Konečne posledný blog z Kostarika a budem sa naplno venovať svojej druhej knihe. Akurát čítam 4 000 týždňov a je desivé, že v priemere má každý z nás na svete takto približne dlhý život. Preto netreba strácať čas zbytočnosťami, no budem rád ak si tento blog prečítaš.
Čítaj ďalej
Skoro ráno vyrážame z Arenal popri rovnomennom jazere do oblasti Monteverde. Zastavujeme sa ale na perfektný škoricový koláč, z ktorého som ulepený po zbytok dňa. Monteverde je posledná destinácia pred trojdňovou pohodičkou na pobreží Pacifiku. Tam už len kúpanie, surf, drinky no a moji milovaní klienti a ich otázky 🙂 Ešte teda zvládnuť tri dni a moje sprievodcovanie bude mať snáď úspešný koniec.
Čítaj ďalej
Pri kostarických blogoch som sa značne rozpísal a musím s tým niečo robiť, inak ich nikdy nedokončím. Takže skúsim sa dnes zmestiť do 1000 slov.
Dôchodcovia zmeškali ranný odjazd loďou do NP Tortugero. Nedá sa nič robiť, ideme bez nich. Ostatní zas frflú, že prší a že dlho čakáme na vstup. Plavba loďou nakoniec trvá takmer dve hodiny a okrem papagájov, rôznych vtákov, vidíme v živej prírode aj aligátora. Kompletne sme zmokli, aké prekvapenie…
Pýtam sa 93 ročného Henricha o 87 ročnej Zuzany čo sa stalo. Prichádzame na to, že Zuzka síce kýva hlavou, že rozumie, ale vlastne nerozumie nič. Henrich je na ňu dosť nasratý. „Tak ja jej to platím, aby sa o mňa starala a ona robí hovno, nabudúce vezmem inú kamošku.“ Dohodli sme sa, že ďalšie inštrukcie mu budem písať na papier, keďže nepočuje. Má síce milióny na účte, ale nový strojček do uší si nekúpi.
Po raňajkách opúšťame Tortugero a presúvame sa pod sopku Arenal. Zberateľ banánových etikiet Jirka nás donútil zastať vo fabrike Chiquita. Chce si vymeniť, resp. získať nové nálepky, na čo miestny strážnici najskôr reagujú samopalom pri hlave a následne smiechom a podaním ruky.
O pár hodín na to konečne prichádzame do mesta La Fortuna pod ikonickou sopkou Arenal. Petra a Zdena mi zas pília nervy. „Marceli a budeme zastavovať v tom supermarkete, a kdy?“ Proste stále dokola a to isté.
Ubytovanie za mestom je vskutku nádherné. Hneď na recepcii dostávame uvítací drink, ktorý Andrej dochucuje rumom. Zdena a Petra sa k nemu hrnú ako neriadené strely. „Jo, nalej aj nám“. Je to pre mňa totálne sedláctvo. Proste zadarmo sa zviesť je ich hlavná priorita a vidia len a len seba.
Ubytovali sme sa v bungalovoch s výhľadom na Arenal. Tento stratovulkán je najmladší a najaktívnejší v krajine. V roku 1968 explodoval a vyžiadal si život 87 ľudí, zničil polia, cesty a stavby v okolí. Drobné erupcie vo vnútri sopky sa opakujú každých 5 – 10 minút. Iróniou je, že miestny ju až do osudného roku považovali za obyčajný kopec.
Poobede máme na programe prvý fakultatívny výlet – termálne kúpele Baldi Hot Springs. Luxusný hotel s rozsiahlym komplexom termálnych bazénov, barov a tobogánov. Po náročných dňoch sa teším na relax s pivom v ruke. Súčasťou 55 dolárového vstupného je aj bufetová večera. Úsmevné je, že pred 6 rokmi sme využili „odpadovú“ termálnu vodu pod týmito kúpeľmi. Hlavne, že to bolo zadarmo.
Na ďalší deň náš čaká náročný program. Hneď ráno po vynikajúcich raňajkách vyrážame pod sopku Arenal. Výstup na vrchol sopky je zakázaný, aj keď sa každý rok nájdu odvážlivci, ktorí to skúšajú. Henrich a Zuzana ostávajú na parkovisku a my ostatní absolvujeme 5 kilometrovú prechádzku ku sopečným kameňom, kde zároveň končí aj turistická cesta. Za tých 6 rokov, čo som tu bol naposledy, si vegetácia zobrala veľkú časť územia. Stromy, ktoré boli vtedy po hlavu už dosahujú aj 10 metrov.
Ponáhľame sa späť na hotel, pretože niektorí majú v pláne zipline. Ak nevieš čo to je, tak ide o oceľové laná napnuté napríklad nad kotlinou, po ktorých sa zvezieš za pomocou kladky. Síce sme meškali takmer polhodinu, pracovník agentúry meškal tiež a nakoniec ani neprišiel. Pokašlal to hotel, takže peniaze sa klientom vrátili.
V meste som navrhol dvojhodinový rozchod. Zas frflanie, že čo budeme robiť dve hodiny v meste na obede. „Kým nájdeš reštiku, kým si objednáš a hlavne kým to prinesú, tak ti ani dve hodiny nebudú stačiť“. Ja som si zašiel na pivo, kde som chodieval aj pri poslednej návšteve Kostariky. Mesto je malé, takže klientov mám viac menej pod kontrolou.
