Národný Park Semuc Champey
Z Rio Dulce vyrážame na strastiplnú a veľmi zaujímavú cestu do národného parku Semuc Champey. Je to jedna z top destinácií našeho výletu. V malom buse sedíme ja, Andrej, Angličanka, Kanaďan a Američan, ktorý pracuje pre nejakú charitu starajúca sa o ľudí v meste Lankin priamo v národnom parku.
Cesta začína na asfaltke, ale už po krátkom čase prechádzame na rozbitú cestu zo štrku kameňa. Máme šťastie, cesta cez rieku nie je pod vodou, čiže nemusíme čakať kým voda opadne. V nejakom malom mesta čakáme skoro hodinu na Američana, ktorý šiel kúpiť lieky pre ľudí v horách. Chlapík nám hovorí strašné veci o ľuďoch, čo tam žijú. Vysvetľuje aký sú chudobný, ako hladujú, jedia len kukuricu a tak sú ich bruchá nafúknuté, pretože sa tam hromadí voda. Ďalej rozpráva o tom, že už nejaký čas ľudia v meste a okolí nemajú elektrinu, pretože na to nemajú peniaze. Vláda sa im vyhráža, že ak ju do dvoch mesiacov nezaplatia, tak celé mesto vystrieľajú. Po tomto všetkom som si to miesto predstavoval ako nejakú rozbitú dedinu, kde ľudia sedia pri ceste a žobrú o jedlo. Nakoniec to nebolo také zlé.
Ako tak ideme rozbitou cestou, zrazu nás zastaví partia chlapcov. Šofér s nimi hovorí v nejakom divnom jazyku a nejak z toho vydedukujeme, že chalaniská zabarikádovali cestu kameňmi a kým im nezaplatíme tak nás nepustia. Nakoniec im dáme cca 1 euro a pokračujeme v ceste. Andrej začína rozprávať o tropickej horúčke Denge a ja som z „istého“ dôvodu chytil totálnu schýzu. Nechcel som ani vystúpiť z auta ani si nič kúpiť v obchode pri ceste. V hlave som mal denge.
Je tma a my stále valíme po rozbitej ceste. V jednom momente však náš shuttle bus zastane. Pred nami stojí kolóna áut. Angličanka sa hneď pýta, či je to niečo vážne. Ja som čakal to najhoršie, teda nejakých ozbrojených domorodcov. Nakoniec išlo len o odpálenie dynamitu a po hodine sme sa opäť pohli. Po 245 km a 9 hodín v autobuse prichádzam do mesta Lankín. Hneď presadáme na shuttle z hostela El Portal a po pol hodine prichádzame do krásneho hostela v srdci národného parku.
Nie je tu žiadna elektrina, ale je tu generátor, ktorý stačí pre osvetlenie, hudbu a kuchyňu. Po príchode si okamžite dávam steak so zemiakovou kašou a pivo. Diskotéka je tu v plnom prúde. Partia Američanov sa baví s personálom, ale ja už vidím len tú vytúženú posteľ.
Na druhý deň po raňajkách vyrážame na hike. Američania s opicou ledva prekladajú nohami a tak ja a Andrej vybehneme na kopec ako prví. Tam sa nám naskytol krásny výhľad na kaskádové jazerá, podobné ako Plitvice v Chorvátsku. Nevieme sa dočkať kedy sa v nich vykúpeme. Toto miesto je zaujímavé tým, že jazerá vyzerajú veľmi pokojne, postupne prechádzame z jedného do druhého, resp. skáčeme z jedného do druhého a pod jazerami tečie rozbúrená rieka.
Po obede vyrážame na výlet do jaskyne. Dve hodiny v jaskyni plnej vody. Brodíme sa so sviečkami v ruke. Postupne prichádzame k vodopádu priamo v jaskyni. Jediná možnosť ako pokračovať v ceste je vyliezť po lane proti vodopádu. Keď som to počul, tak som myslel, že je to vtip. V Guatemale spojenie „safety first“ nepoznajú. Život tu riskujete na každom kroku. Chytám sa teda lana, zavriem oči a leziem, prúd je fakt silný. Po dvoch metroch sa snažím nahmatať drevený hranol nad vodopádom. Nejak sa mi to bez pomoci sprievodcu podarilo. Holka za mnou už toľko šťastia nemala, nevládala sa vyšplhať po lane a tak ju musel zachraňovať sprievodca. Jednou rukou ju držal vo vzduchu. Ak by spadla minimálne by sa na tých kameňoch pod ňou dobre dodierala. Všetci sme ale šťastne vyliezli hore a mohli sme pokračovať v ceste. Zo sviečok horela tak každá desiata. Po niekoľkých metroch sme dorazili k jaskynnému jazeru do ktorého sme mali skočiť. No skočte do vody, keď nič nevidíte. Z asi troch metrov teda postupne skáčeme na miesto označené baterkou sprievodcu. Verím, že tam žiadny kameň nebude a prežijem to. Niektorý to neskočili a radšej opatrne zliezli dolu. Ja som sa odhodlal a skok do neznáma bol úspešný. V jaskyni sme už dve hodiny a začína mi byť brutálna zima. Brodíme sa po krk vo vode až nakoniec objavíme svetlo na konci tunela. Skvelý deň zavŕšime splavom rieky na starých pneumatikách. Miestne decká na brehu na nás kričia “ cerveza, cerveza, drink now pay later”. Mal som záujem ale neveril som, že to pivo doletí až ku mne.
Cez deň sme sa dali do partie s Američanmi a z párom z Izraela. Večer nasledovala tequila party a ráno skorí odchod na majské pamiatky v Tikal. Ďalší deň v autobuse pred nami.
