Otrava jedlom, krádež a cesta do Medelínu
Prebúdzam sa ráno o 4:10, presne 5 minút pred budíkom. Za celú noc som sa zobudil len raz a to, keď mi začalo pršať do mojej “postele”. Nasadzujem si čelovku, balím veci, umývam si zuby. O pol piatej stepujem na pláži a čakám, kým príde moje “colectivo”, ktoré ma odvezie do Uribie. Auto mešká len 20 minút, čo ma veľmi milo prekvapilo. Princíp colectiva je dostat ľudí, zvieratá, materiál, tovar z bodu A do bodu B. Čím viac, tým vyšší zisk. Postupne naberáme cestujúcich na korbu nášho auta. Optimálne, pre udržanie akého takého komfortu, by nás nemalo cestovať viac ako osem. Po hodine sa nás na korbe tlačí 22 a malý pes. Nehovoriac o niekoľkých batohoch, vreciach a podobne.
Posledných pár ľudí na strechu a môžeme vyraziť. Cesta v rozmočenom piesku je veľmi náročná a nie každé vozidlo ju zvláda. Na 63 kilometrovom úseku, ktorý sme šli 3 hodiny, som videl tri zapadnuté autobusy, prevrátený kamión, dve zlomené nápravy a pár zapadnutých bicyklov. Z tej drevenej lavice, na ktorej sedím ma príšerne bolí zadok. Netuším, kde som a ako ďaleko je Uribia. Po troch hodinách sme, ale konečne tam. Miesto 15 000 pesos zas platím 20 000. Dôvod mi opäť nie je jasný. Prestupujem do taxíka a s talianským párom postupujeme do mesta Riohacha. Tam prestupujem na veľký pohodlný autobus, kde je dokonca televízia. Autobus ma poobede vysadil niekde na výpadovke do mesta. Biela tvár je doslova magnet na taxikárov. Ponuky zrážam z 20 000 na 8 000 pesos, ale nakoniec sa žiadny business nekoná. Beriem totiž lokálny autobus priamo na pláž len za 1200 pesos. O tretej poobede, po 10 hodinách cesty som v civilizácií, v Santa Marte.
Na pláži si vyberám mokré veci, ktoré si dômyselne rozložím na horúci betón, aby mi čo najskôr vyschli. Objednávam si pivo, kávu, mango. Áno, všetky tie vymoženosti, ktoré som si v La Guajire nemohol dopriať. Táto trojkombinácia ma o pár hodín priviedla do veľkých problémov. Na pláži som si prenajal tri lehátka za 10 000 pesos. Jedno lehátko pre mňa, druhé pre veľký batoh a tretie pre môj malý batoh. Mám pár hodín na kúpanie a relax pred 17 hodinovou cestou do Medellinu. Opäť som precenil dôveryhodnosť miestnych a na autobusovú stanicu odchádzam 40 minút pred odjazdom autobusu, keďže mi bolo povedané, že cesta tam trvá 15 minút. Akurát mi zabudli povedať, že 15 minút autom v prípade prázdnych ciest, čo v Santa Marte v strede týždňa o 6 večer nehrozí. Cesta na stanicu trvala viac ako polhodinu, ale autobus som našťastie stihol. Lístok do Medellinu stál 100 000 pesos. Stretávam sa s Andrejom a Lenkou. Teším sa na cestu, na to, že si pozriem film, popočúvam hudbu alebo budem len tak po dlhom čase na internete.
Po polhodine sa cesta začína meniť na nočnú moru. Bolí ma brucho a viem, že to bude niečo vážne. O hodinu na to si ku mne prisadol chlap, ktorý vážil dobrých 150 kilo. Napína ma a som k nemu zo začiatku nepríjemný, pretože sa jeho veľké ruky prelievajú na moje sedadlo. O pár minút na to už letím na záchod a vraciam, s*riem na všetky strany. Ide to zo mňa fakt vážne všetkými otvormi. Zisťujem, že na záchode nie je toaletný papier. Použijem miesto toho vlhčené utierky a trenkami očistím ovracaný záchod, umývadlo, podlahu. Vraciam sa späť na svoje sedadlo. Po chvíli sme zastavili v meste Baranquilla. Autobusár mi kúpil nejaké lieky, ktoré majú zabrániť ďalšej pohrome. Chvíľu mám pokoj, ale po hodine sa všetko opakuje ešte s väčšou intenzitou. Domotám sa na záchod a všetko odznova. Vybavený vlhčenými utierkami to tento krát zvládam ako džentlmen. Ostávam pre istotu na zadnom sedadlo. Cesta od sedadla v strede autobusu na záchod je totiž dlhá. Našťastie sa mi podarilo po chvíli zaspať.
