Michalove leto v USA, 3. časť
Je streda tridsiateho júna a robím už druhý „checkin“, teda dávam o sebe vedieť agentúre CCUSA, že žijem a je tu so mnou všetko v poriadku (pre zaujímavosť, musíme to vyplňať každých tridsať dní od príchodu do USA). Tak ak to správne rátam, už som tu niečo cez osem týždňov. Za tento čas som toho pozažíval mnoho a chcem sa o to s vami podeliť. Neviem ani odkial začať, ale tak snáď pekne poporiadku.
„Once upon a time“ ….
… V mestečku Point Pleasant Beach, v našom príbytku – ocean house sa konala, čo iné ako párty. Jamajčania nám to pripomínali už týždeň vopred, že sa zabavíme a aby sme pozvali k nám aj slovenskú osádku z brown house-u. Nuž, ako to v týchto situáciach býva, nenechali sme sa dlho prehovárať a s pozvaním sme súhlasili. Jamajčania to poňali vo veľkom štýle. V skratke, o jedlo a pitie nebola núdza. Spočiatku, to bolo ťažkopádne, bolo cítiť jazykovú a kultúrnu barieru, ale po takej hodinke zábavy sa to z doposiaľ „neznámych“ príčín prelomilo. Hudba na „plné gule“, nejaké tie tanečné kreákcie a samozrejme nesmelo chýbať zdokumentovanie akcie fotkami so staronovými kamarátmi. Zábava sa ako vždycky ťahala do skorých ranných hodín, čo nebolo moc po chuti susedom, tak nás upozornili aby sme boli o niečo tichšie. To však nepomohlo a tak niečo okolo piatej ráno nám prišla dohovoriť aj miestna ruka zákona. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli dom už v úplnom kľude, iba niektorí poslední mohykáni fajčili na priedomí. Po párty ani chýru, ani slychu, tak teda pozreli kamarátovi doklady a odišli preč. Celkom sme to vychytali, keby prišli možno o desať minút skôr, mohlo to skončiť úplne inak. No ale samozrejme, náš pobyt nie je len o práci a párty. Zažili sme niekoľko neopakovateľných momentov na našich výletoch po USA.
Prvá výprava smerovala do metropoly výškových budou, kolísky svetového obchodu – New York City. Výlet sme štartovali skoro ráno železničnou dopravou s jedným prestupom. Už z niekoľko kilometrovej diaľky nás vítali newyorské mrakodrapy, koré nás veľmi ohromovali. Po približne dvoch hodinách cesty, partia štrnástich ľudí zakotvila na hlavnej stanici mesta New York. Samozrejme, ako by to bolo, hneď sme sa museli odfotiť a po prvých dvoch križovatkách sme sa rozdelili, lebo niektorí z nás boli hladní a zabočili do pravého amerického Mc Donald´s. Ničim zvláštnym nevynikal, ba by som povedal že tie slovenské sú krajšie. Po doplnení energie sme sa vybrali naprieč ulicami mesta, no keď sme v diaľke zočili múzeum Madame Tussauds, alebo teda múzeum voskových figurín. Po zaplatení vstupného, necelých 40 $, sme sa vyviezli výťahom na najvyššie poschodie, kde sa nám spoza sklenenej steny naskytol nadherný výhľad. Po návrate nášho kamaráta zo sociálneho zariadenia sme sa mohli vydať naprieč expozíciou. A veru sa bolo na čo pozerať. Herecké, spevácke, politické, športové či iné známe osobnosti v životných veľkostiach, akoby sa na nás pozerali a vyzývali o fotku s nami. Samozrejme, niektorým sme neodolali, a veru sme sa s nimi aj vyfotili. Po absolvovaní prehliadky múzea sme sa opäť vybrali naprieč ulicami mesta – smer Times Square. Cestou ako by si výškové budovy odovdzávali štafetové kolíky v našom sprevdádzaní po plných chodníkoch ľudí, preplnenými cestami a podivnými, nie moc vábnymi pachmy tejto metropoly. Ani sme sa nenazdali, a boli sme na Time Square. Čakal som niečo iné, ako ostrovček obklopený z jednej strany rušnou cestou, a z druhej strany dočasným plotom za ktorými sa potili robotníci, ktorí sa podieľali na budovaní chodníka. Je mi jasné, že sa to tiahne ďalej, ale na mňa to bol moc rušné miesto, ale niekomu sa to páči.