Poslednou aktivitou dňa je návšteva malej čokoládovne, kde sa doteraz čokoláda vyrába tradičným spôsobom, bez použitia strojov. Túto hodinovú exkurziu odporúčam hlavne kvôli perfektne vyškolenému personálu. Prednáška je vtipná, interaktívna a veľmi zaujímavá. Za tú hodinu som sa o čokoláde dozvedel viac než za celý život. Napríklad, že biela čokoláda nemá s čokoládou nič spoločné. Tiež, že čokoláda bola nápojom Bohov. Celý proces výroby čokolády sa zaobíde bez strojov a fosílnych palív, ktoré ich poháňajú. Každú časť procesu si zároveň môžeme vyskúšať.
Kvalitná čokoláda je nielen chutná, ale aj prospešná. Napríklad obsahuje mnoho antioxidantov, vlákniny, prispieva k prevencii infarktu, znižuje riziko cukrovky, stimuluje mozog, znižuje stres a je považovaná za afrodiziakum. Samozrejme nebavíme sa o mliečnej Milke, ale o kvalitnej čokoláde. V našich podmienkach napríklad o 70% horkej čokoláde Lindt. Nerobím reklamu, ale zaujímalo nás, ktorú čokoládu teda konzumovať.
Kakaové bôby predstavovali aj platidlo. Na konci prednášky dostal každý z nás mešec s 9 bôbmi. Niekedy by sme za to dostali kravu. Žena vraj stála 20 bôbov. Pri otázke koľko stál chlap, odpovedala sympatická Christina takto – muži boli zadarmo. 🙂 Ak niekedy budeš v oblasti sopky Arenal, tak určite navštív Rainforest Chocolate Tour.
“Ježiš Maria, zas rýže a fazule na snídani“, hovorí nešťastne Zdena pri pohľade na bufetové raňajky 5 hviezdičkového hotela v San José. Bez komentára, len s krátkym pozdravom, prechádzam okolo nej. Na výber má okrem tej fazule a ryže, čo je tradičné Gallo Pinto aj čerstvé ovocie, sladké pečivo, jogurty, ovsené kaše, vajíčka – na mäkko, tvrdo, praženica, volské oko, aj dve atď. Ďalej párky, zelenina dusená, varená, čerstvá, grilovaná a snáď aj eko bio tutti frutti rovno zo záhrady hotela. Samozrejme aj smažené banány – platanos. Nehovoriac o palacinkách, omeletách podľa želania, čokoládovej fontáne a práve vylisovaných džúsoch z ananásov a pomarančov. Prečo musí ingnorovať všetko to chutné a farebné a komentovať práve tú ryžu a fazuľu?
Čítaj ďalej
O štvrtej ráno prichádzam na pražské letisko. Norbi, diky za odvoz! Všetky mená sú pozmenené, akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Tak určiteeee 🙂 V kaviarni ma čakajú dvaja najstarší členovia skupiny. 93 ročný Henrich – dajme tomu a jeho o 6 rokov mladšia kamarátka Zuzana. Henrich pred tromi rokmi predal svoju firmu a teraz sa rozhodol cestovať. Zuzanu zobral so sebou ako doprovod, ale situácia sa v Kostarika otočila a viac sa staral on, než ona o neho. “Nabúce vezmem tú druhú kamošku”, hovorí mi na konci výletu. Hlava mu funguje skvele, len nohy ho už nevládzu nosiť a takmer vôbec nepočuje. Keď si zabudol založiť naslúchatko tak nepočul vôbec nič. Zuzana bola na tom napriek zdevastovanému členku fyzicky lepšie, ale hlava už tak nefičala. To som pochopil veľmi rýchlo. Ale o tom neskôr.
Čítaj ďalej
Možno to znie divne, ale niekedy čítam svoje vlastné blogy 🙂 Tak som zistil, že chýba blog o najväčšej soľnej pláni na svete, ktorú som počas putovania v Bolívii navštívil. Soľná plán je pozostatok jazera Minchin, ktoré vyschlo pred 40 tisíc rokmi a zostalo po ňom jazero Uru Uru a Poopó a dve soľné pláne Salar de Uyuni a Salar de Coipasa. Rozloha Salar de Uyuni predstavuje viac než 10 000 km², čo je polovica územia Slovenska. Je dokonale plochá, s minimálnymi výškovými odchýlkami. Stala sa ideálnym miestom na kalibráciu prístrojov pri diaľkovom prieskume Zeme z vesmíru
|
|
Do mesta Copiapó prichádzam veľmi skoro ráno. Psi sa motajú po autobusovej stanici a ja čakám na prvé svetelné lúče. Mesto sa nachádza uprostred púšte Atacama a tak je tu v noci celkom zima. Cez cestu sa nachádza obrovské nákupné centrum s voľnou WIFI. Snažím sa odblokovať nefunkčnú kartu, ale bez úspechu. Dobíjam všetky elektronické zariadenia, pretože dnes chcem vyraziť k sopke Ojos Del Salado v blízkosti Národného Parku Nevado Tres Cruses.
|
|
Trojdňová cesta po náhornej plošine Altiplano sa končí na hraniciach s Čile. Trasieme sa zimou, v rukách zvierame pasy, užívame si posledné výhľady na takmer 6 000 metrov vysokú sopku Licancabur večne pokrytú snehom. Naše bolívijské dobrodružstvo je po troch týždňoch u konca a Patagónia je zas o niečo bližšie. Posledné lúčenie s našimi novými kamarátmi posledných dní, ktorí sa vracajú spať do mesta Uyuni.
|
|
Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.
|
|
O ľuďoch v mojom veku sa hovorí ako o generácií „Y“. Jednou z charakteristík je možnosť robiť všetko a zároveň nič. V takomto rozpoložení som mohol byť aj ja na autobusovej stanici v Lime, keď som kupoval lístok do mestečka Nazca, známemu vďaka rozsiahlym líniám na rovnomennej planine. Čítaj ďalej
|
|