Naprieč nehostinnou púšťou Atacama
Trojdňová cesta po náhornej plošine Altiplano sa končí na hraniciach s Čile. Trasieme sa zimou, v rukách zvierame pasy, užívame si posledné výhľady na takmer 6 000 metrov vysokú sopku Licancabur večne pokrytú snehom. Naše bolívijské dobrodružstvo je po troch týždňoch u konca a Patagónia je zas o niečo bližšie. Posledné lúčenie s našimi novými kamarátmi posledných dní, ktorí sa vracajú spať do mesta Uyuni.
Na Atacame prší raz za 10 rokov
Po prekročení hranice strmo zostupujeme do dedinky San Pedro de Atacama. Cesty sú zrazu lepšie, autá modernejšie, budovy krajšie. Je nám jasné, že Čile je niekde inde. Asi ako keď prechádzate z Ukrajiny na Slovensko. Cestou v autobuse zhadzujem takmer všetky vrstvy, pretože sa dostávame na jednu z najsuchších púští na svete. Atacama sa tiahne tisíc kilometrov pozdĺž čilského pobrežia. Neuveriteľné sucho spôsobujú Humboldtov prúd a vetry, ktoré vejú od mora. Vlhkosť, ktorá prúdi od mora, sa však nad vyprahnutou krajinou takmer okamžite vyparí a tak nad Atacamou zaprší priemerne len raz za 10 rokov. Ťažko uveriť, že toto nehostinné miesto bolo v minulosti komplet pod vodou.
San Pedro de Atacama
S Ando sedíme v jednom z miestnych podnikov, nechápavo kukáme na cenník. Všetko je tu tak trikrát drahšie. Čile je s cenami na úrovni západnej Európy. Dávam si kávu za 3 eurá. Za tieto peniaze som mal len pár kilometrov ďalej tri obrovské ovocné milkshakes. Za výber z bankomatu platím 6 EUR. Ubytovanie sa v tejto dedinky pohybuje od 12 EUR a viac. Osobne sa mi toto miesto vôbec nepáči. Je vidno, že vzniklo len vďaka turizmu a miestnym peniaze rýchlo zavoňali. Zastavil som sa v miestnej agentúre s otázkou, koľko stojí výstup na najvyššiu sopku sveta, Ojos del Salado. Cena je cca. 3000 Eur, čiže môj trojmesačný rozpočet a tak s padnutou sánkou odchádzam. Ando s jej nemeckou kamoškou berú hostel. Po troch týždňoch sa lúčime. Je to trošku nostalgické, ale na druhej strane sa teším, že budem znova sám.
Čaká ma prvá noc v stane niekde v divočine za mestom. Je však stále príliš skoro a tak pokračujem do Valle de la Luna ( mesačné údolie ). Na kopci s výhľadom na okolitú púšť som sa prihovoril dievčine z Argentíny, ktorá mi ponúkla maté – nápoj priateľstva, ktorý majú v obľube hlavne Argentínčania a mám pocit, že je to pre nich niečo ako náboženstvo. V krajinách svojho pôvodu (Paraguaj, Argentína, Uruguaj, Brazília), je bežné nosenie špeciálnych tašiek, ktoré sa nazývajú matera a sú uspôsobené na nosenie uvedenej výbavy a navyše termosky.
Prvá, prebdená noc v stane
Po západe slnka hľadám vhodné miesto na prespanie. Hlavne chcem aby ma nikto nevidel, priznám sa, že mám trochu strach. Neviem aké plazy, zvery, ľudia sa tu pohybujú. Čile je vo všeobecnosti bezpečná krajina, ale zrovna táto lokalita je jedna z tých menej bezpečných. Stan som rozložil neďaleko cesty medzi kríkmi, ktoré ma kryjú pred očami turistov a miestnych. Je mi smutno. Nemám moc čo robiť, je stále len 7 hodín a tak dopíjam whiskey, ktorú ťahám ešte z Bolívie. Žiadny signál, úplne ticho, len sem-tam zabrechá pes, alebo prejde okolo auto. Túto noc som nakoniec spal minimálne. Všade okolo stanu sú psi. Nie je to nič príjemné. V malom stane, sám a vonku kadejaká zver. Musím povedať, že mám o seba strach, srdce sa mi prudko rozbúši pri každom malom zašuchotaní. O piatej ráno balím stan a pokračujem späť do mesta. Na hlavnej ceste smerom na sever do mesta Calama stopujem asi pol hodinu. Zastavil mi pán na dodávke, ktorý preváža stavebný materiál. Je ťažké s ním komunikovať, pretože čilská španielčina je veľmi rýchla a Čiľania radi useknú aj polku slova. Vždy z auta vyjdem totálne vyčerpaný, ale som rád, že sa takto spoznám s ľuďmi, ktorí mi vždy povedia niečo zaujímavé. Vedľa cesty často vidím malé, väčšie pomníky, ktoré tu rodiny postavili na počesť ich blízkych, ktorí zahynuli pri autonehode. Niektoré pomníky pripomínajú malé domy. Záleží z akej spoločenskej vrstvy dotyčný pochádzal. Navyše mi každý niečo ponúka. Tento pán mi dal svoj avokádový sendvič a ponúkol ma cigaretou.
Somos Chilenos!
Calama je väčšie mesto a tak kupujem sim kartu, nejaké potraviny a oddychujem na námestí. Moja banka mi zablokovala internet banking a vybaviť re-aktiváciu je nadľudský výkon a vlastne sa mi to ani za dva mesiace nepodarilo. Prvá karta je teda z hry von, ostávajú ešte tri. Som špinavý, unavený, asi smrdím, pretože je tu veľmi teplo. Kupujem lístok do mesta Copiapo, autobus pôjde celú noc a veľmi sa teším ako si trochu oddýchnem, bez toho aby som sa strhával pri na každé zašušťanie. Hlavne sa treba niekde osprchovať. Klopem na dvere hostela s otázkou, „Puedo ducharme, por favor?“ Majiteľ hostela ma pozve dnu, dá mi uterák a úsmevom ukáže smerom ku sprche. Keď sa ho neskôr pýtam, čo som dlžný, odpovie „Nada, somos Chilenos“, (Nič, sme Čiľania ). O ich láskavosti sa presviedčam každý deň. Osprchovaný v čistých veciach sa cítim skvelo. Čakám na autobus, čítam si knihu „The happiness project“, z ktorej som počas troch mesiacov prečítal asi 50 strán. Jednoducho nie je čas, stále sa niečo deje a keď mám čas, tak píšem blog, komunikujem s rodinou, priateľkou, alebo pozorujem okolie a ľudí. Z okna autobusu sledujem západ slnka nad vyprahnutým kusom zeme. Ďalšia zastávka je najvyššia sopka sveta „Ojos del Salado“ a mesto Copiapo.
