W trek v Torres del Paine
Torres Del Paine je podľa všetkých príručiek, kníh, sprievodcov to najlepšie čo môžete v Čile vidieť. Príroda tu vytvorila skutočne úchvatné dielo, keď sa z nekonečnej suchej stepy na úrovni mora dvíhajú hory dosahujúce 3 tisíc metrov. Kde je komercia tam sú davy ľudí. Domáci, Američania, Európania, a samozrejme Aziati. Top môjho tripu bol “Circuit Huemul” a výstup na “Huayna Potosí”, ale Torres del Paine by som zaradil hneď na tretie miesto spolu s “Cerro Castillo”. Pár dní som váhal, či tu vôbec ísť a zaradiť sa medzi ostatných turistov. Chcel som sa tomúto všetkému vyhnúť a užiť si Patagóniu inak, dobrodružne a podľa seba. Nakoniec som sa rozhodol pre W trek, že idem a urobil som dobre.
Po príchode do mesta Puerto Natales som bol veľmi unavený, dva dni som nerobil nič, len spal a jedol. Šesť týždňov prespávania v stane, nepravidelnej stravy, spánku a v nohách priemerne 15 kilometrov denne sa muselo konečne prejaviť. V tomto NP máte dve možnosti, kratší trek “W”, alebo dlhší ”O”. Názvy sú odvodené od tvaru turistických chodníkov. Obe možnosti vyžadujú detailné plánovanie mesiace pred začatím samotného treku, pretože jednotlivé kempy treba zarezervovať dopredu na konkrétny dátum. Druhou možnosťou je ísť na “punk” a dúfať v najlepšie. Tak som to spravil ja a vyšlo to.
Deň pred začatím túry som nemal nič pripravené a tak som zašiel do Erratic Rock, čo je hostel, reštika, požičovňa a agentúra v jednom, vedená týpkom z USA. Dozviete sa tu veľa informácií, niektoré by som označil za “bullshit”. Napríklad to, že isto iste budete celý čas mokrí, alebo bez rezervácie kempu sa tam nedostanete. Celý čas som mal nohy v suchu a trek som dal aj bez rezervácie.
Vstup do parku stojí cca. 28 Eur ( nikto ma za celý čas neskontroloval ), spiatočný lístok na autobus z Puerto Natales stojí 20 Eur ( môžete stopovať ), platené kempy stoja okolo 13 Eur, kempy od CONAF sú zdarma, katamarán cez jazero Pehoe stojí 23 Eur ( alternatívou je jazero obísť, tak ako som to spravil ja a túto možnosť veľmi odporúčam). Jedlo na 3 dni okolo 20 Eur. Trek “W” je normálne vyrátaný na 4 dni, ja som si mákol a spravil ho za tri.
W trek môže začať
O 7 ráno prichádzam na autobusovú stanicu v Puerto Natales. Keďže mi ide o čas, nestopujem. Cesta trvá dve hodiny. Po hodine nám začal “horieť” autobus, teda všetci aziati začali vykrikovať “fire, fire, fireeee!!!” a začali sa tlačiť von. Ja som ostal v buse, pretože žiadny oheň tam nebol, len trošku dymu z pokazenej klímy. Šofér vypol klímu a pokračovali sme ďalej.
Pred vstupom je už slušná rada ľudí. Lístok, video o tom ako nepodpáliť tretinu parku. ( Opatrenie potom ako jeden Čech pred asi 10 rokmi tretinu parku podpálil ). Po príchode do kempu “Central” rozbaľujem stan a idem k vežiam “Las Torres”. Tri skalné veže týčiace sa nad tyrkysovou lagúnou. Túto fotku ste už určite niekde videli. Cestou hore neskutočne fúka. Niektorí sa mocne držia stromov, ja stojím chrbtom k vetru, len tak tak držím balance. V určitých momentoch nie je možné pokračovať vpred. Dážď nepadá kolmo nadol, ale kvôli vetru prší vertikálne. Nikdy som nič také nevidel. Po 2,5 hodinách som pri lagúne. Prišiel som načas, ešte je možné veže vidieť. Po hodine schádzam dole do kempu a to už poriadne prší a fúka.
Trasiem sa v malom stane a rozmýšľam, čo idem robiť. Skúšam spať, lenže v tom vetre to nejde. Po večeri v mojom mini stane vyťahujem spacák a len ležím a ležím a premýsľam, prečo toto všetko robím. Ľahšie je predsa sedieť v teple pred telkou s pivom v ruke. V noci mi treba na záchod, no ale choďte von keď je tam zima, fúka a sneží. Rozmýšľam čo spraviť. Mám fľašu so širokým hrdlom, tak idem do toho. Je fascinujúce, koľko vody človek vymočí.
