Sucre – biele, hlavné mesto Bolívie

Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.

O šiestej sa prebúdza Ando „Caminando“ zo Švajčiarska, s ktorou som sa zoznámil pri výstupe na Huayna Potosí. Mladá holka, ktorá pol roka študovala v Lime a teraz cestuje. Nechce sa nám platiť za taxík a tak ideme pešo do „Family  Hostel“ v centre mesta. Motáme sa kopcovitými ulicami nabalení až po uši. Víta nás majiteľka Andrea, ktorá hneď doniesla raňajky, aj keď sme ich mali zaplatené až od druhého rána. Veľmi pekný, útulný hostel priamo v srdci Sucre, za super peniaze, cca. 5 Eur na noc s raňajkami. S Andreou a jej deťmi sa hneď skamarátime.

Rozpráva nám o jej strachu, čo s jej deťmi a vlastne celou Bolíviou bude. Tento strach pramení z prezidenta Eva Moralesa, ktorý veľmi polarizuje celú Bolíviu. Všade na uliciach sa stretávame s nápismi „Te Amo Evo“ ( Milujeme Ťa Evo ). Podľa Andrei je to práca jeho vládnej strany a drvivá väčšina Bolívijčanov ho za prezidenta nechce. Američania ho radi nemajú, pretože Evo zaviedol vízovú povinnosť voči USA. Iróniou je, že väčšina článkov o tomto prezidentovi je viac – menej pozitívnych.

Sucre je na rozdiel od iných miest v Bolívii veľmi pekné. Všetky stavby v centre mesta sú ladené do biela a človek sa tu cíti veľmi dobre. Samozrejmosťou je miestny market s ovocím a zeleninou.

Tradične nakupujeme haldy ovocia, mango, melóny, avokáda, ale aj netradičné ovocie, napr. čirimoja, ktorá chutí asi ako keď zmiešate banán s ananásom.

Na druhý deň vyrážame k vodopádom „Garganta del Diablo“. Naša cesta začína na autobusovej stanici, kde však ešte hodinu čakáme kým sa autobus pohne.

To je taká juhoamerická klasika. Všetci majú na všetok čas. Nikto z toho nerobí problém a vlastne už ani my nie. Po hodine cesty autobusom vystupujem niekde na rázcestí, kde sa napájame na „Camindo del Inca“, tzv. cesta Inkov.

Úžasná prechádzka prírodou až do prvej dediny a odtiaľ ďalších 20 km k vodopádu. Mali sme šťastie, zastavil nám francúzsky pár a odviezol nís až k vodopádu. Teda aspoň sme si to mysleli. Voda síce padá, ale jej objem sa dá prirovnať k lepšej sprche. Po obede ( mango a orechy ) pokračujeme naspäť do dediny, odkiaľ ide autobus do Sucre. Sme totálne unavení. V tom teple sme nachodili takmer 50 kilometrov.

Nasledujúce ráno mám ambíciu trošku zabehnúť okolo miestneho parku, avšak po raňajkách ma tento nápad rýchlo prešiel. Robím omeletu a tak máme po dlhšom čase niečo iné, ako pečivo s maslom a džemom. Lúčime sa s Andreou, ďalšia zastávka je banícke mesto Potosí.