Roháče, z Jalovca na Žiarsku chatu

Ako dieťa som hory a turistiku moc v obľube nemal. Rodičia nás každý víkend brali niekam do prírody, čo som niekedy zvládal lepšie, inokedy horšie. Pamätám si len, že som sa stále pýtal, kedy už budeme na kopci a ideálne kedy budeme v pohodlí domova. Rokmi sa situácia menila a teraz som na tom tak, že po 5 dňovej turistike vo Švajčiarsku hneď plánujem ďalší výlet do hôr.

Pred troma rokmi som spoznal Nora, ktorý je v tomto prípade snáď ešte väčší magor ako ja. No a tak sme po 8 hodinovej ceste z Bernu začali ešte ten deň plánovať prechod Západných Tatier. Tie sú od mojej rodnej dediny na skok. Nie je to fráza. Do Račkovej je to 8 km. Ale, moc som tam tých kopcov nevyliezol.

NIkdy never predpovedi počasia

Prechod Západných Tatier je na 5 dní, pokiaľ by sme ho šli kompletne celý. Noro upravil trasu na dva dni, pretože si musíme nechať niečo aj nabudúce. O piatej ráno vyrážame z Martina smer Jalovec. To je malá dedina za Liptovským Mikulášom a na jej konci neveľké štrkové parkovisko. O šiestej ráno sme tam úplne sami. Predpoveď je dosť zlá a tak som nebral ani slnečné okuliare. S Norom žartujeme, že sme radšej mohli do Nízkych, ktoré sú na naše prekvapenie zasnežené s jasnou oblohou nad nimi. To znamená, že aj na hrebeni Roháčov bude sneh. Teším sa, sneh je zábava.

Pred sebou máme podľa mapy 21 kilometrov a 2300 výškových metrov. Spočiatku stúpame po novom asfalte, ktorý po kalamite opravili z európskych peňazí. Prvá zastávka je Chata pod Náružím. S malou dušičkou dúfame, že bude v piatok ráno otvorená. Mimo sezónny je otvorená len cez víkend a piatok ráno je proste príliš skoro. Nevadí, prezlečieme mokré tričká, nalejeme čaj z termosky a ideme ďalej. Hmla je hustá a sfarbená do žlta. To značí, že vyššie bude jasná obloha. To úplne nekorešponduje s predpoveďou. No a skutočne. O pár minút sa so spadnutou sánkou dívame na slnkom zaliaty hrebeň Západných Tatier a neveriacky krútime nad tou nádherou.

Baníkov, najvyšší vrch v hlavnom hrebeni

Čím viac krásnych miest navštívim, tým ťažšie je nadchnúť moje oči. A teraz sa mi to podarilo doma, len pár kilometrov od rodného miesta. Zasnežené hory v kontraste so zelenou kosodrevinou a to všetko pod modrou oblohou, ktorá nám stále nejde do hlavy. „Norbi, veď malo byť zamračené, nemáš ešte jedny brýle?“ Tu som si povedal, že zoznam na hory je nemenný. Vždy treba byť pripravený na všetko. Snáď som sa konečne poučil. Ešte aj turistické palice som zabudol a Noro súdržne nepoužíva tie svoje. Je to proste kamarát.

Suchý vrch je náš prvý cieľ. Tu stretávame chalana z Oravy, ktorého ponúkneme domácou.

„Chalani, ja mám herpes“

„Nevadí, odlejem ti do štopla“

Pokračujeme ďalej cez kopce Pálenica, Zuberec, Brestova na Salatín. Pár minút stačilo aby sa jasne modrá obloha zatiahla. Prišlo to tak rýchlo, že som si to ani nestihol uvedomiť. Baníkov, najvyšší bod dnešného dňa sme dosiahli pri poriadnom vetre a zime. Počasie nám nepraje, kráčame v bielej hmle netušiac kam.

Schádzame z hrebeňa smerom ku Žiarskej chate, ktorá je našim nočným útočiskom. Bol som tu ako malý chlapec a viažu sa mi k nej krásne spomienky. Mamina kamoška tu pracovala a tak sme pri každej návšteve dostali tanier kapustnice a parené buchty. A cestou dole pri teplote -20 stupňov sme stratili lyžu, ktorú sme následne lovili z potoka. Chúďa mama, ktorá z chaty zišla na lyžiach potom hodinu v tých mrazoch čakali pri aute. 

Čučoriedkovica na Žiarskej chate

Oblačnosť ustupuje a strmým svahom sme pri chate raz-dva. Nemáme sa kam ponáhľať, veď sú len tri hodiny. Ležíme na čistinke nad chatou s výhľadom na Baranec, Liptovskú Maru a chatu pod nami. Norbi má zvyk robiť stojky a tá fotka musí byť dokonalá. Vždy ma zdrbe, že fotím zo zlého uhla, alebo som nevystihol správny moment, a tak fotím až kým ho stojky totálne nevyčerpajú. Je to taký rituál, ktorým si musí všade prejsť.

Pani na chate je rázna. „Rúška!”, hovorí odhodlane a poriadne nahlas. „Poprosíme dvakrát hrachovú polievku, dvakrát halušky, dvakrát čučoriedkovicu a dve pivá“. O pár minút už v rozhlase vyhlasujú naše číslo. Fakt v rozhlase. Keď budeš na Žiarskej chate tak si to všimni. Je to ako keď obecný rozhlas hlási oznam – podnikateľ z Poľska prišiel do našej obce predávať jablká, hrušky, zemiaky atď. Ak si z dediny tak to poznáš.

Budíček o štvrtej

Po dvoch panákoch domácej a jednom pive sme zrelí do postele. Raňajky sú až od siedmej a pani nám raňajkový balíček nepripraví. Osobne to nechápem. Mohla natrieť dva chleby so šunkou a syrom, pridať jeden banán a zinkasovať 15 eur. Veď ak by som bol chatár, tak sa snažím vyjsť čo najviac v ústrety. Je to win-win situácia. Ona si zarobí za minimálnu prácu a my sme radi, že máme raňajky a môžeme vypadnúť z chaty skôr. Nakoniec sme zobrali dve posledné makové štrúdle, ktoré zjeme zajtra po ceste.

Prespanie na chate stojí 12 eur. Je potrebné mať vlastný spacák. Sprchu som si nevšimol a myslím, že tam ani nie je. O ôsmej sme už v spacákoch s budíkom nastaveným na 4:00.