Rybolov v Paje a masajská love story
V hlavnom meste sme sa nakoniec zdržali trošku dlhšie. Baby si po 4 dňoch ryžo-ovocnej diéty dopriali pizzu v prístave. Zastavil sa u nás pán pôvodom z Indie s otázkou „How old am I, what do you think?“ Všetci traja sa najskôr zmätene dívame na seba, potom na neho. Tipujem mu 53, Teo a Cecil o niečo menej. Nakoniec nám povedal, že má 74 rokov, poprial nám šťastný a úspešný život, všetko najlepšie v roku 2017 ( bol druhý marcový týždeň ) a s úsmevom, so stopercentným chrupom odkráčal preč.
Blúdime uličkami mesta, pretože moja navigácia sa zas stratila. Zastavil som malého chlapca na bicykli, nech ma naviguje na najbližšiu zastávku „daladala“ ( názov pre verejnú dopravu na ostrove). Chalanisko pozná všetky skratky a o chvíľu už nastupujeme na autobus. Hádame sa o 500 šilingov, pretože cestá stojí 1500 TZN a nie 2000 ( jedná sa o rozdiel asi 20 centov, ale ide o princíp). Nič sme nevyjednali. (Cenu som mal z blogu od kamošky. Možné je, že medzitým „úrad pre reguláciu daladala“ zdvihol cenu o 25 percent ) 🙂
Cesta do Paje vedie popri parku Jozani, kde je možné pozorovať „Red Colubus“ opice. Cena je 8 USD. Opice je vraj možné zadarmo vidieť z cesty do Paje. Ja osobne som nevidel nič. Autobus nás vyhodil na začiatku dediny a náš Paje Hotel je kilometer ďaleko. (Paje je malá dedinka, populárna pre kitesurfing. Oproti Nungwi tu skapal pes. Ak chcete byť ale úplne sami, tak odporúčam Jambiani, kúsok od Paje.) V tom teple je to celkom štreka, navyše hotel je dosť dobre skrytý. Opäť som zastavil chalaniska na bicykli s otázkou, „where is hotel Paje?“ I know where it is, my father is manager there“. Paráda. Prejdeme medzi dvoma budovami uličkou tak úzkou, že ramená mám odreté z oboch strán. Veľká červená brána s nápisom Hotel Paje. Asi sme tu. Búchame na dvere až kým recepčný neotvorí. Krásna záhrada, bazén, biliard, šípky, hamoky, kokosový strom a malý hotel. Baby berú apartmán s vlastnou kúpeľňou a klímou na druhom poschodí za 26 eur. Ja som si vystačil s malou izbou za 10 Eur, kde posteľ zaberala 80 percent celej izby. Miesto klímy mám fén, ale keďže som skromný a nenáročný tak mi to vôbec nevadí.
Poobede vyrážame na pláž. Je tu voda, čo je skvelé, pretože v Kizimkazi sme si vďaka odlivom moc nezaplávali. Hneď sa pri mne zastavil miestny a za 50 Eur ponúkol rybačku na drevenej plachetnici. Ulovené ryby si samozrejme môžeme nechať. Prvú ponuku zjednávam na 30 Eur s čím nakoniec súhlasí. Všetko poctivo spísal na kus papiera, podpísal a požiadal 10 000 TZN ako zálohu. Okrem svojho slova som mu samozrejme nič nedal.
Dievčatá medzitým od miestnych Masajov kupujú náramky. Prvá cena, 25 USD za náramok, ktorý má reálnu hodnotu 5 centov. Zjednávanie tu funguje nasledovne. Paličkou do piesku nakreslíte štvorec, ktorý rozdelíte na dve časti. V prvom segmente je cena predávajúceho a v druhom vaša cena. Cieľom je nájsť spoločný kompromis. „You look like nice girl, I want to give you good price, 25 USD for one“ No neviem si predstaviť, koľko by povedal, keby mu Teo nebola sympatická. Nakoniec sme sa dohodli na 3 dolároch za 3 náramky. Na kokosový orech už šilingy neostali a tak sme nútení zaplatiť v euro centoch.
Večer sme sa Teo a Cecil rozhodli pre večeru na pláži. Keď som videl tú reštauráciu tak som vedel, že to bude veľký FAIL, ale nič som nepovedal. Objednali sme seafood pasta za 14 000 TZN, čo je 4 krát viac ako BBQ večera na Kizimkazi. Hlavne som vedel, že to vôbec nebude dobré. Moje slová sa naplnili. Ako teda vyzerá seafood pasta na pláži v Paje? Cestoviny by potrebovali ešte tak 8 minút aby sa dali konzumovať bez rizika vylomenia stoličky. Seafood v cestovinách bola kapitola sama o sebe. Červená paradajková omáčka s cibuľou a niečim ťažko identifikovateľným. Pýtam sa čašníka, že kde je nejaká morská príšera. Ukázal mi prstom tuniaka, nejakú ďalšiu rybu a dokonca aj krevetu. Nič z toho tam moje muzungu oči nevidia. Som hladný a tak to dojem. Miesto 14 tisíc sme nakoniec zaplatili 10. Miesto toho aby sa rozčuľovali, boli radi že dostali aspoň to. Oni vedeli, že nás odrbali a my sme vedeli, že sme sa nechali odrbať. This is Africa.
