Trojdňová cesta z Budapešti do Miami
Môj let mal pôvodne trvať 13 hodín. Z Budapešti do Frankfurtu, hoďka na prestup a potom do Miami. Komplikácie nastali už v Maďarsku, pretože moja Lufthansa pre nepriaznivé počasie meškala dve hodiny. Nikdy predtým som podobný problém nemal. Ak som meškal tak jedine do cieľovej destinácie. Už pred odletom z Maďarska som vedel že „connection flight“ nestihnem a netušil som čo budem robiť.
Na letisku vo Frankfurte nás však celkom dobre navigovali. To sa na mňa nalepil Maďar, ktorý letel do Trininadu a nalepil sa na mňa, lebo nevedel anglicky. Po tom ako nabral do igelitky všetku vodu a energetické tyčinky, ktoré Lufthansa vyložila pre nás opozdilcov ma požiadal aby som mu pomohol s prebookovaním jeho letenky. Vravím si, veď rád pomôžem keď sa dá. Celý ten proces získania náhradnej letenky bol poriadne dlhý a to ešte nervózny nemci vykrikovali, ako je možné, že meškáme a aspoň sto krát zdôraznili, že oni sú platiaci zákazníci. Ťažko im bolo vysvetliť, že v búrke by sa kvôli bezpečnosti cestujúcich nemalo pristávať.
Po dvoch hodinách čakania v rade sme dostali letenky do Lisabonu. Keď som im slušne povedal, že ja ale letím do Miami, oni mi ešte slušnejšie povedali, že dnes žiadny let do Miami nebude. Po prílete do Lisabonu ma čakalo ďalšie prekvapenie. Na letisku mi oznámili, že dnes do Miami neodletím ani z Lisabonu. Najbližší let zajtra na obed, ale cez New York! To som už myslel, že sa mi isto sníva. Prebudila ma však ďalšia informácia, že v New York si počkám 8 hodín na let do Miami a na Floridu teda priletím o polnoci a tak ma čaká ďalšia noc na letisku.
Keďže vo všetkom zlom sa snažím nájsť niečo pozitívne, potešilo ma že sa o kúsok priblížim k Floride a aj to, že strávim noc v jednom z Lisabonských hotelov na účet leteckej spoločnosti. Postarali sa parádne, večera, taxi, hotel plný pekných, snedých portugalčaniek. Jediná vec, ktorá ma mrzela, že sme nemali batožinu a tak som si aspoň ponožky opral v hotelovom umývadle. Rodičom som aspoň cez skype oznámil, že nie som na Miami, ale v inej letovej destinácií, v Lisabone a odišiel som na večeru. Dali sme si rybu a fľašu vína.
Po prílete do New York som rozmýšľal, čo je s mojou batožinou. O pár minút na to ma zastavil môj maďarský kamarát “aha, moja batožina a tvoja tiež” ! V tej chvíli som si uvedomil, prečo som ho zobral pod krídla. Zobrali sme si teda nestráženú batožinu a odišli do haly čakať na ďalší let.
Do Miami sme prileteli pred polnocou, zabalil som sa do zimnej bundy a spal do rána bieleho. Zobudil som sa poriadne premrznutý a to som si myslel, že na Floride mi bude teplo. Ráno som sa ešte vybral do Duck Key, kde som pracoval a to mi zobralo ďalších 6 hodín. Miesto 13 hodín to nakoniec bolo 72 a ďalších 15 hodín som dospával v novej posteli na ostrove Duck Key.
