Mystické Marcahuasi
Toto miesto nepatrí medzi najznámejšie miesta v Peru, ale možno ste počuli, že pred pár mesiacmi tu nejakí turisti nafotili ufónov. Aj preto som sa rozhodol navštíviť Marcauhasi v peruánskych Andách. Autobusom z Limy sa tu dostanete za 5 hodín. Posledný autobus, ktorý ide z periférie Chosica do San Antonio de Casta je cestou smrti. Ak má autobus na šírku 3 metre, tak cesta má 3,5m. Celý čas som čakal, kedy sa zrútime do priekopy. O tom, že to nie je nemožné svedčí množstvo krížikov popri ceste.
Po takmer troch hodinách sme teda dorazili do spomínaného mestečka. Veľmi útulné miesto s malým námestíčkom, ale plným života. Starenky na námestí varili domáce jedlo, ktoré potom predávali za pár drobných. V Peru si treba dávať pozor na jedlo, lebo suroviny sú v lacných reštauráciách nekvalitné. Vybrali sme sa do miestnej reštaurácie a za lomo saltado, tradičné peruánske jedlo sme zaplatili cca 2 eurá. Bol som prekvapený, že miestny tu nezaviedli vysokohorskú prirážku ako u nás na Slovensku, aj keď žijú vo výške okolo 3000 metrov nad morom.
Najedení sme sa vybrali na 4 km vzdialené Marcahuasi. Túra dá naozaj zabrať, ide to dosť do kopca až na konečných 4100 metrov kde sa nachádza Anfiteatro Camp. Počas cesty sme stretli veľa stareniek s oslíkmi, ktoré si privyrábali prevážaním batožiny turistov. Cestá je prašná ale výhľady stoja za to. Čím je vlastne toto miesto známe? Príroda tu do obrovských skál vytvarovala rôzne tvary, mnohé sa podobajú na ľudí, resp. rôzne zvieratá. Okrem toho už samotná túra je zážitok, aj keď nohy dostanú poriadne zabrať a ak tomu máte dva spacáky, batoh jedla a oblečenia, stan a k tomu všetkému riedky vzduch, keďže je to skoro o 2000 m vyššie ako Kriváň. Je to výzva, ktorá stojí za to.
Keď sme konečne dorazili do kempu, rozložili stan a zoznámili sa so susedmi okolo ohňa bola už poriadna tma. Škoda, že sme boli poriadne unavení, pretože v kempe to žilo celú noc. Nechýbal ani ohňostroj a okolo ohniska si klábosili ľudia z celého sveta. Angličtina, španielčina, francúzština a sem tam aj slovenčina, keď som sa zabudol. O jednej v noci som vykukol von zo stanu a hneď mi dievča z Kolumbie dávala rum s kolou do ruky. Radšej som zaliezol, lebo ten riedky vzduch a trochu vína mi neurobilo dobre. Na druhé ráno sme dojedli zvyšky jedla, zbalili všetky veci a vydali sa kratšou cestou späť do San Antonio de Casta.
Na konci prašnej cesty sme stretli 9 ročného chlapca. V jednej ruke stará pneumatika a na hlave čierne vrece. Keď som sa ho spýtal či potrebuje pomoc, pozrel sa na mňa cez to veľké vrece a povedal len „si, por favor“. Dal som mu do ruky môj stan a pomohol mu s tým brutal ťažkým vrecom. Mám pocit, že v tom boli kamene alebo čo. Keď sme prišli do mesta usmial sa na mňa podal mi ufúlanú ruku a ešte raz poďakoval. Všetky detiská v meste boli celé špinavé, hrajúce sa s rozbitými hračkami, ale pritom vyzerali spokojne a šťastne.
Ak budete niekedy v Lime určite si tu zájdite. Je to kúsok, nestojí to veľa a hlavne je tu pokoj, ktorý v Lime neexistuje.
