Strastiplná cesta k najvyššej sopke sveta
Do mesta Copiapó prichádzam veľmi skoro ráno. Psi sa motajú po autobusovej stanici a ja čakám na prvé svetelné lúče. Mesto sa nachádza uprostred púšte Atacama a tak je tu v noci celkom zima. Cez cestu sa nachádza obrovské nákupné centrum s voľnou WIFI. Snažím sa odblokovať nefunkčnú kartu, ale bez úspechu. Dobíjam všetky elektronické zariadenia, pretože dnes chcem vyraziť k sopke Ojos Del Salado v blízkosti Národného Parku Nevado Tres Cruses.
Moje ďalšie kroky smerujú do centrály správcu parku CONAF, kde sa dozvedám, že bez vlastného auta to nepôjde, autobusy tam nechodia a stopovať mi neodporúčajú. Prikyvujem hlavou, že to auto si požičiam, ale mysľou si premietam aké bude stopovanie v tak nehostinnej púšti a či tam nejaké auta pôjdu. Od miestnych som sa dozvedel, že krížom púšte vedie cesta a mohol by som stopnúť kamióny idúce do Argentíny. Sopka Ojos del Salado sa nachádza na hraniciach Čile a Argentíny a týči sa do výšky 6893 m.n.m.
Z CONAF teda odchádzam s tým, že to na „punk“ nejak dám. Som späť v obrovskom nákupnom centre a nakupujem potraviny na tri dni. Hlavne s vodou to bude problém, ale predpokladám, že 6 litrov by mi malo na dva dni stačiť. Ako veľmi som sa mýlil. Batoh mám ťažký, veď len voda váži 6 kíl. Pomaly vyrážam smer „neznámo“ a stopujem. Nenávidím stopovanie v meste, kopec áut, ale žiadna nezastane. Je mi jasné že väčšina ľudí sa pohybuje len v rámci mesta. Postávam pri benzínovej stanici, batoh pekne položený pod opustenom palmou a stopujem. Bez výsledku. Pristavia sa pri mne dvaja chlapi a vypytujú sa tie klasické otázky. Nemám na nich moc náladu, ale nakoniec sa dáme do reči a poriadia mi tzv. „colectivo“. To je klasické, osobné auto, ktoré funguje ako verejná doprava. Za tisíc pesos ( 1,3 Eur ) sa dostávam za mesto. O desiatej ráno je už brutálne teplo. V malom bistre ( stánku ) sa napchávam tzv. „completo“ ( sendwič ) a stopujem. Rovnaké miesto zaberá aj Čiľan, ktorý mi stále ponúka trávu. Na tej tu idú takmer všetci mladí Čiľania. Slušne odmietam.
Po chvíli nás oboch nabral mladý chalan, ktorý mňa vyhadzuje na rázcestí. Jedna cesta vedia ďalej na juh a druhá do Argentíny. Tu som zrazu úplne opustený, bez signálu.
Počas 1,5 hodiny som spotreboval liter vody a je mi jasné, že jej mám žalostne málo. Stopujem a sem-tam sa skryjem do tieňa pod obrovské betónové potrubia . Nikde žiadne auto. Čakám hodinu a nič neprešlo. Je mi však jasné, že ak nejaké pôjde, tak zastaví. To sa stalo zhruba po dvoch hodinách. Vypil som ďalší liter vody a to sa maximálne krotím. Teplota dosahuje 40 stupňov. Miestny robotník ma berie asi 60 km ďalej. Je už dosť neskoro a do Národného Parku je to ešte 200 kilometrov. Som stále veľmi ďaleko, ale takto večer už nič nestopnem. Robotníci, ktorí tu budujú cesty ma presviedčajú aby som ostal spať pri jednom lome. Sú tam drahé ťažiarske stroje, ktoré v noci chráni ochranka pred zlodejmi. Ochranku rozumej starého pána na dôchodku, ktorý v prípade útoku nič nespraví.
S odstupom času si uvedomujem, že som ich slová bral zbytočne vážne. Ale ako sa hovorí, „radšej hamovať, než banovať“. Robotník, ktorý ťaží kameň o šiestej odchádza a zoznamuje ma s mojím ochrancom. Nemáme si čo povedať, keďže ani jeden druhému nerozumieme. Rozkladám stan pri plechovej búde a odpočívam.
Po západe slnka sa dívam na hviezdy. Nikdy som ich toľko nevidel, ako práve tu. Na púšti, bez svetelného smogu. V noci nie je ani taká zima, ako sa hovorilo. Je príjemné teplo, všade až chorobné ticho. Len môj ochranca sa sem tam prejde a skontroluje okolie.
Ráno o ôsmej stopujem ďalej, zastane hneď prvé auto, ale zoberie ma len 20 km. Najbližšie tri hodiny neprešlo jedno jediné auto. Kurva, kde sú tie kamióny, ktoré smerujú do Argentíny. Kde sú turisti, ktorí do NP smerujú. Som zúfalý, pretože je 11 hodín, vody mám už žalostne málo a do cieľa 170 km plus cesta naspäť. Musím sa otočiť! Nechcem riskovať, ostať bez vody a jedla uprostred ničoho. Navyše je nedeľa, ale to vraj na premávku nemá žiadny vplyv. Začína mi z toho ticha hrabať a tak si spievam nejaké pesničky, ktoré som si v hlave vymyslel. „There is an endless road, there is an endeless road, and an endless road, rooaaaad without the eeeend“. Čas si krátim hádzaním kameňov do značiek ukazujúcich ako ďaleko môj cieľ ešte je.
Po ďalšej hodine sa rúti čierne SUV. Nestopujem! Stojím uprostred cesty a nemám v pláne sa pohnúť. “Hola! A donde Van porfavor?“. Ideme do Copiapo, odpovedá staručký Nemec, ktorý cestuje so svojou ženou. To auto im závidím, klíma, kopec vody a jedla. „Na mesiac stojí len 3000 Eur“, odpovedá. Paráda, to je môj trojmesačný rozpočet. Len sa pousmeje, ako by mi trošku závidel tú mladosť, bezstarostnosť, veď to nejak dopadne. Nakoniec sa z nich vykľul super párik. Ich vnuk študuje v Buenos Aires a tak si na mesiac vyhodili z kopýtka a cestujú. Je super byť nemeckým dôchodcom.
Som späť v Copiapo, unavený a smädný. Posedávam na lavičke, tlačím tuniaka z konzervy a sklamaní rozmýšľam čo ďalej. Bahía Inglesa je neďaleko a vraj je to najkrajšia pláž v celom Čile.
