádzku poriadne užívame. Ktovie kedy zas zažijeme takéto skutočne zimné podmienky. Okolo obeda sme na parkovisku a poriadne hladní. Naše ďalšie kroky smerujú priamo do mesta, kde sme rezervovali ďalší rourber. To sú tie klasické, červené, nórske domčeky. Nachádza sa priamo pri oceáne a navyše máme možnosť prenajať saunu, čo sme všetci s radosťou privítali.

Je stále len obed a denné svetlo treba využiť, aj keď len na malú prechádzku a nákup potravín. Náš výlet sa mení z dobrodružného na skutočne pohodový. Stany meníme za romantické nórske príbytky a tuniaky z konzervy za rybie prsty, nachos, a pivo. Okrem vetru je problémom aj nedostatok denného svetla. Čo budeme robiť v stane od štvrtej poobede do skorého rána?

Prvé ozajstné saunovanie

Sauna je rezervovaná od piatej do ôsmej večer. Vykúrená na sto stupňov, v ktorej nevydržím ani 10 minút. Miesto studenej sprchy sa schladíme priamo v oceáne a prvý krát to je na infarkt. Takmer nahí ešte ďalších 5 minút posedávame pred saunou aj keď vonku mrzne. Peťo s Honzou v saune vykúrili na smrteľných 130°C a s Norom sa tak saunujeme s pootvorenými dverami. Teraz som sa do toho ľadového oceánu skutočne tešil, lenže voda vďaka odlivu takmer zmizla. Prvýkrát v živote som zažil skutočné saunovanie.

Budíček znova o siedmej ráno. Vôbec som sa nevyspal, keďže izbu sme vykúrili tak na 30 stupňov a nikomu sa v noci nechcelo vstať a vypnúť ohrievač. Logické, radšej sa celú noc prehadzovať, než vyskočiť na 10 sekúnd z postele a vyriešiť to. Aspoň že včera sme všetko zbalili a pripravili termosky s čajom. Kvalvika sme pripravený! Na raňajky zas vločky s orechmi a k tomu Peťova kávička.  Tú pijeme na litre a určite jej denne vypijeme viac než čistej vody.