Návrat do Limy a obrazce na planine Nazca
Po troch rokoch som sa znova vrátil do Peru, kde som začal moju 90 dňovú cestu až na juh celého kontinentu. Začínam v peruánskej Lime a do Punta Arenas je to vzdušnou čiarou 5000 km. Samozrejme bude to ďaleko viac, keďže mám v pláne navštíviť aj Bolíviu. Tento blog píšem na požičanom kompe od venezuelčana, ktorý momentálne vedľa mna krája cibuľu.
Deň po Novom Roku som odletel z Viedne do Amsterdamu, kde som prečkal noc. Vytiahol som teda svoju samonafukovaciu karimatku a 250 eurový spacák, ktorý mi z časti zasponzoroval eshop pod7kilo. Letisko je úplne prázdne a mám pocit, že tu nemám čo robiť, aj keď mi zamestnanec povedal, že je to OK. Nakoniec som našiel luxusný gauč a pospal si tri hodiny, kým nezačala trúbiť upratovacia čata. Let s KLM do Quita v Ekvádore trval 11 hodín. Odtiaľ do Limy boli ešte dve hodiny. Na letisku prvýkrát testujem Uber, neprišiel ani jeden z troch, ktoré som objednal. To isté sa stalo aj Nemke Antónií. 18 ročná baba, ktorá odišla do Ekvádora, zamilovala sa tam do chlapca zo slamu a teraz ho živí. Nakoniec sme spolu zobrali taxík. O 11 večer po dvoch dňoch cestovania príchadzam do bytu Romy, jej malej dcérky Noa a jej manžela francúza. Romy, “can I take a shower? …NOW? SO LATE? Yeah, I havent taken a shower since New Year. WOW, TAKE IT THEN. Malá Noa mi posunula jej detskú izbu. Prvý deň som išiel na Free Walking Tour, ale vzdal som to po 30 minútach. Dosť nuda. Hneď prvý deň som stratil moju cool cestovateľskú fľašu od eshopu Bagalio. Paráda. Vydržala mi presne jeden deň. Cestovanie v Lime sa nijak nezmenilo. Pol hodinu sa veziem v malej dodávke a hlavu mám v krku ohnutú o 90 stupňov do prava aby som sa tam vôbec zmestil.
Večer som pre moju rodinu urobil cestoviny a boli to najhoršie špagety ever. Nikdy som nič tak nepokazil ako toto. Romy tam však nastrúhala pol kila syra a nakoniec sme to zjedli. Druhý deň som to kompenzoval obedom v reštaurácií. Tento deň som sa snažil opustiť Limu, čo sa mi nepodarilo. Na webe autobusovej spoločnosti je 20 voľných miest, ktoré sú v skutočnosti dávno obsadené. Len ich systém je o pár hodín oneskorený. Romy ma zobrala k sebe a Noa sa z toho veľmi teší. Konečne si ma oťukala a zkamarátili sme sa. Po filme v španielčine zaspávam už o desiatej večer. Vravím si, že sa konečne vyspím. Opak bol pravdou. Zobúdzam sa pred polnocou a do rána sa už len prehadzujem. Tento jetleg vôbec nedávam.
Na tretí deň konečne opúšťam Limu, Noa mi stále dokola praje Feliz Navidad a guess what ? Na tretí deň som stratil aj druhú Nalgene fľašu. Ide ma poraziť. Dúfam, že je to posledná vec, ktorú som stratil. Aspoň na najbližšie tri dni. Klasicky, ako je v Peru zvykom, meškáme už pri odjazde jednu hodinu. Peruánci majú na všetko čas. Do mesta Nazca prichádzame s trojhodinovým meškaním. Hostel je dva kilometre od stanice a idem pešo. Úspešne som sa vyhol všetkým psom, ktorý okola mňa prešli. Toto je dosť nebezpečné, pokiaľ nemáte očkovanie proti vztekline.
Ráno sa prebúdzam o pol siedmej a vyrážam autobusom za 3 soles na vežu postavenú vedľa juhoamerickej diaľnice Panamaricana Sur. Ešte, že som sa vodičovi pripomenul, inak by nezastal. Výstup na vežu stojí 3 soles a je z nej vidno tri obrazce na planine Nazca. Drahšou alternatívou je prelet malým lietadlom za 80 USD. Každý deň sa tu snažím jesť veľa ovocia a zeleniny, ktorá je tu lacná a chutná. Hlavne avokádo a mango. Dnes večer sa presúvam do Arequipa. Chcel som ísť stopom, ale v noci to je trošku nebezpečné a tak neriskujem 🙂
