Tortuguero, alebo “Proč v pralese chčije?”
“Ježiš Maria, zas rýže a fazule na snídani“, hovorí nešťastne Zdena pri pohľade na bufetové raňajky 5 hviezdičkového hotela v San José. Bez komentára, len s krátkym pozdravom, prechádzam okolo nej. Na výber má okrem tej fazule a ryže, čo je tradičné Gallo Pinto aj čerstvé ovocie, sladké pečivo, jogurty, ovsené kaše, vajíčka – na mäkko, tvrdo, praženica, volské oko, aj dve atď. Ďalej párky, zelenina dusená, varená, čerstvá, grilovaná a snáď aj eko bio tutti frutti rovno zo záhrady hotela. Samozrejme aj smažené banány – platanos. Nehovoriac o palacinkách, omeletách podľa želania, čokoládovej fontáne a práve vylisovaných džúsoch z ananásov a pomarančov. Prečo musí ingnorovať všetko to chutné a farebné a komentovať práve tú ryžu a fazuľu?
Jedná sa o tradičný národný pokrm, ktorý obyvatelia Kostariky jedli už pred stáročiami. Vtedy, keď ťažko pracovali na plantáži, či budovali legendárnu „JUNGLE TRAIN“. Potrebovali výdatné, energetické a lacné raňajky, čo predstavovalo práve Gallo Pinto. Podobne ako sa u nás na poliach jedli halušky, ktoré ženy nosili svojim mužom. Tiež by si tí statní a zrobení muži nevystačili s presíčkom, maslovým croissantom a nízkotučným jogurtom s čučoriedkami.
Korupcia alá Kostarika
Ok, pokora niektorým niekedy chýba. No pri momentálnych udalostiach na Ukrajine hneď z rána vyvoláva tento moment pocit hnevu. Ideme bojovať ďalej. Dnes nás čaká niekoľkohodinový presun do NP Tortuguero na karibskej strane krajiny. O desať sedem sú všetci nastúpení pred autobusom aj s batožinami. Pavol hneď ráno vyťahuje slivovicu, ktorú mi podáva ako prvému. Asi vidí, že to potrebujem viac než on. Ponúkne aj nášho sprievodcu Josého a tiež vodiča autobusu Warnera.
Cestou z mesta prechádzame okolo historického centra. José hovorí mnoho zaujímavých vecí, ktoré následne prekladám klientom. Moc si z toho nepamätám, ale napríklad. Hádanka pre teba. V Kostarike sa nachádzajú funkčné železnice, ale vlaky po nich nejazdia. Prečo? V minulosti sa moci ujal prezident, ktorý vlastnil dopravnú automobilovú spoločnosť a tak vlaky jednoducho zrušil. A že u nás je korupcia.
Kostariku mnohí volajú Švajčiarsko Strednej Ameriky. Krajina v roku 1948 zrušila armádu, má najvyššiu gramotnosť v regióne, štvrtinu krajiny tvoria národné parky, 99% energie pochádza z obnoviteľných zdrojov, vyváža nie len kávu a banány, ale aj mikročipy a zdravotnícky personál, dokonca je hlavný exportér Coca Coly do celej Strednej Ameriky. Cestovný ruch je však stále pre krajinu ten najdôležitejší zdroj príjmu. Medzi najväčšie problémy patrí sex turizmus, konflikty medzi zahraničnými majiteľmi nehnuteľností a chudobnými miestnymi obyvateľmi a hlavne pašovanie drog.
Banánový kráľ Jirka
Krajina je aj pre nás relatívne drahá. Za 10 USD som nekúpil viac ako dve avokáda, liter vody, jedno mango a kúsok pečiva. Nehovoriac o tom, že avokádo a mango sa v krajine pestujú. Kilo avokáda stojí 10 dolárov, za 6 máng zaplatíte na trhu asi dva doláre – skoro zadarmo. Autá sú „vďaka“ daniam o 40% drahšie než v USA. To len na margo toho, že u nás ceny rastú, ale stále môže byť horšie.
Cestou do Tortuguero sa nalievame rumom, sem–tam José niečo povie a ja preložím. Postupne chýba asfalt, nakoniec aj most, ktorý včera spadol. Po poľnej ceste nakoniec prichádzame do Caňo Blanco. Tu všetku batožinu prehadzujeme z autobusu na loď. Urobil som prvú chybu. Nenapadlo ma navrhnúť aby sa všetci zbalili do malých batohov a kufre nechali v autobuse. Ja som mal len batoh, takže za mňa OK, ale niektoré tie kufre….Cestujete na rok, či čo? V Tortuguero sme len deň, takže to dávalo zmysel. Hold, nenapadlo ma to. Spestrením je kufor, ktorý vypadol z lode. Chvíľu sa nadnáša na hladine, o pár sekúnd pri pohlade zdesenej majiteľky končí na dne rieky. Skočiť poň a riskovať stret s krokodílom si nik netrúfne.
Najviac mi je ľúto Jirku, ktorý je vášnivý zberateľ banánových etikiet a ktorých do Kostariky priniesol 6 kilo na výmenu. NEUVERITEĽNÉ! Jedna malá nálepku z banánu snáď neváži ani 0,000 do p….. Má teda kufor a 4 poľské tašky nálepiek zoradených do albumov podľa série, veku, odrody, krajiny atď atď. On vlastne do Kostariky prišiel len preto, aby sa stretol s miestnymi a mohol nálepky vymieňať tak ako ja hokejové kartičky. Nehovorí anglicky, ani španielsky a tak som každý jeden deň riešil telefonáty a správy s miestnymi a dohadoval stretnutia.