O dve hodiny prichádzam na svoje sedadlo, snažiac sa nájsť si svoj telefón, ktorý mi pravdepodobne vypadol z priehradky na sedadle predo mnou. Počas prestávky v ďalšom meste prehľadávam autobus, pýtam sa cestujúcich, či náhodou nevideli telefón. Nikto nič. Majú na saláme. Jedna staršia pani sa mi snaží pomôcť prehovoriť vodiča autobusu, aby zavolal políciu, ktorá prehľadá jednotlivých cestujúcich. Je mi povedané, že za svoje veci si zodpovedám sám a oni nemôžu nič robiť. Proste stala sa taká vec. Všetci v tom buse vedeli ako mi je zle, grciam, s*riem, trpím ako zviera a aj tak sa našiel niekto, kto ma okradol. Som nahnevaný, ale kašlem na to. Nič s tým aj tak nespravím. Cestou do Medellinu ešte pár krát navštívim záchod. Kamoška Lenka na poslednom odpočívadle odpadla a tak náš lazaret asi o deviatej ráno prichádza do cieľa.
Na autobusovej stanici Caribe sa snažím fyzicky pripraviť na cestu metrom ku kamoške Veronike z Vranova, ktorá v Medelline žije. Hľadám opäť záchod, zahmlieva sa mi pred očami, takmer odpadávam. Nie som schopný ani zaplatiť za použitie toalety a úprimne ani si nepamätám, ako som prešiel cez turniket. V metre na mňa všetci čumia. Musím vyzerať hrozne. Našťastie mi niekto uvoľnil miesto na sedenie a na stanicu metra Poblado prichádzam síce zelený, ale aspoň som sa tam nepovracal. Odtiaľ beriem taxi na adresu, ktorú mi poslala Veronika. Samozrejme taxikár nevie, kde to je a tak blúdim s batohom, dehydratovaný a unavený. Konečne som po takmer hodine našiel gýčovú výzdobu rezidencie, kde Veronika býva. Som šťastný, že som tu. Nemám v pláne nič iné, len oddychovať a dať sa dokopy pred ďalším výletom. Veronika si všimla na mojom ramene dva červené fľaky od nejakého komára, ktorý ma poštípal v džungli. Vravím, že to nič nie je, ale jej to nedá. Začína googliť.
Po polhodine prišla s tým, že možno mám vírus changas. Pýtate sa, čo je changas? Ide o smrteľný vírus, ktorý prenášajú komáre. Vyskytuje sa v Kolumbii. Po poštipnutí zanecháva červené škvrny. Ďalšie príznaky sú hnačka, teplota, vracanie a tak podobne. Jej frajer Paul mi však vraví, že o nič nejde, že budem v pohode. S pocitom, že o pár mesiacov mi možno skolabuje srdce sa vydávam aj s Veronikou na kliniku Las Vegas. Najskôr treba zaplatiť zálohu asi 100 Eur. Keď sú všetky formality vybavené, ujme sa ma mladý doktor. Meria mi tlak, množstvo kyslíku v krvi, tep, výšku, váhu a tak podobne. Na moju otázku, či to nemôže byť changas, mi vraví ” I don´t think is changas”. No, znie to síce dobre, ale “I don´t think” mi nestačí. Poprosil som ho, aby zavolal ďalších skúsenejších doktorov. Po pár minútach sa objaví asi 5 lekárov. Všetci pozeráme google obrázky štípancov changas a jednohlasne sa zhodujeme, že to asi nebude to.
Pravdepodobne mám otravu jedlom a mám pocit, že najskôr išlo o mango z ulice v Santa Marte. Vyšetrenie ma stojí 25 Euro. Veronika sa mi ospravedlňuje za falošný poplach, ale ja som veľmi vďačný, že sme za lekárom pre istotu išli. Klinika Las Vegas je nová, moderná a ľudia tu veľmi príjemní. Vraciame sa domov a ja idem rovno do postele. Večer ma partia jej kamarátov vytiahla do lokálneho baru. Moc sa mi nechce, ale idem aspoň na kolu. To je jediné, čo sa vo mne posledných 24 hodín zatiaľ udržalo. Nakoniec ma, ale predsa len zlomili na pár pív a aquardiente, čo je kolumbijska pálenka. Môžem povedať, že mi je lepšie. V tomto bare nenájdete okrem nás žiadnych turistov. Všetko je super lacné. Za 4 pivá a kolu platím dve eurá. Neuveriteľné. O pár blokov ďalej, v turistickej časti Poblado by som za to zaplatil tak 15 Eur. Tento bar je navyše veľmi vtipný. Čašníčka má 12 rokov. Ostatní v bare za nami stále chodia s papierom a perom, aby sme napísali pesničky, ktoré si chceme zahrať. Skvelý servis. Bar je súčasťou domu, kde býva majiteľ aj so svojimi deťmi. Každý, kto chce použiť toaletu, musí najskôr prejsť cez spálňu, kde na telku čumia traja ďalší členovia rodiny. Vonku nám navyše miestny týpek zatancuje Michaela Jacksona. O stôl vedľa sedí partia mladých ľudí a rovno na ulici pred zrakmi ostatných šňupú kokaín, ktorý sa tu inak dá zohnať tak za cca. 5 dolárov. Do postele som sa dostal o polnoci. Nejedol som už jeden a pol dňa a všetku energiu čo mám, získavam z koly. Nasledujúci deň vyrážeme do Guatape, ale o tom až v ďalšom blogu.