Môj spacák je síce veľmi dobrý ( ďakujem eshopu pod7kilo za sponzoring ), ale tieto extrémy už nezvláda. Mám na sebe páperku a nohavice. Karimatka sa za tri mesiace rozsypala a vzduch sa v nej urdží maximálne hodinu. Ráno o piatej je obloha jasná s tisíckami hviezd a môj stan je kompletne pokrytý ľadom, navyše je kvôli vlhkosti mokrý aj vo vnútri. Obliekam na seba všetko čo mám, ponožky na ruky miesto rukavíc. Balím stan, ale prsty mám úplne zkrehnuté a akákoľvek snaha ma stojí zbytočné množstvo energie. Nakoniec som stan natlačil do batoha a rýchlou chôdzou opustil kemp ako prvý. Je tma a tak idem s čelovkou, všetci v kempe ešte spia a ja som už na ceste.
Francúzske údolie a Grande Paine
Pri východe slnka som došiel k výhliadke nad jazerom Inge. V pozadí vidím zasnežené hory zafarbené na červeno a jazero Nordenskjöld, okolo ktorého pôjdem 16 kilometrov. Najkrajšie je na tom to, že som tu úplne sám.
Už nemám varič a tak sa snažím použiť kamošove prášky na varenie vody. Studená voda a sáčok s chemikáliou, ktorá zvarí vodu. Nefunguje to a tak to všetko balím do batoha. Po 5 minútach sa mi začalo poriadne dymiť z batoha. No, treba asi trošku počkať, kým to začne účinkovať. Okolo jazera pokračujem ďaľšie 4 hodiny a sem tam stretnem pár ľudí idúcich opačným smerom. Na slnku suším spacák, ktorý v noci navlhol. Okolo obeda som v sektore “Francés” pri kempe Italiano, ktorý prevádzkuje CONAF a je zadarmo. Francúzske údolie je podľa mňa najkrajšia časť treku “W”. Dominantou tohto sektora je hora Paine Grande vysoká viac ako 3 tisíc metrov a keďže ja sa nachádzam len vo výške okolo 100, hora pôsobí skutočne ohromujúco.
O štvrtej som už v kempe Italiano. Podľa nových pravidiel je potrebné mať každú noc v parku dopredu rezervovanú. Nie som jediný, kto rezerváciu nemá. Spolu s dvoma Grékmi sa snažíme prehovoriť strážnika, aby nás nechal prenocovať, veď kemp je poloprázdny. Vyzerá to s nami veľmi zle, no nakoniec to vyšlo. Mám pre neho cigarety, ale on chce LSD, trávu, tabak, alebo kokaín. Nič z toho nemám a tak cigarety zachránili život Alexovi z Grécka, ktorý mi je ochotný za jednu zaplatiť všetko čo má. A to presne 8 Eur. Nakoniec som mu dal celý balík za konzervu zaváraných broskýň. To je asi jediný človek v histórií, ktorý trekuje so zaváranými broskyňami.
Moja posledná noc v stane a tak sa ju snažím spraviť čo najpríjemnejšiu. Vysušil som stan aj spacák, do ktorého som pred spaním hodil fľašu s horúcou vodou, aby som ho trochu vykúril. Do tretej ráno spím ako zabitý, ale nad ránom sa znova ochladilo pod bod mrazu. O 6 ráno balím stan a vyrážam k ľadovcu Grey.
Ľadovec Grey a okolo jazera Pehoe
Posledný je deň je náročný, pretože sa neustále ponáhľam. Musím spraviť 51 kilometrov. Polku toho s batohom. Cestou od ľadovca Grey som stretol Eve z Grécka, ktorá svojho 100 kilového Alexa nechala v kempe. O druhej som naspäť pri jazere Pehoe, odkiaľ premáva katamáran k autobusovej zastávke. Nechce sa mi platiť 23 Eur za loď a tlačiť sa tam s ostatnými a tak vyrážam na posledných 18 km okolo jazera. Nohy mi skoro vypovedali funkčnosť, ale toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Celú cestu idem sám. Spoločnosť mi robia len divoké koňe, patagónska pampa a hory týčiace sa nad jazerom Pehoe. Autobus som nakoniec stihol a o deviatej som späť v Puerto Natales. Som totálne vyžerpaný, popíjam pivo. Večeru mi za reklamu na blogu uvarila majiteľka hostela San Agostin.
Národný Park Torres del Paine je pre mnoých čerešničkov na patagónskej torte. Je to skutočne nádherné miesto, avšak plné turistov a komercie. Krásne hotely, reštaurácie, výlety k ľadovcom, ale aj jednoduché kempy pre dobrodružné povahy. V januári a februári je to tu skutočne hlava na hlave. Ak si budete chcieť park užiť čo najviac, vyrazte z kempu čo najskôr. Najlepšie pred siedmou, keď sa ostatní ešte len prebúdzajú. Pre viac informácií ma neváhajte kontaktovať.