Po tomto nenormálnom zážitku sme sa vybrali do Central Parku kde bolo naozaj krásne. Všade zeleň, stromy, a v pozadí mrakodrapy. Krásny výhľad oslobodený od ruchu preplnených ciest veľkomesta. Dokonca tam pobehovali blízko ľudí veveričky, ktoré vídame často aj mimo mesta New York. Po chvíľke siesty a dobití energiou sme sa vybrali k Empire State Building, k budove, ktorú netreba asi nikomu predstavovať. Chceli sme sa pokochať výhľadom z nej, ale bolo tam celkom veľa ľudí a cena za vstup 50 $ nám na nadšení tiež moc nepridala, tak sme to nechali plávať. Pomotali sme sa ešte po obchodoch, a unavení šli domov, opäť vlakom. Samozrejme sme si ráno kúpili aj spiatočný lístok len ja som ho stratil, presnejšie som si myslel, že spiatočný lístok je na tom mojom prvom dohromady ale to samozrejme nebolo tak, no to som zistil až keď som sedel vo vlaku späť domov. Zrazu vošiel spriedovda od všetkých si zobral lístok, ja som ho akoby hľadal všade po vreckách a v duchu premýšľal čo idem robiť, bo jeho tvár vypadala prísne. Tak s maličkou dušičkou, ale navonok suverénne som mu podal ten môj starý, štiknutý ale opačnou stranou. Videl, že sme boli partia, tak ho našťastie ani nepozeral len automaticky opäť štikol. Pri prestupe som si rýchlo bežal kúpiť už nový, lebo také šťastie by som už nemusel mať. Celá cesta tam, aj späť stála 30 $, no mňa vyšla o nejakých 6 $ naviac, čo je celkom v norme. Nevidel som síce Sochu slobody, či povestného býka na Wall Street, čo sa za jeden deň stihnúť ani nedalo. Možno niekedy nabudúce, keď budem mať čas a chuť na New York, mesto ktoré mňa osobne okrem mrakodradpov a obchodov ničím viac nenadchlo.
Týždeň prešiel ako voda, a mali sme ďalší „day off“, či teda voľno a na pláne sme mali Six Flags. Neviete čo to je? Netrápte sa, ani ja som o tomto mieste nemal ani len tušenia. Je to jeden z najväčších zábavných parkov na svete zameraných na kolotoče. Na amerických televíznych kanáloch ich reklamy chodia neustále a veľmi nás to zaujalo. Je tam najrýchejši kolotoč na svete, čo sme si nemohli nechať ujsť. Cez internet sme si zakúpili lístky za zľavnených 50 $, čo zahŕňa vstup do parku a všetky kolotoče zadarmo. Išiel s nami náš americký kolega, ktorý zobral auto, čo bolo veľmi super, lebo komerčnou dopravou by to bolo veľmi obtiažne. Volili by sme asi len taxik, čo by nás vyšlo podstatne drahšie. Po nejakej tej hodinke strávenej v aute sme konečne dorazili na miesto. Z diaľky sme videli obrovské dráhy. Otvorené ústa od úžasu, úsmev od ucha k uchu ako malé dieťa. Už som sa nemohol dočkať kedy tam vkročíme. Pri vstupe sme museli prejsť prísnou bezpečnostnou kontrolou, podobnou ako na letisku. Po jej absolvovaní sa nám prihovoril zamestnanec, ktorý nám dal pár pokynov a mapu s atrakciami. Boli sme na všetkých najlepsích kolotočoch aké tam boli. Nejdem rozpisovať jednotlivé atrakcie, to si nájdete na internete, ale za zmienku stojí najrýchlejší kolotoč, so zrýchlením z nuly na dvesto km/h za 5 sekúnd. A na tejto atrakcii som sedel úplne vpredu, kvoli čomu som si vystál vyše jeden a pol hodinovú radu, za zážitok ktorý trval asi 30 sekúnd, ale stálo to za to. Keď sme odštartovali zatlačilo ma to do sedačky a v tej rýchlosti mi vtláčalo oči do jamiek, pozeral som na pol oka, zrazu prudký, kolmý výbeh hore, jedna otočka a kolmý pád dole 120 metrov. Ďalší silný zažitok bol voľný pád. Pomalé vlečnie hore, niekoľko sekundový výhľad na celé okolie a zrazu „nekotrolovateľne“ letíte k zemi, žalúdok mate niekde v krku, na nič iné ako výkrik sa človek nezmôže. Kto má rád adrenalín nech sa tam určite zastaví. Pre tých menej odvážnych sú tam aj detské klasiky takže každý si tam príde na svoje.
Za posledné týždne sme zažili toho naozaj mnoho, no o tom niekedy neskôr. Nuž ale dlžím Vám ešte vysvetlenie pojmu „Magic dick“. Niektorí si to už určite buď v hlave, či v slovníku preložili. No ale ono to vzniklo tak: V našom Jenkinson´s park, kde pracujem sú tiež kolotoče, také čo poznáme aj zo Slovenska. No jeden v nich sa volá Moby Dick, čo je román o bielej veľrybe. Neviem, nečítal som to, a ani som to nepoznal. Jeden pekný večer sme sa bavili o kolotočoch a ja som namiesto „Moby Dick“, povedal „Magic Dick“ čo viedlo samozrejme okolo sediacich k výbuchu smiechu. Takže Magic, či teda Moby Dick uzatvára moje rozprávanie zážitkov z USA, z mesta Point Pleasant Beach. Majte sa pekne, za pár týždňov som tu opäť s novými postrehmi.
„See you guys.“