Nie som žiadna chodiaca encyklopédia a tak som informačné nedostatky kompenzoval snahou pomôcť. Samozrejme som takúto nadprácu v zmluve nemal. No prišlo mi nemorálne válať sa pri bazéne, ak mám za to dobre zaplatené.
Prečo prší v ďažďovom pralese?
Ďalšia sťažnosť od dvoch krásavíc prichádza hneď po odplávaní z prístavu. „Ježiš, zas chčije, Marceli proč chčije“? Rátam len do tri, nahodím úsmev a pokojne odpovedám. „Momentálne sa nachádzame v dažďovom pralese, v ktorom prší 360 dní v roku a dážď je tu tak prirodzený, ako slnko nad tou krásnou Moravou, kde žijete.“ Odpoveď ako vysvetlenie stačila.
Po dvoch hodinách sme v rezorte Pachira Lodge. Jeho malebné bungalovy rozprestreté v džungli, nádherný bazén v tvare korytnačky, skvelý bar, reštaurácia, dokonca „welcome drink“, ktorý hneď dochucujeme rumom. Noc tu stojí minimálne 400 dolárov. Výsledok? „Marcel, je to pekné, ale tie izby sú dosť jednoduché a navyše som si našla v izbe hmyz“. Nabudúce poprosím šéfa cestovky, aby rezervoval sklenenú, dokonale izolovanú kocku, do ktorej sa z tej hnusnej džungle žiadny chrobáčik nedostane! Nie toto som nepovedal, ale napadlo ma to. Proste sme v dažďovom pralese a je nemožné izbu odizolovať tak, aby sa do nej nič živé nedostalo. Na Zanzibare som si našiel v topánke škorpióna. Ale to bola moja chyba, že som topánku neodpratal. Nabudúce môžete miesto Kostariky zájsť na Malorku. Menej hmyzu a tiež menej dažďa.
Ach tá Kostarika, to je peklo…Nechápem, idete do Kostariky aby ste videli exotické zvieratá, navštívili džungle, videli sopky… A potom sa sťažujete že tie zvieratá sú otravné, že v džungli je príliš teplo a že tam aj prší a že sopky sú vysoko a je tam dosť chladno. To sme my – ľudia.
Kostarická Jamajka
Program pokračuje návštevou dedinky Tortuguero na druhej strane tortugerského kanála. Nádherné, malebné, farebné mini mestečko s jednou úzkou ulicou, reštauráciami, barmi, obchodíkmi. Z jednej strany lemované nepriepustnou džunglou, z druhej vodným kanálom Tortuguero, ktorý tu bol vykopaný pre pohyb lodí, ktoré sa potrebovali vyhnúť nevyspytateľným karibským vodám. Mestečko, ktoré je silne ovplyvnené afroamerickou reggae kultúrou. Cítim sa tu skvele hlavne preto, lebo máme dvojhodinový rozchod a konečne budem mať čas pre seba. Nakoniec som aj tak skončil s Josém na pive a neskôr kúpil tielko „PURA VIDA“ s leňochodom na potlači.
Môj voľný program pokračuje aj ďalej. Pred večerou si klienti užívajú bazén a ja sa s coronou v ruke snažím trochu spomaliť a užiť si toto nádherné miesto, ktoré som pred 6 rokmi preskočil. Jednoducho bolo finančne dosť náročné. Teraz som tu a ani si to neuvedomujem. Akoby sme sa s 11 českými klientmi nachádzali vo vákuum, ktoré sa nadnáša nad územím Kostariky a jediné čo z toho dokážeme vyťažiť je výhľad na tú prírodnú nádheru. Žiadna interakcia s miestnymi a zapadnutie do diania. Strach, že nevedia jazyk, strach pred ľuďmi samotnými, či hanblivosť, alebo len obyčajná ľahostajnosť?
Netuším, ale je mi to ľúto, lebo cestovanie nie je o fotení kostolov, pláží, pive pri bazéne, ale práve o stretnutí s ľuďmi, ochutnávaní nového jedla a snahe dozvedieť sa niečo o histórii, súvislostiach a pochopení prečo sa tu žije tak ako sa žije. So všetkým dobrým aj zlým. Moc filozofujem, takže idem ďalej.
Druhý deň za mňou
Večera je bufetová, ale zas nemám čas sa poriadne najesť. Zajtra ideme na výlet a treba kúpiť vstup do parku – cez aplikáciu. Už dopredu viem, že ak pred klientmi spomeniem slová ako platobná karta, aplikácia, vyplnenie formulára tak ma pošlú do …. A tak aj bolo. „Marceli, ja to zaplatím v hotovosti, ja nemám žiadnu aplikaci, já tomu nerozumím, zaplať to a já ti dám doláre, diky moc“. Presne toto som od niektorých čakal a následne aj dostal.
Dva páriky samozrejme stiahli apku, vstup zaplatili a ostatným som to zaplatil ja. Akurát mi to trvalo hodinu, lebo kým som naťukal 8 mien, vrátane čísla pasov, dátumov narodení a národností tak mi formulár expiroval – trikrát. Nakoniec to bol taký mišung, kde sedeli len mená klientov. Čísla pasov boli náhodné – väčšinou telefónne, národnosť mali všetci afgánsku, lebo to bolo prvé v abecede. Hlavne, že sme zaplatili.
Večernú prechádzku džunglov absolvujem len z povinnosti. Andrej ma po nej ťahá na rum, ale ja chcem len posteľ. Zajtra o siedmej ráno vyrážame do NP Tortuguero pozorovať faunu a flóru. Musím sa psychicky pripraviť na otázky typu, prečo v dažďovom pralese prší.
P.S: Plán bol blog o 1000 slovách a zhrnutí dvoch dní. Nakoniec má 1200 slov a obsiahol som len jeden deň 🙂