Večer som sa zoznámil so Švajčiarkou menom Sabrina, sympatickou 150 kilovou blondínou, ktorá sa do Afriky prišla vydať. Našla si mladého Masaja, ktorý by neváhal za ňou odcestovať do Švajčiarska a začať tam nový život. To musí byť láska, čo? Celá historka bola veľmi vtipná. Chlapec s ňou chce do Bernu cestovať v decembri vo svojom tradičnom oblečení ( červená plachta cez telo, biele sandále a bakuľa – palica ). Samozrejme potrebuje vybaviť víza, ale na to potrebuje cestovný dokument. Nemá pas a k jeho vydaniu potrebuje rodný list. Nemá ani to, keďže sa narodil niekde uprostred buše okolo roku 1994. Plus mínus dva roky. Bolo im povedané, že k vydaniu rodného listu potrebuje čestné prehlásenie rodiny, že sa nejaký dátum fakt narodil. Problém je nájsť 5 gramotných ľudí, ktorí by niečo napísali je dosť ťažké. Takto by sa dalo pokračovať ešte ďalej, ale pre vašu predstavu to určite stačí. Láska hory prenáša, či?
Zaujímavá bola debata o tom ako domáci platia, resp. posielajú medzi sebou peniaze. Stačí vám starý telefón a SIM karta. Netreba ani bankový účet. Funguje to tak, že do SMS napíšete svoj jedinečný kód, ďalej kód druhej osoby, sumu a SMS pošlete na určené číslo. Peniaze sa presúvajú v rámci kreditu na telefóne. Keď potrebujete hotovosť, tak nájdete niekoho komu pošlete kredit a on vám dá cash. Je to veľmi jednoduchý ale zároveň efektívny spôsob. Problém je v tom, že peniaze môžete poslať ak kredit reálne nemáte a systém vám dovolí isť do debetu. Potom, už len zahodíte anonymnú SIM kartu a užívate si peniaze, ktoré Vám nepatria. Hodnoty sú však limitované na menšie sumy. Na jednu párty by to asi stačilo.
Večer ešte trávim v hamoku s knižkou. Po pár minútach som to zabalil. Hore na terase sa totiž dvaja Rusi a Fín bavia o zmysle o živote. Nedokážem tie ich bláboly počúvať. Nič nie je horšie ako Rus, ktorý sebavedomo hovorí o živote afektovanou angličtinou so slovnou zásobou limitovanou na 25 slov. Verte mi.
Ráno po rozcvičke a raňajkách vyrážame na rybolov. Raňajky tu trvajú minimálne hodinu a kamarát už určite plače na pláži, že sme sa na neho vykašľali a on prišiel o biznis. Na heslo „pole pole“ ( slow slow) sme si rýchlo zvykli. Voda zas zmizla a naša drevená plachetnica je ďaleko, ďaleko od nás. Cestou po pláži sme videli mieste ženy, ako zakopávajú prázdne kokosové orechy. Kokosový orech pod vplyvom slanej vody zmäkne, potom ho ženy vykopú a zomelú. Zo vzniknutej zmesy sa výrabajú laná používané pri výrobe plachetníc. Po 15 minútach sme došli k bárke, natiahli plachty a začali sa plaviť. Po hodine sme vyhodili kotvu na mieste, kde vraj ryby samé skáču do lode. Noooo, celkom tak to nebolo. Po dvoch hodinách v úmornom teple sme chytili 7 malých rýb. Lepšie ako nič. Cestou na hotel kupujeme pol kila ryže, zeleninu a ideme variť. Rýb sa ujala Cecil a takto to nakoniec dopadlo.
Ráno som povedal recepčnému, že ostávam ešte jednu noc. On na to, že OK. Poobede som mu prišiel zaplatiť 10 USD a on na mňa prekvapene čumí. Vravím, že platím ďalšiu noc. On na to, že to nejde, lebo izbu už predal niekomu inému. Neviem ako reagovať. Ak niekomu poviem, že beriem ďalšiu noc a on povie OK tak to logicky znamená, že tú konkrétnu izbu už nesmie predať inému. This is Africa. Hneď mi ponúkol izbu pre dvoch za 20 USD. Nemá zmysel sa hádať. Navrhujem 15 USD a on po pol hodine intenzívneho čumenia na booking.com súhlasí. Pravdepodobne robil analýzu trhu a zistil toto. Áno, je mimo sezónu a hotely sú plné na 30 percent, čiže je lepšie prísť o 5 USD ako nemať nič. Pol hodina v čudu, ale dohodli sme sa.
Lúčim sa s Teo a Cecil, ktoré sa vracajú do Kizimkazi. Ráno sa prebúdzam veľmi skoro a idem na východ slnka a rannú kúpačku.
Na raňajky mám luxusnú omeletu, ktorú som si sám pripravil a s nikým sa nerozdelil. Vyrážam na daladala, ktoré nikdy nejde, keď potrebujete. Zastavil som sa v obchode a kúpil zázvorovú limonádu. Okrem toho aj vodu a sušienky pre malého chlapca. A potom to prišlo. S vodou a sušienkou odišiel k bratovi a ocovi, s ktorými sa pekne rozdelil. Každému rovnakú porciu. Moja vysnená daladala prišla a ja opäť pokračujem do hlavného mesta. Všetky cesty nevedú do Ríma, ale do Stonetown.
